Jana Bodnárová

spisovateľka

V lete roku 1978 som sa ocitla v Židovskom divadle vo Varšave. Vo foyer som hneď rozoznala jemnú tvár Idy Kamińskej – bola jedným z oporných stĺpov filmu, ktorý sa ako ikona vpečatil do môjho vedomia už v mladosti: oscarového filmu Jána Kadára a Elmara Klosa Obchod na korze (1965). Fascinuje ma filmársky gradovaná intimita vo zvláštnom, vynútenom vzťahu arizátora, dobráckeho, až naivného Tóna Brtka, s pôvodnou majiteľkou galantérie, vdovou Lautmannovou. I subtílny filmový ponor do vedomia starej ženy už odpojenej od vonkajšieho sveta s výnimkou smrteľného tušenia pogromu. Rovnako presná je aj „anatómia“ osobnej tragédie Brtka. Proti komornej uzavretosti sveta dvoch ľudí je s mierou dávkované kruté politikum fašizmu slovenského štátu. Bez akýchkoľvek schém.

Peter Solan je jeden z mojich top obľúbených režisérov. Jeho filmy na mňa pôsobia takmer minimalisticky, akoby chcel zo scén vytlačiť pocit „prílišného“ života. Majstrovsky pracuje so skratkou, bez akejkoľvek spektakulárnosti, skôr diskrétne, asketicky – raz s temným výrazom drámy (Boxer a smrť, 1963), inokedy so sviežo satirickým filmárskym švihom (Kým sa skončí táto noc, 1966). Zvlášť ma zaujal Prípad Barnabáš Kos (1965), satira gradovaná ad absurdum v kritike ideologickej direktívnosti, tupého protekcionizmu a „súdružkovania“ doby.

Jediné stretnutie so Šulíkovou Nehou (1991) zanechalo vo mne dojem filmársky osobitého diela s európskym nádychom a v štýle coolness: programového chladu, bezútešnosti až patologického vzťahu staršieho páru, ich manipulovanie mladého muža... Pusté ulice, strohé interiéry, ešte pôvodné dunajské nábrežie, pomalý rytmus, „kruhový“, nie pyramidálny dej, vzruch hudby... A k tomu tie postavy žijúce v bublinách osamelosti, až sadizmu, s totálnou absenciou nehy.