Pokračovanie obsahu:

Jánošík (1921) v kontextoch jednej z historických tradícií Slovenska

„Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina? Ja mám byť vzor? A vy sa budete vyvaľovať doma v duchnách, čo? A ja prídem o ľadviny! Máme plány s Aničkou, ja chcem byť normálny človek, čo normálne pekne, čestne prežije svoj život. Ja nechcem vojsť do čítanky. (...) Tristo rokov bude zo mňa žiť táto literatúra – a ja ani tridsať...  (Stanislav Štepka: Jááánošííík)

Takto šťavnato vypustil do sveta a do kolektívneho historického vedomia Slovákov Stanislav Štepka demytologizovaný obraz nášho národného hrdinu. Bolo to náležité i potrebné – v tejto línii tvorili aj karikaturisti Viktor Kubal, Fedor Vico, Jozef „Danglár“ Gertli, spisovateľ Ľubomír Feldek či choreograf Ján Blaho a dnes tak tvorí skupina tanečného humoru Všetečníci. Takáto interpretácia jánošíkovskej tradície vypovedala o stále živej, no cez poľudšťujúci humor viacstrunnej historickej tradícii. Jej počiatky boli ľudové, no v priebehu histórie ju neustále živili intelektuáli, vzdelanci, umelci. Dávali jej významy limitované dobovými historickými, politickými a estetickými kontextmi a konceptmi, ako to vystihla poľská bádateľka Joanna Goszczyńska.[1]

Komplexnejšie som sa k peripetiám jánošíkovskej tradície vyjadrila z pozície etnologičky a folkloristky v roku 2005.[2]Konštatovala som, že kým z významných rodákov z Terchovej „pozná“ Juraja Jánošíka (1688 – 1713) každý Slovák a mnohí ho radia do panteónu národných hrdinov, Adama Františka Kollára (1718 – 1783) pozná málokto, hoci súčasníci ho nazývali Sokratom a od roku 1774 bol tento historik práva riaditeľom dvorskej c. k. knižnice vo Viedni. Prečo sa teda Juraj Jánošík, ktorý necelé dva roky porušoval dobové zákony a ako 25-ročný prišiel o život po krutom mučení na šibenici, dostal do panteónu národných hrdinov, kde figuruje ako jediný zbojník?

Zmienky o zbojníkoch sa v písomných prameňoch sporadicky objavujú už od 11. storočia. Podľa nich pôsobili zbojníci najviac v 17. a 18. storočí predovšetkým v horských oblastiach od Bielych Karpát a Javorníkov až po Nízke Beskydy. V záznamoch z terénnych výskumov zo 70. rokov 20. storočia, ktoré vznikli pri príprave Etnografického atlasu Slovenska, sa okrem Jánošíka uvádzajú mená 34 iných zbojníkov. Na základe látok a prameňov, z ktorých informátori a rozprávači poznávali podania o zbojníkoch, možno konštatovať, že z veľkej časti išlo o iné ako folklórne zdroje – o literatúru, školskú výučbu, beletriu, časopiseckú tvorbu, film.

