Dovnútra migračného kotla

Ak sa európska migračná kríza uplynulého desaťročia stala témou, ktorá názorovo i akčne vyhrotila rôzne postoje, súčasná pandemická kríza zatlačila túto tému do úzadia. Zoči-voči novému vírusu tlaky na otvorené hranice zanikli v protipohybe zatvárania sa pred touto globálnou hrozbou. 

Včerajšia horúca téma sa stala takpovediac historickou, aj keď asociácii s nedávno stavanými zábranami a plotmi sa nedá ubrániť. Ak mali hrádze uchrániť krajiny proti návalom migrantov a utečencov z tretích krajín, onedlho sa stal potenciálnym nebezpečenstvom každý človek a imperatív obmedzeného životného priestoru celoplošne zažívanou realitou. Išlo o predzvesť ďalšej krízy? Prepnutie sociálnej drámy na ničivú biologickú silu? 

Naslovovzatý autor strhujúcej migračnej snímky Utečenci sú tu vítaní Tomáš Rafa (režisér, kameraman a strihač v jednej osobe) nakrútil svoj celovečerný film o kulminačnom období rokov 2015 až 2016 v onej „historickej“, predpandemickej dobe. Podľa všetkého potom strávil dlhší čas triedením a strihaním množstva materiálu, aby teraz predložil sformované svedectvo svojho filmárskeho nasadenia. Žánrovo a z formálnej stránky ide o časozbernú a, i keď to pri tejto téme znie cynicky, výživnú reportáž, ktorá divákovi s vysokou autenticitou sprostredkúva situácie a miesta, ktoré si pamätáme z vtedajších nadpisov, noticiek, článkov, fotografií či šotov. 

Povestné oko kamery dominuje celej snímke. Zjednotenie divákovho zraku s dejiskom pohlcovaným kameramanským zrakom filmu zabezpečuje ručné snímanie. Výsledkom je živá bezprostrednosť a blízkosť ako najcharakteristickejšie a určujúce vlastnosti snímky. Autorské krédo byť pri tom znamená pre diváka účasť na ceste po vybraných „destináciách“ vtedajších konfliktov. Táto cesta kótuje len miesto a čas, potom ponecháva každého diváka jeho dovtedajším znalostiam o téme a jej politických, geografických a ďalších súvislostiach. Ponecháva ho aj napospas jazykovým bariéram a bez akéhokoľvek výkladu či iných nápomocných verbálnych alebo grafických inštrumentov, nehovoriac o absencii metaforických figúr a štylizácií, ktoré by „narúšali“ priamy vzťah kamery s jej objektom záujmu (vo filme sme zaznamenali len jednu plnohodnotne obraznú analógiu so záberom na sochu s nožom pri pražskej protiimigrantskej demonštrácii).

O to viac sa pri dokumente Utečenci sú tu vítaní možno oddať situačnej atmosfére ľudských davov, takmer bezprostredne vnímať vyhrotené prejavy, odžiť si novinové správy takpovediac na vlastnej koži. Film, založený na neintervenčnej expresivite javov, je členený do niekoľkých kapitol, ktoré však majú svoju „rozprávačskú“ a v tom aj istú výpovednú líniu. Začína sa nemeckou proimigrantskou demonštráciou, prezentujúcou sa súborom symbolík a obradností, aby potom cez niektoré konfrontačné občianske zrážky prešiel od zemepisného stredu k zábranám budovaným na migrantských trasách západného Balkánu a východného Stredomoria a k masovým protiimigrantským vystúpeniam v postkomunistických krajinách. Vyostrený migračný fenomén kolektívneho hrdinu, ktorý je v obraze dominantný, prekrýva vo filme aj nepočetné sólové výstupy. Rovnako sú verbálne obsahy protiimigrantských radikálov a búriacich sa migrantov často zatienené účinkom ich mimoslovného výrazu. 

Okrem obrazov trápnosti našej domoviny, ktorú vtedajší konflikt fyzicky málo zasiahol a hanebná scénka atakovania slušnej, zrejme irackej rodiny pred bratislavskou železničnou stanicou to len doložila, vzbudzuje rozpaky iného druhu anotácia, ktorá film sprevádza. Tá ho zbytočne ideologizuje, jeho pristihovanie témy pri čine znásilňuje. Filmové obrazy davovej psychózy a kultúrno-politického radikalizmu na oboch stranách opodstatňuje slovami, ktoré javová sugestívnosť filmu neodráža. 

