Pramene vnútornej slobody a tvarovanie pamäti 

Ako môže malá uzavretá skupina mladých mužov ohroziť normalizačné komunistické zriadenie? A ako normalizácia zasahovala do každodennosti ľudí v Československu? Aj to sú otázky, ktoré na začiatku zaujímali tvorcov nového dokumentárneho filmu Komúna. Celovečerný debut Jakuba Julényho sa po pandemických odkladoch v máji dostal do distribúcie.

S obdobím Nežnej revolúcie sa spája viacero silných príbehov a výrazných osobností. Mnohé z nich sú notoricky známe, iné príbehy a osobnosti zostávajú v úzadí, hoci aj ony budovali podhubie na zmenu režimu a cestu k slobode, ktorú dnes berieme ako samozrejmosť. K druhej skupine patril aj umelec a filozof Marcel Strýko. Niektorým sa jeho meno vybaví ako jeden z hlasov a tvárí revolúcie, ktoré sa po nej kamsi stratili. Tak ako mnohí iní „nenápadní robotníci opozície“ so zásluhou o slobodu. Termín v úvodzovkách použil Václav Havel a v obsiahlom texte o Marcelovi Strýkovi z roku 2015 ho v revue Paměť a dějiny pripomenul pražský disident Mirek Vodrážka. Práve on tvorcom pomohol, aby sa vo filme po rokoch stretli členovia zoskupenia s názvom Nace na revivali tajného koncertu v katedrále. Nace spájala okrem túžby po slobode práve postava Marcela Strýka: bol akýmsi guru spoločenstva, ktoré nachádzalo slobodu v tvorivosti v undergrounde. Manifestovali to aj takto: „Nikdy neskúšame. Po nahrávaní jednoducho vyberieme to, čo sa nám páči. Samozrejme, že žiadnu skladbu nevieme, a hlavne nechceme hrať druhýkrát. Kvôli tomu si predsa hudbu nahrávame. Nehráme pre publikum a ani nepotrebujeme, aby nás hodnotilo. Aj potlesk, ktorý sa miestami na nahrávkach objavuje, pochádza od nás. Ak sme s hrou spokojní, oceníme sa sami.”

Nace postupne rozoštvali podozrenia zo vzájomnej zrady. Na Strýka nasadili niekoľkých agentov ŠTB a tajná polícia lámala aj členov komunity, aby prešli na jej stranu. Navyše im neustále dávali najavo, že sú pod drobnohľadom. To postupne nahlodalo vzájomnú dôveru, a teda i komunitu. „Čo by som robila ja, keby ma vypočúvali rovnako ako ich? Ako by som sa zachovala? Zvládla by som ten tlak? Našla by som v sebe silu vzdorovať? Kde by bola moja hranica odporu? Kde sa berie v človeku sila ísť proti prúdu?“ kladie si v tlačových materiáloch ku Komúne otázky jej dramaturgička Ingrid Mayerová. S námetom na film prišla ona. „Rešpektujeme dokument ako filmový druh, no chceme preniknúť do podstaty tvarovania pamäti spoločnosti a odhaliť zložitosť vtedajšej doby,“ písala v explikácii pre Audiovizuálny fond.

Tvorcovia pri tom stáli pred morálnou dilemou. Pri zbere dobového materiálu sa dostali aj k záznamom, ktoré o členoch Nace viedla ŠtB. „Eticky bola naša pozícia v mnohom rozporuplná. Hrabali sme sa aj v materiáloch, ktoré vznikli bez súhlasu protagonistov, na základe zločinného narušeniu súkromia a integrity,“ povedal spoluautor scenára Pavel Smejkal. Filmári čítali záznamy odposluchov, ale aj fragmenty zdravotnej či rozvodovej dokumentácie. „Vedeli sme, že nechceme, aby film preberal perspektívu ŠtB. (…) A to aj za cenu, že niektoré veci, o ktorých ako autori vieme, ostanú nevypovedané,“ povedal Smejkal.

Titul filmu reflektuje názov spisu, ktorý na Nace viedla ŠtB. „Ako tvorcovia sme sa rozhodli pracovať s týmto názvom. Napriek tomu, že sa v ňom komunikujú dva protichodné významy – akási ,romantická‘časť príbehu s odkazom na kontrakultúru a zároveň negatívna pečať názvu signálneho zväzku,“ hovorí v presskite Jakub Julény. Najzaujímavejšie bolo pre neho objavovanie osobnosti a myslenia Marcela Strýka a vrstevnatosti jeho odkazu. „Každého oslovil niečím iným. Niektorých očaril pohľadom do zenbudhizmu, pre iného bol kresťanským filozofom, ďalších inšpiroval cez výtvarné umenie. V neposlednom rade rezonovali aj jeho politické aktivity a tragický koniec,“ povedal režisér. Strýko sa po revolúcii načas dostal aj do politiky a do sporu s Vladimírom Mečiarom. Predčasne zomrel v roku 1994 ako 39-ročný.

Julény sa chcel vyhnúť pátosu a heroizácii protagonistov, ale aj „ostalgickému“ spomienkovému optimizmu. „Kládol som si otázku, ako zasahoval predchádzajúci totalitný režim do súkromných životov generácie mojich rodičov a ako dlho trvá a či sa vôbec dá s týmto dedičstvom totality vyrovnať. Nerozumel som, ako môže byť režim taký vystrašený zo skupiny ľudí, ktorá chodia do lesa a niekde na samote búchajú do hrncov,“ povedal Julény, ktorý na svoje otázky našiel aspoň čiastočné odpovede a dúfa, že ich vo filme nájdu i diváci.

V snímke vystupujú napríklad Konštantín Fecurka, Jozef Furman, Erik Groch, Alena Grochová, Ondrej Jurín, Ivan Jurčišin, Zuzana Kuzmová, Milan Maďar, Zbyněk Prokop aj Strýkova rodina. Producentkou filmu je Barbara Janišová Feglová a HITCHHIKER Cinema, koproducentmi sú RTVS a Background Films. Za kamerou sa striedali Peter Važan, Juraj Mravec a Michal Koštenský, animácie robil Marián Vredík, hudbu a zvukový dizajn Miroslav Tóth. Spolu s Michalom Kaščákom a ďalšími hudobníkmi je aj členom kapely Drť, ktorá k filmu nahrala pieseň Uprostred tmy na text Marcela Strýka.

Komúna (r. Jakub Julény, Slovensko, 2020)
Celkový rozpočet filmu: 193 500 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 81 000 eur, podpora z Bratislavského samosprávneho kraja: 10 000 eur)
Distribučné nosiče: DCP

Matúš Kvasnička
foto: HITCHHIKER Cinema