Pokračovanie obsahu:

Ak si diváka nevychováme, vychová ho internet a Youtube

Producentka Katarína Krnáčová má na konte napríklad úspešnú snímku Piata loď Ivety Grófovej, ktorá zvíťazila vo svojej sekcii na festivale v Berlíne. Na prestížny filmový trh v Cannes mieri zase vďaka oceneniu HAF Goes to Cannes jej najnovší projekt, česko-slovenská Správa o záchrane mŕtveho režiséra Václava Kadrnku, ktorej nakrúcanie prerušila pandémia. 

Niekoľko dní potom, ako ste začali nakrúcať Správu o záchrane mŕtveho, prerušila natáčanie hrozba neznámeho koronavírusu, s ktorou prišlo aj zatvorenie hraníc. Aké pocity to vyvolalo u producentky roztočenej medzinárodnej koprodukcie? 
Paniku a veľkú neistotu. Covidu sa dnes prispôsobujeme a „zvykli“ sme si naň, ale keby nám vtedy niekto povedal, že to bude takto ďalší rok a možno aj navždy, asi by nás to zložilo. Vtedy sa zdala strašná aj vízia, že to potrvá povedzme do júla. Keď sa zavreli hranice, akurát som mala vycestovať do Česka za naším kamerovým štábom a herečkou Zuzanou Mauréry. Režisér Václav Kadrnka a jeho manželka Simona, producentka filmu, nakrúcali, kým sa dalo, lebo vedeli, že ak štáb rozpustia domov, je otázne, kedy sa vráti. Opatrenia nás zastavili asi po desiatich dňoch práce a vo všetkom bol zmätok. S Vaškom a so Simonkou sme si viackrát do týždňa telefonovali, zvažovali sme plusy a mínusy rôznych alternatív. Som minoritná koproducentka, rozhodnúť museli oni. Najťažšie to bolo pre Vaška. Správa o záchrane mŕtveho je do veľkej miery autobiografická a on ako spoluautor scenára, producent a režisér bol v projekte ponorený najhlbšie. Vytrvalo sa držal alternatívy, že točiť sa bude, a odklad nakrúcania na neurčito bol pre neho až úplne krajnou možnosťou.

To, či sa bude, alebo nebude nakrúcať, ste však nemali v rukách vy...
Situácia sa rôzne menila, ale Vašek urputne trval na svojom, to bola konštanta. Štáb i herci mali veľmi silnú vôľu pokračovať hneď, ako to pôjde, a keď sa opatrenia trošku uvoľnili, boli sme okamžite pripravení. Film sme nakoniec dotočili ešte skôr, ako sme plánovali. Mala som však pocit, akoby sme točili trikrát tak dlho. Neustále sme pátrali po informáciách, obvolávala som úrady, o ktorých som predtým ani netušila, že existujú, hovorila som s množstvom ľudí. Nikto presne nevedel, čo sa môže a čo nie. 

Ako ste to riešili?
So Simonou sme robili „krížovú kontrolu“. Ona googlila a telefonovala, aby zistila, aké sú pravidlá v Česku pre Slovensko, ja to isté na Slovensku pre Česko. Ak sa nám informácie pretli, bolo pravdepodobné, že platia všeobecne. Dnes máte seriózne manuály covidového nakrúcania, vtedy žiadne neboli. Museli sme sa riadiť aj zdravým rozumom. Simona sa postarala o rúška, dezinfekciu, nakrúcalo sa v nemocnici, kde platili prísne pravidlá... Dôležité bolo tiež zaistiť podmienky na prechod hraníc a bez nutnosti karantény. Zuzka Mauréry s kamerovým štábom vyrazili do Česka s potvrdeniami od výmyslu sveta. Aj tak som tŕpla na telefóne, či ich na hraniciach neotočia. 