Utečenci sú tu vítaní (Slovensko, 2020) RÉŽIA, KAMERA, STRIH Tomáš Rafa PRODUCENT Tomáš Rafa, Art Aktivista Association MINUTÁŽ 97 min. HODNOTENIE *** a pol DISTRIBUĆNÁ PREMIÉRA 14. 3. 2021 online na DAFilms.sk

Eva Vženteková, filmová publicistka
foto: Tomáš Rafa/DAFilms.sk

Puto, tajomstvá i morálne dilemy maliarky a zlodeja

„Som zvyknutý sedieť...“ poznamená Karl-Bertil. Reaguje na Barborinu požiadavku: „Budeš mi hodiny sedieť ako model. Si mi to dlžný.“ V kontexte privátneho dialógu zavibrujú slová muža, ktorý dôverne pozná život za mrežami, iróniou. Scéna načrtáva kontúry príbehu v celovečernom dokumente Maliarka a zlodej.

Vernisáž. Farbami hýriace hyperrealistické obrazy Barbory Kysilkovej provokujú. Zábery vernisážovej zábavy zo súkromného archívu strieda zostrih čiernobieleho záznamu z bezpečnostných kamier. Dve postavy zložia zo stien komornej galérie dve najväčšie plátna, trpezlivo odstránia množstvo klincov, ktorými sú pripevnené na napínacie rámy, a odchádzajú.

Krádež obrazov neznámej českej maliarky žijúcej v Osle zapĺňa mediálne spravodajstvá. Zlodejov vypátrajú, nasleduje súd. Na pojednávaniach je prítomný len jeden z podareného párika. V radoch zvedavcov nechýba maliarka. Chlapík na lavici obžalovaných ju zaujme. Rozhodne sa zlodeja a narkomana maľovať, on neprotestuje. Situácia, od ktorej by sa mohla odvíjať romantická story, psychologická dráma i kriminálka. Mladý nórsky režisér Benjamin Ree sa však rozhodol inak. Zvolil si dokument. A urobil dobre. 

Vyštudovaný žurnalista, ktorý pracoval pre Reuters i BBC, vstúpil do filmového sveta viac ako úspešne. Zabodoval celovečerným debutom Magnus (pred piatimi rokmi patril k festivalovým hitom a predal sa do 64 krajín sveta), pochabou ódou na Mozarta šachu. Rafinovaná prezývka prischla nórskemu tínedžerovi Magnusovi Carlsenovi, ktorý sa ako trinásťročný stal šachovým veľmajstrom a čierno-bielym poliam kraľuje dodnes. 

V čase, keď Ree s debutom finišoval, obletela svet správa o krádeži slávneho obrazu Edvarda Muncha Výkrik. Zákulisie nelegálneho biznisu s umením mladého filmára roky provokovalo, ale vtedy nemal na zvodnú tému čas. Neskôr mu haló okolo krádeže obrazov českej maliarky prišlo vhod. Presvedčil výtvarníčku i zlodeja, aby mu dovolili vstúpiť do ich súkromia – aj s kamerou.

„Prečo ste ukradli moje obrazy?“ pýta sa Barbora. „Boli nádherné,“ vysvetľuje Karl-Bertil. Pohľad na ukradnutú Labutiu pieseň núti premýšľať o kráse obrazu mŕtveho vtáka, akoby pochovaného vo vysokej suchej trstine. Čo prezrádza o maliarke, čo o zlodejovi? O ich životoch, emóciách, zážitkoch, skúsenostiach?

Ona sa podchvíľou vypytuje, kým potetovaného kriminálnika sústredene skicuje. On odpovedá. Otázke „Kde sú moje obrazy?“ sa však bráni: „Bol som nadrogovaný.“

Muž v bielej košeli. Očami sleduje prsty ponorené do pohára červeného vína. Pohľad na jeho vlastný obraz v ňom vyvolá erupciu emócií, Karl-Bertil nedokáže zastaviť prúd sĺz. Čo vlastne vidí?

