Miroslava Vallová

prekladateľka a redaktorka

Film Ela Havettu Ľalie poľné putoval krátko po premiére do trezoru. Začiatkom 90. rokov bol síce rehabilitovaný aj reflektovaný, no ušiel vtedy mojej pozornosti. Upozornil ma naň Albert Marenčin. Bolo to dvadsaťpäť rokov od jeho vzniku a ten film ma absolútne dostal.

Režisér Elo Havetta bol nesmierne talentovaný človek. Je ťažké zmieriť sa s tým, že odišiel tak skoro. Miesto po ňom doposiaľ nikto nezaplnil. Najviac ma oslovil jeho prístup k postavám. Aj k vedľajším. Niektoré boli len zľahka načrtnuté, iné režisérovi zabrali trochu viac času, ale v každom prípade boli nesmierne živé. Asi najviac sa mi páčilo, že k nim bol láskavý, nie však súcitný. Tým im akoby vzdával úctu. To mi pripomenulo Felliniho Amarcord, ktorý vznikol o rok neskôr ako Ľalie poľné. Okrem prístupu k postavám sú si podobné aj atmosférou a prelínaním reality s fantazijným svetom.

Hudbu do filmu zložil Zdeněk Liška, ktorý sa napriek rôznym novátorským pokusom vždy dokázal zvrtnúť do takej polohy, že to bolo prijateľné aj pre širšie publikum. V Ľaliách poľných je jeho hudba kongeniálne napasovaná na obraz. Treba spomenúť aj scenáristu Vincenta Šikulu, autora novely Nebýva na každom vŕšku hostinec, podľa ktorej film vznikol. Myslím si, že takéto kompaktné východiskové dielo muselo byť pre režiséra takisto veľkou oporou. Tieto aj ďalšie zložky filmu do seba zapadajú v dokonalej synergii.