Eugen Gindl

scenárista, publicista

Prvé pohyblivé obrázky, ktoré som videl, boli disneyovky o námorníkovi Pepkovi. Kamarátov otec ich premietal rovno na stenu. Vyrastal som v nemocnici v Palúdzke. V bývalej kotolni tam bol filmový klub. Najviac ma v ňom nadchli filmy Pod strechami Paríža (R. Clair) a Tulák Archimedes (G. Grangier). V ktorej nemocnici majú dnes filmový klub? V kine Tatra v Liptovskom Mikuláši sme videli Felliniho Sladký život i Cestu, niekoľko Bergmanových filmov, Wajdove Kanály i Popol a diamant. Aj westerny Na pravé poludnie či Sedem statočných. Prvé slovenské filmy, ktoré ma naozaj nadchli, boli Uhrovo Slnko v sieti a neskôr Organ. Uhranula ma Ťapákova Balada o Vojtovej Maríne. Rýdzo slovenský film. Príbeh ľudí v klepci osudovej nevyhnutnosti. Predpovedám, že nadgeneračnú životnosť budú mať nielen prvé filmy Jakubiska, Hanáka a Vlada Balca. Prežije aj Trančíkov Pavilón šeliem či najlepšie Solanove filmy. Vracajme sa k nim! 

V bratislavskom internáte Horský park bol filmový klub v jedálni. Filmy vyberali aj Richard Blech a Peter Mihálik a videl som tam Antonioniho (Noc, Dobrodružstvo, Výkrik) aj Občana Kana od Orsona Wellesa. Po ňom som dva dni s nikým neprehovoril. Orson mi prezradil o svete čosi podstatné, zlovestné. V tom sa mu vyrovnal hádam iba Tarkovskij. V tom čase som mal najradšej české, ale najmä francúzske filmy novej vlny. Začal som zostavovať tabuľku najlepších filmov, ktoré som videl. V prvej desiatke doteraz ostali Godardove Na konci s dychom (6x), Bláznivý Petríček (12x), Truffautov Jules a Jim (7x). Po sovietskej invázii som strávil dva roky v Západnom Berlíne. Denne som chodil do kultového kina Die Lupe. Do tabuľky sa vtedy dostal Polańského Nôž vo vode aj Němcove filmy Démanty noci, Mučedníci lásky, ale najmä nedocenený O slavnosti a hostech. Máloktorý film odhalil tiesnivú podstatu „mazľavej totality“ zvnútra i zvonku. Za rovnako sugestívny považujem Buñuelov Skrytý pôvab buržoázie.

V 70. rokoch som mal najradšej geniálne Zanussiho kvarteto (Štruktúra kryštálu, Iluminácia, Ochranné sfarbenie, Špirála), Schlöndorffov Plechový bubienok (popri Viscontiho Smrti v Benátkach najlepšia filmová adaptácia) a Herzogov Stroszek sa na istý čas dostal na čelo mojej tabuľky. A hneď za ním boli maďarské filmy Vera Angiová a Správca žrebčinca. A Juhoslávia: Petrovićovi Nakupovači peria, Makavejevov Ľúbostný príbeh alebo Tragédia pracovníčky pôšt a telegrafov… Do dvanástky sa dostali aj Kusturicove Otec na služobnej ceste a Dom obesenca. V perestrojkovej Moskve som s Valentinom Černychom (Moskva slzám neverí) pracoval na scenári filmu Právo na minulosť. Vtedy som videl Jesenný maratón (G. Danelija), Plumbum – nebezpečná hra (V. Abdrašitov) či snímku Assa (S. Soloviov), ktorú mám dodnes v prvej dvanástke, a kopu filmov, ktoré boli do čias perestrojky trezorované. Všetky spomínané diela, každé na svoj spôsob, reflektovali hrdinov každodennosti v osídlach... Nielen doby, ale i vlastnej karmy.