Ten dobrý

Postava zbojníka nadobudla po politicko-ekonomickom zlome v roku 1948 aj oficiálny status jedného z národných symbolov. Jeho „posvätnosť“ sa zavŕšila polyžánrovou a multimediálnou mýtizáciou postavy Jánošíka ako predstaviteľa „kladného“ pólu zbojníckych mravov. Ideologickej doktríne komunistov sa sémantika priam núkala. Znárodnenie výrobných prostriedkov bolo v súlade s tézou o nastolení spravodlivosti vládou ľudu. Ak sa aj dovtedy vykresľovala v tradícii postava zbojníka nejednoznačne, dokonca protirečivo – ako krutého či ľstivého priestupníka zákona, ale aj ako spravodlivého, odvážneho a hrdého človeka z ľudu, pokrokovým „zoficiálnením“ sa vlastne sakralizovala a stala sa „jednostrunnou“. Aj zbojnícka tradícia je súčasťou obrazu minulosti spoločenstva, ktoré pociťuje a deklaruje svoju identitu ako slovenskú. Špecifické a významné miesto zaujíma i z hľadiska vedeckého uchopenia folkloristikou. Metodologická orientácia slovesnej folkloristiky po druhej svetovej vojne najmä na zbojnícku tematiku zapadá do dobového kontextu. Možno ju chápať ako súčasť programového sledovania prejavov s prisúdeným nábojom pokrokových ideí. Takto vnímané zbojníctvo sa zaradilo medzi roľnícke vzbury, antifeudálne povstania, robotnícke štrajky, partizánsky boj proti fašizmu – teda do prúdu ľudových vystúpení proti sociálnym a národným utláčateľom. Po prácach v podstate populárno-vedeckého charakteru (Pavol Socháň, Rudo Brtáň) vychádza v roku 1952 Jánošíkovská tradícia na Slovensku[3] popredného folkloristu Andreja Melicherčíka, v ktorej spracoval zbojníctvo ako samostatnú tému naprieč žánrami. Máme tak k dispozícii komplexný obraz témy. Ak sa neobmedzíme len na prvky tzv. folklórneho typu kultúry a vezmeme do úvahy aj „oficiálne“ interpretácie, ukážu sa nám i vzájomné vzťahy a vplyvy týchto dvoch typov kultúry.

Obraz zbojníka ako odraz filmového spracovania

Najkomplexnejšie spracovanú zbojnícku tradíciu z pohľadu jej miesta v kultúre a historickom povedomí v Čechách, na Morave a na Slovensku predstavuje súbor štúdií v časopise Slovenský národopis[4] a kolektívna medzinárodná syntéza Geroj ili zbojnik? Heroes or Bandits?[5] Zbojnícka tradícia je zaujímavá aj z hľadiska literárneho folklorizmu. V období národného obrodenia a romantizmu sa práve historický folklór stáva inšpiráciou pre vedu i pre literatúru na Slovensku. V literárnej tvorbe Janka Kráľa, Jána Botta, Andreja Sládkoviča, no predovšetkým Jána Kalinčiaka je povesť zdrojom inšpirácie na literárne adaptácie. Okrem umelecko-estetických ambícií poznačil ich prístup i dobový stav historiografie – nedostatok historických prameňov na rekonštrukciu minulosti národa. Logickým riešením bol príklon k folklórnej historickej tradícii. Povesti boli na tento účel vďaka svojmu „historickému jadru“ vhodným východiskom. Adaptácia povestí v literatúre sa neskôr viac orientuje na „nového“ čitateľa – na deti a mládež, pričom jednou z dominantných čŕt sa tu stáva práve folklorizmus. Naratívy ústnej historickej tradície tematizujú okrem „faktografie“ i základné hodnoty, ktoré nositeľská skupina uznáva: predstavu získavania moci, chápanie pravdy, cnosti, spravodlivosti, ušľachtilosti, predstavu hrdinu, vzťah k „iným“ a podobne. Žáner povesti sa tak ponúka na spracovanie s výchovným a didaktizujúcim zámerom. Orientácia na detského čitateľa teda nie je náhodná. A po roku 1948 tu opäť dominuje práve zbojnícka tematika, napríklad v tvorbe Márie Rázusovej-Martákovej či v početných štylizáciách ľudových povestí, ktoré sa pravidelne objavujú v čítankách pre základné školy.

Pri terénnych výskumoch zbojníckej tematiky zaznamenávali etnológovia v ústnom podaní od 50. rokov 20. storočia početné prerozprávania obsahu  filmového spracovania témy. Významným prostriedkom budovania zbojníckej a jánošíkovskej sémantiky na Slovensku, zvlášť v neoficiálnej kolektívnej historickej pamäti, boli audiovizuálne spracovania témy. To, že jej história siaha k prvému slovenskému celovečernému filmu Jánošík (1921) bratov Siakeľovcov, nebola náhoda, hoci do masovej distribúcie sa film nedostal. Plickov projekt Dvanásť bielych sokolov z 20. rokov sa nerealizoval, o to viac rezonoval Fričov Jánošík (1935) s Paľom Bielikom, ktorého do filmu odporučil práve Karol Plicka.