Ako ste sa vlastne dostali k spolupráci s Václavom Kadrnkom?
Poznáme sa tak dlho, až som teraz chvíľu uvažovala, či toto nie je už náš druhý spoločný film. Vaška so Simonou som prvýkrát stretla ešte pred výrobou Křižáčka a s ich vtedajšou producentkou sme rozoberali prípadnú spoluprácu v budúcnosti. Po čase som prezentovala jednu minoritu na českom fonde. Študenti tam nakrúcali reportáž a oslovili ma s otázkou, ako to funguje, keď je režisér zároveň producentom filmu. Rezolútne som povedala, že by malo ísť o osobitné funkcie. To, že si u nás režiséri film bežne produkujú sami, vychádza z nedôvery k producentom v minulosti. Dnes sa to už mení a som presvedčená,  že obe profesie si dokážu navzájom výrazne pomôcť, ak budú mať svoje oddelené role. Keď je režisér aj producentom, existuje riziko, že jedna funkcia kanibalizuje druhú. Bolo vtipné, keď mi po reportáži zavolala Simona, že ma v nej videli a chcú ma osloviť na koprodukciu. Vašek síce so mnou nesúhlasí, ale cítia potenciál zaujímavej spolupráce. Keď sme sa neskôr stretli na Art Film Feste, poslednom v Trenčianskych Tepliciach, hneď ma oslovil námet Správy o záchrane mŕtveho a dohodli sme sa na spoločnej práci. Dnes už pripravujeme ďalší nový spoločný projekt, z čoho sa veľmi teším.

Snímky Václava Kadrnku majú autobiografické črty. V prípade Správy o záchrane mŕtveho vychádzal zo skúsenosti s mozgovou mŕtvicou svojho otca. Osobná zaangažovanosť má svoje plusy, môže sa odraziť na sile výsledku. Je z pohľadu producentky do istej miery aj nevýhodou, ak tvorca nemá od témy dostatočný odstup a je v nej príliš ponorený?
Veľmi osobný rozmer má téma aj pre Zuzku Mauréry. Vďaka tomu na úlohu hneď kývla. Všetko závisí od toho, do akej miery má tvorca tému v sebe spracovanú. Ak v ňom ešte nedozrela, nemal by ju šiť horúcou ihlou, čo však nebol Vaškov prípad. Riziko, že by od témy nemusel mať odstup, si však uvedomoval. Aj preto oslovil spisovateľa a scenáristu Mareka Šindelku, aby mu so scenárom pomohol. Vaškove filmy sú výrazne autorské, majú špecifický rukopis a štýl, ktorý mu pomáha, aby tému spracoval s istým odstupom.

Keď hovoríme o štýle, režisérova predošlá snímka Křižáček zvíťazila v Karlových Varoch a vďaka tomu sa o nej dosť diskutovalo, práve v súvislosti s rukopisom a tempom rozprávania. Vtedy napríklad zaznelo, že ide až o „trucovito nedivácky film“. Aká bude Správa o záchrane mŕtveho?
Křižáček je naozaj vyhranený film. Diváci ho buď milovali, alebo úplne naopak. Nič medzi tým. Vlažnými vás nenechal. Mne však absolútne sadol. Tešila som sa naň,  videla som ho v kinosále na veľkom plátne, čo je veľmi dôležité, a bola som na tento typ filmu pripravená. Je dôležité, aby divák išiel do kina s ochotou byť k filmu vnímavý. Pred Křižáčkom nakrútil Vašek Osmdesát dopisů a Správou o záchrane mŕtveho istým spôsobom uzatvára trilógiu. Tie filmy majú veľa spoločného, ale Správa o záchrane mŕtveho je divácky najprístupnejšia. Choroba blízkeho človeka je téma, s ktorou sa mnohí dokážu stotožniť. Téma je spracovaná formou filmovej básne, ale ak sa jej divák otvorí, dokáže ho svojou čistotou a úprimnosťou až opantať. Nerátam s tým, že pritiahne masy, takú ambíciu sme ani nemali. Určite však vie osloviť širšie publikum. 

Do akej miery je pre vás dôležitý divácky potenciál snímky? 
To, kde je primeraná „hranica diváckosti“, je dilema, ktorú riešim, odkedy som producentkou. Kedysi som verila, že je možné diváka odhadnúť a spraviť kvalitný film, ktorý zároveň pritiahne do kina množstvo ľudí. Túto vieru už nemám takú pevnú. Vysokú návštevnosť niektorých filmov neviem celkom pochopiť. Potom si však zapnem niektorú z našich komerčných televízií – ich program vychoval už pár generácií divákov, a tak nemôžeme čakať, že budú v kine hľadať potešenie z náročného filmu. Na Slovensku dlhodobo chýba systematická filmová výchova a vzdelávanie mladej generácie. Deti, ktoré budú o desať rokov našimi divákmi, nikto neučí vnímať a pozerať aj náročnejšie filmy. Potom si nájdu také, ktoré stačí konzumovať a divák v nich dostane všetko akoby na podnose. Ako producentka na diváka určite nerezignujem. Ďalej chcem robiť filmy, ktoré budú kvalitné, a snívam, že raz pritiahnu aj mnoho divákov. Jednou z ciest, ako si splniť tento sen, je televízny seriál, myslím takzvanú quality TV. Také seriály by som veľmi rada robila. 