Medzi svojhlavou maliarkou a drogovo závislým zločincom, ktorých životné chodníčky preťala krádež, vzniká zvláštne puto. Nie je to erotika, vášeň ani posadnutosť, len obyčajné ľudské porozumenie, ktoré časom presiakne aj do ich súkromia. Nakoľko? To odkrýva režisér v kapitolách, vykresľujúcich portréty dvoch nesmierne rozdielnych ľudí. Barborina maska suverénnej ženy sa rozpadáva. V tvorbe je sebaistá, v živote si však problémy nerada priznáva, hoci ju neraz valcujú. Pozná, čo znamená ocitnúť sa na dne. Bez maľovania nedokáže existovať, ibaže galérie nemajú záujem vystavovať jej obrazy. Sekera za prenájom ateliéru stúpa, občas chýba pár drobných na večeru... 

Karl-Bertil sa nenarodil ako zločinec. Kde sa stala chyba, že sa z ambiciózneho mladého muža stal narkoman a zločinec? Drogy mu deštruujú vzťahy i dušu. Pomôcť by mohla „odvykačka“, ale odhodlanie zlomí ďalšia dávka. Uvažuje o smrti, až sa ocitne na jej prahu. Zubatej unikne, väzeniu nie. V telocvični posilňuje telo. Aj vôľu?

V portrétoch sa osudy tých dvoch prelínajú. Neraz prezradia viac o tom druhom. Nielen maliarka je výborný pozorovateľ. Z troch stoviek hodín materiálu, nakrúteného v priebehu troch rokov, vyskladal režisér silný viacvrstvový príbeh o traumách, kopancoch, sklamaniach, drobných slastiach i tvrdohlavom pátraní (nielen po ukradnutých obrazoch), ktorý fascinuje originalitou aj obyčajnosťou. 

Kto má chuť, nech skúma, v čom režiséra inšpirovali nemé filmy, na ktoré sa odvoláva – Vertovov Muž s kinoaparátom a Sjöstromov Furman smrti. Rafinovaná štruktúra rozprávania fascinuje intenzitou výpovede, ktorá obnažuje tajomstvá diametrálne odlišných osudov i duší. Dômyselne buduje rytmus rozprávania i radenia situácií, občas použije rovnakú scénu v oboch portrétoch, no v novom kontexte. Výbuchy emócií striedajú morálne dilemy, vypäté vzťahy tlmí oslobodzujúce porozumenie, každodennosť rozbíjajú prekvapivé zvraty. Brilantný dokument, ktorý nadlho opantá myseľ diváka. Nie náhodou zvíťazil na festivale Sundance vo svojej kategórii a za rok od svetovej premiéry si pripísal na konto ďalšie ceny. Ale v Amerike už chystajú hraný remake...

Maliarka a zlodej (Kunstneren og tyven, Nórsko, 2020) RÉŽIA Benjamin Ree KAMERA Benjamin Ree, Kristoffer Kumar HUDBA Uno Helmersson ÚČINKUJÚ Barbora Kysilková, Karl-Bertil Nordland MINUTÁŽ 102 min. HODNOTENIE ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 16. apríla 2021 online na Kino doma

Jena Opoldusová, publicistka
foto: ASFK

Na ceste za horizont a k samým sebe

Domov, je to iba slovo? Alebo je to niečo, čo nosíme sami v sebe? Úryvok z textu piesne Home is a Question Mark má na ruke vytetovaný jedna z postáv filmu Krajina nomádov a protagonistke snímky ho ukazuje ako najobľúbenejšie z množstva tetovaní. Čo nás núti zostávať na mieste a čo naopak núti odísť? Aj to je jedna z otázok, ktorú kladie film Krajina nomádov.

Keď koncom prvého desaťročia nového milénia zasiahla svet finančná kríza, pre množstvo Američanov to znamenalo, že prišli o prácu i príjem. Kríza a narastajúca priepasť medzi príjmami a výdavkami ich prinútila počítať, na čom dokážu ušetriť. Pomerne veľká skupina ľudí sa rozhodla, že sa nadýchnu a ušetria na bývaní, ktoré im z rozpočtu ukrajovalo značnú časť peňazí. Pre niektorých to bolo dočasné východisko z núdze, iných zúfalá situácia postrčila k tomu, čo ich možno lákalo dávnejšie, ale nikdy nenabrali odvahu, aby žili na ceste. 