Zavŕšenie sakralizácie

Je dosť príznačné, že posilňovanie odbojovej zložky jánošíkovského mýtu sa uplatnilo i v Bielikovej režijnej tvorbe. V Slovenskom národnom povstaní vznikali jánošíkovské družiny partizánov, na ich vznik vyzývali vedúci činitelia odboja už koncom roku 1941 a v povstaní operovala samostatná partizánska brigáda Jánošík. V dokumentaristickom filmovom spracovaní udalostí protifašistického odboja možno čítať i ohlasy zbojníckeho mýtu. Aj tento rozmer uplatnil Bielik v dokumentárnom filme Za slobodu (1945), no hlavne v hraných filmoch Vlčie diery (1948), Štyridsaťštyri (1957) a Kapitán Dabač (1959). Zavŕšením bielikovskej interpretácie témy bol dvojdielny film Jánošík (1962 – 1963). Sugestívne širokouhlé farebné dielo vo svojej dobe tak zarezonovalo v diváckom povedomí, že dovtedajšiu ústnu tradíciu o zbojníctve nielen oživilo, ale aj naplnilo novými obsahmi. Transmedializáciou zbojníckej témy a obrazu Jánošíka sa zavŕšila ich sakralizácia v pozitívnej a akoby nespochybniteľnej konotácii ustálenej v úsloví: Jánošík bohatým bral a chudobným dával. Takto sa téma zobrazuje v početných choreografiách, ktoré sú stabilnou súčasťou dramaturgie profesionálnych (SĽUK) i poloprofesionálnych (Lúčnica) folklórnych súborov už od ich zrodu, ako aj súčasťou dramaturgie viacerých amatérskych súborov po celom Slovensku.

Ak sa už od konca 50. rokov ozývali hlasy o „ťarche folklóru“ (Vladimír Mináč a i. – i keď termínom folklór nesprávne označovali prejavy a procesy jeho druhej existencie či folklorizmu) –, objavuje sa zárodok „prehodnocovania“ folklóru, presnejšie manipulácie s ním. Iste tomu bola naklonená i doba, veď koniec 50. rokov a naplno 60. roky  znamenajú otvorenejšie podmienky s demokratizačnými prvkami v politike, no predovšetkým v umení, v spoločenskej diskusii a čiastočne i vo vede.

Odbojnosť ako jednu zo sémantických dominánt si zo zbojníckej tradície vyberajú autori, ktorí predstavujú v tom čase „alternatívu“ k hlavnému prúdu umenia a kultúry. Milan Lasica a Július Satinský vo svojich scénkach Jánošíka desakralizujú, vzniká poviedka Petra Jaroša o Pachovi, hybskom zbojníkovi, kultová inscenácia Jááánošííík Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle a predlohou síce poľský, ale počtom predstavení a diváckym dosahom „náš“ muzikál Na skle maľované na činohernej scéne Slovenského národného divadla. V roku 1975 vzniká podľa Jarošovej poviedky film Martina Ťapáka Pacho, hybský zbojník, vtipná a poľudšťujúca paródia zbojníka (ale i cisárovnej), nie však Jánošíka... Jánošík bol už „zoštátneným“ mýtickým hrdinom.

 Pár osobných slov

Folklórnym podobám historických tradícií na Slovensku – medzi nimi i zbojníckej, resp. jánošíkovskej – som sa venovala v kandidátskej dizertačnej práci. Počas jedného ročníka Etnofilmu, medzinárodnej súťažnej prehliadky filmov s etnologickou problematikou, sa konal seminár venovaný filmu Jánošík (1921), na ktorom som predniesla referát o zbojníckej a jánošíkovskej tradícii. V diskusii a následnom neformálnom rozhovore so Štefanom Vraštiakom, dlhoročným pracovníkom Slovenského filmového ústavu, ktorý mal zásluhu na objavení originálu filmu bratov Siakeľovcov,[6] som sa dozvedela, že môj starý otec Ivan Bazovský (1894 – 1954), inak martinský divadelný ochotník, účinkoval vo filme v dvojrole člena zbojníckej družiny a drába. Táto informácia vo mne vyvolala zaujímavý rozrušujúci odborný i ľudský pocit, lebo starý otec zomrel rok pred mojím narodením...

Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA 2/0107/19 Folklór, folkloristika a ideológia (vedúca riešiteľského kolektívu Mgr. Zuzana Panczová, PhD.).