Lenka Novotná

amerikanistka 

Čo bude s kinami po pandémii? Z mnohých strán sa ozývajú hlasy, že diváci sa do kín už nevrátia. Nebudú do nich chodiť v takom počte, ani tak často, ako v minulosti. Jedným z dôvodov majú byť obavy zo spoločného sedenia v uzavretom priestore s inými cudzími ľuďmi. 

To by však museli skončiť aj reštaurácie, bary a krčmy, kde navyše ľudia sedia bez rúška. A čo divadlá a galérie? Knižnice? Nebudeme už cestovať vlakom ani autobusmi? Myslím si, že niektorí ľudia budú po pandémii opatrnejší, ak ich však niečo odradí od návštevy kina, bude to skôr ich pohodlnosť, než obavy z vírusu.   

Pohodlnosti nahráva aj ďalší častý argument, prečo kiná prídu o divákov. Pandémia výrazne zasiahla do ich diváckych návykov a zvykli si, že najnovšie filmy nájdu online. Delí ich od nich pár tlačidiel televízneho ovládača či zopár kliknutí myšou. S pomocou počítača alebo smart televízie sa dnes divák dostane k bezprecedentnému množstvu najrôznejšieho legálneho filmového obsahu. 

Ako v americkom Harper's Magazine v eseji nazvanej Il Maestro – Federico Fellini a stratené čaro kina napísal ešte v marci režisér Martin Scorsese,„kinematografické umenie je systematicky znehodnocované, odsúvané na vedľajšiu koľaj, ponižované a redukované na najmenšieho spoločného menovateľa – obsah".  Termín obsah schová čokoľvek – filmové umenie sa tak dostáva akoby na jednu úroveň s roztomilými mačacími videami či reklamou. Na tie sa však divák do kina nevyberie. 

Film je stále veľmi mladé umenie, napriek tomu kiná, ktoré sú od začiatku jeho najprirodzenejším prostredím, prežili už niekoľko zásadných kríz. Myslím si, že prežijú aj túto. Možno nie všetky, možno sa budú musieť prispôsobiť, tak, ako v minulosti už viackrát, ale prežijú. Lebo v DNA filmu je votkaná aj túžba snívať. 

Film môže na plátno priniesť čokoľvek. Nemožné sa tu stáva možným, fikcia je na chvíľu realitou. Iste, snívať sa dá i nad mobilom aj pri veľkoplošnej obrazovke cez polovicu steny. Ak však divák chce snívať vo veľkom, tak sa nakoniec vyberie do kina.