Jana Plichtová 

Hoci stvárnila viacero zaujímavých úloh, jej životnou rolou zostáva Muška z Herzových Sladkých hier minulého leta. Jana Plichtová oslavuje v júni 70. narodeniny.

Naposledy sme ju ako herečku videli v úlohe víly v rozprávke Šípková Ruženka (r. S. Párnický, 1990). Vtedy sa po vyše 20 rokoch pred kamerou rozhodla dať svojmu životu iný smer. „Bolo to moje osobné rozhodnutie, motivované tým, že som chcela všetky sily sústrediť na vedeckú prácu na novom pracovisku v Slovenskej akadémii vied, ktoré som spolu s kolegami v roku 1990 založila a stala som sa jeho riaditeľkou. Splnil sa mi tým sen slobodne bádať v oblasti sociálnej psychológie, čo bolo pred rokom 1989 dosť problematické,“ spomínala pre Film.sk na svoje zlomové rozhodnutie Jana Plichtová, ktorá napriek množstvu filmových úloh bude aj tak stále Muškou. Film Sladké hry minulého leta získal medzinárodné uznanie; režisér Juraj Herz ním dokázal, že nie je iba majstrom temných nálad, a debutujúca herečka na seba strhla rovnakú pozornosť ako trojica vtedy už známych hercov v úlohách jej nápadníkov. Ako sama povedala, postavu Mušky vytvárala spontánne: „Jednoducho som si predstavovala emocionálny stav Mušky a jej motiváciu v jednotlivých konkrétnych situáciách. Išlo len o to, aby som ich autenticky vyjadrila.“ S Jurajom Herzom sa potom stretla aj pri filme s celkom inou atmosférou – Petrolejových lampách. Na úlohu slúžky Manky ju síce musel prehovárať, ale nie dlho. „Pán Herz filmuje s ľahkosťou umelca a s obrovským talentom – nepracuje, ale baví sa a niekedy aj celú spoločnosť okolo. Celodenná konverzácia, žartíky, vtipy, príbehy, klebietky a šantenie. Na to ja veľmi nie som. Vtipná konverzácia nie je práve mojou silnou disciplínou. Potrebujem byť aj mimo a sama so sebou. A tak keď ma nebolo treba, vždy som sa radšej kdesi zašila a čítala som si.“

Postupne prichádzali ďalšie zaujímavé ponuky – síce najmä v televíznych filmoch, ale od režisérov ako napríklad Peter Solan (Záhrada plná plienok), Stanislav Párnický (Straty a nálezy), Miloslav Luther (Starý včelár), Andrej Lettrich (Desatinka citu) či Dušan Trančík (Iná láska). Pred kamerou sa však nikdy nestretla so svojím otcom, významným scenáristom a režisérom Dimitrijom Plichtom. 

Z jeho filmografie spomína napríklad na dokument Stroskotáme zajtra, a to nielen na samotný film, ale aj na príbeh, ktorý je za ním. „Otec mal 46 a išiel si splniť chlapčenský sen – plaviť sa cez Atlantický oceán po stopách slávneho francúzskeho biológa, lekára a politika Alaina Bombarda. A to otec nemal s jachtingom žiadne skúsenosti. V Prahe dal postaviť dve športové plachetnice Albatros a Horizont, presvedčil filmové štúdio, aby mu dalo na projekt peniaze, vybavil všetky tie devízové prísľuby, doložky a víza, čo bol za socializmu malý zázrak, a nahovoril na tento projekt päť mužov vrátane lekára a kameramanov Alojza Hanúska a Karola Skřipského. Najmenej polovica tímu boli zelenáči, z ktorých jeden dokonca ani nevedel plávať, čo vyšlo najavo až na mori. No a k tomu všetkému tu bol plán, že druhú polovicu cesty sa budú živiť len tým, čo si sami ulovia, rovnako ako Bombard. Nič sa im však uloviť nepodarilo, a keďže konzerv sa už podľa plánu môjho otca museli zbaviť, tak hladovali. Posádka sa s otcom veľmi nebavila, ale nálada sa zlepšila, keď sa im podarilo zakotviť pri ostrove Martinik. Na cestu z Rijeky do Bratislavy im už nezostali peniaze, a tak otec predal kameru. Obvinili ho zo sprenevery socialistického majetku a neviem, či za to aj nesedel. Keď strihal, lepšie povedané zliepal natočený materiál, pozval ma do strižne. Sedela som v nej asi dve hodiny a bola to poriadna nuda. Nič iné ako len stereotypné hojdanie sa jednej alebo druhej plachetnice, kvapky na objektíve, búrku a strhané tváre mužov, ktorí fajčili posledné cigarety, som nevidela. Ale urobil z toho celkom zaujímavý film. Myslím, že získal aj nejaké ceny.“ 

Jana Plichtová sa stále venuje výskumno-pedagogickej činnosti v Ústave aplikovanej psychológie FSEV UK v Bratislave.

Mariana Jaremková / filmová publicistka
foto: archív SFÚ/Eduard Hollý