Film Krajina nomádov vznikoll podľa rovnomennej reportážnej knižnej predlohy. Jej autorkou je novinárka Jessica Bruder. Špecializuje sa na subkultúry a kvôli knihe žila mesiace v dodávke a precestovala tisíce míľ, aby zachytila život Američanov, ktorí strechu nad hlavou vymenili za prístrešok na kolesách v podobe dodávky alebo karavanu. Niektorí sa v nich cítili uväznení, iní mali pocit, že opäť začali žiť. Hlavnú hrdinku často vidíme iba ako maličkú súčasť panorámy širokej americkej krajiny. V jej nekonečných pláňach sa kamera Joshuu Jamesa Richarda vyžíva a sú dôležitou súčasťou príbehu o slobode a mieste, ktoré si človek na svete nájde.  

O Fran (Frances McDormand), ktorú stretávame práve v čase, keď celý svoj svet zbalí do dodávky, toho na začiatku veľa nevieme. Postupne sa dozvedáme ako prišla o prácu, stala sa z nej vdova,  neskôr tiež to, že z rodičovského domu odišla hneď, ako mohla. Potom však stretla veľkú lásku, svojho manžela a usadili sa v robotníckom mestečku. Život v ňom pulzoval vďaka lokálnej fabrike. Keď ju kríza zatvorila, miesto takmer zmizlo z mapy. 

Tretí film pôvodom čínskej režisérky Chloé Zhao, ktorú osudy hrdinov z periférie zaujímali aj v predchádzajúcich dvoch snímkach, si z aprílového udeľovania Oscarov odniesol tri sošky a patril k favoritom. Ako o filme roka sa o snímke začalo hovoriť na jeseň, keď získal Zlatého leva na festivale v Benátkach a divácku cenu v Toronte. Chloé Zhao si Oscara za réžiu odniesla iba ako druhá žena v histórii a aj herečke Frances McDormand soška patrí právom. 

Postave Fran dala kúsok seba a svojej osobnej histórie, aby lepšie zapadla medzi novodobých nomádov – nehercov, ktorí v snímke hrajú samých seba. (Jednou z mála výnimiek je Dave v podaní Davida Strathairna, s ktorým sa Fran zblíži.) Krajina nomádov nie je totiž len intímnym portrétom Fran, ženy na ceste, ktorá nie je útekom pred inými, ale cestou k samej sebe. Je to tiež portrét komunity ľudí, ktorí nie sú bezdomovci, ani bez domova. Len nemajú domy. Keď sa Fran prihovorí jedna z postáv z jej minulosti, keď ešte žila ako ostatní a pýta sa jej, či je bezdomovkyňa, Fran odpovedá: „Nie som bezdomovkyňa, iba nemám dom.“ Tak ako mnohí, ktorých cestou stretáva a a ich príbehy spoločne vytvárajú portrét súčasnej Ameriky, v ktorej nestačí, keď človek „pracuje rád“. Krajina nomádov neponúka vyhrotený dramatický konflikt. Je skôr lyricky znelou vnútornou drámou hrdinky a jej blízkych, ktorí sa ju snažia pochopiť. 

Táto hrdinka nás ako pozorovateľka sprevádza príbehmi ďalších hrdinov,. Ukrýva sa v nich celý ich život. Mnohí vymenili hmlistý prísľub budúcnosti, nad ktorou visia otázniky, za malú radosť dneška. Americký sen vymenili za nikdy nekončiace sa hľadanie toho, čo je za horizontom. 

Krajina nomádov (Nomadland, USA/Nemecko 2020) RÉŽIA, SCENÁR, STRIH Chloé Zhao, KAMERA Joshua James Richards HUDBA Ludovico Einaudi HRAJÚ Frances McDormand, David Strathairn, Linda May, Swankie, Bob Wells, Peter Spears, Cat Clifford MINUTÁŽ 108 min. HODNOTENIE **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 27. 5. 2021

Matúš Kvasnička
foto: Cinemart