Na jednom už pracujete – čo môžete prezradiť o Poslednej barónke?
Vzniká na motívy knihy Silvestra Lavríka Posledná k. & k. barónka. Nataša Ďuričová z vydavateľstva Dixit, ktoré knihu vydalo, mi asi pred rokom zavolala, či si ju neprečítam. Zdala sa jej ako výborný námet na film. Do knihy aj do barónky a jej života som sa zamilovala. Taký bohatý a silný životný príbeh by však film riadne oklieštil. Preto seriál. 

Čím vás barónka Margita Czóbelová zaujala?
Narodila sa na konci 19. storočia do „ružového“ sveta aristokracie. Keď dospela, prišla prvá svetová vojna, zánik monarchie, druhá vojna, boľševici... Úplne iné svety než ten, na ktorý ju roky pripravovali. Celý život prežila v kaštieli, kde sa narodila, všetky zmeny ustála a bola dosť bystrá a odvážna na to, aby zachovala dedičstvo celého rodu, kaštieľ aj obrovskú výtvarnú pozostalosť svojho strýka Ladislava Medňanského. Dnes je v správe Slovenskej národnej galérie. Mnohé diela našli až robotníci pri rekonštrukcii kaštieľa v stenách, zrolované v rôznych trubkách. Keď vtedajší riaditeľ SNG videl, čo z tých rúr vytiahli, nedokázal tomu uveriť, išlo o výtvarné diela obrovskej hodnoty. Barónka bola veľmi silná žena, hoci chudučká, nízka a s podlomeným zdravím. Zaujala ma aj možnosť ukázať bohatý život aristokracie. Nemyslím majetok, ale intelektuálne plný život vrstvy, ktorú režimy 20. storočia zdevastovali a udusili. Dnešný stav spoločnosti súvisí do veľkej miery aj s tým, že sme kedysi zlikvidovali časť inteligencie. Aristokracia je v našich dobových filmoch väčšinou vykorisťovateľom, ktorý si robí s poddanými, čo chce. Filmy, ktoré by ju vykreslili s jej plusmi aj mínusmi a upozornili na jej obrovský kultúrny a intelektuálny prínos, chýbajú. 

Ako ste so seriálom zatiaľ pokročili? 
Vlani v lete sme začali s vývojom, potrvá do konca roka. O seriál prejavila záujem RTVS, o jej konkrétnom vstupe sa momentálne rozprávame. Na réžiu sme oslovili Jonáša Karáska. O „učebnicových“ témach z histórie je totiž dôležité rozprávať súčasným jazykom. Nechceme nakrútiť tínedžerský hit, ale ak mladý divák prejaví o tému záujem, musí ho seriál upútať a udržať si jeho pozornosť. Scenár píše Diana Kacarová. Jonáš je guru v reklamnom svete, nakrúcal pre televíziu aj filmy pre kiná, Diana má množstvo televíznych a seriálových skúseností. 

Máte už predstavu o tom, kto by si mohol zahrať barónku? 
O herečke uvažujeme. Seriál bude zachytávať obdobie šiestich-siedmich desaťročí, takže ju možno stvárnia až dve herečky. Myslím si, že hlavná predstaviteľka bude zo Slovenska, ale do výberu môže vstúpiť aj zahraničná koprodukcia, takže nevylučujem ani európske mená. To, či je látka zaujímavá a zrozumiteľná pre zahraničie, overujeme teraz napríklad aj na workshope pre televízne seriály MIDPOINT TV Launch. Krokom smerom von je predbežný záujem a akceptačný list od spoločnosti Betafilm. Patrí k najväčším TV distribútorom v Európe, látka sa im páči a sme v kontakte.

Posledná barónka je na začiatku cesty, na jej konci je film Stand up, ktorý čaká na dokončenie. Pri jeho výrobe ste sa na Slovensku prvýkrát cielene snažili o zelené, ekologické nakrúcanie. Ako na to reagoval štáb? 
Ak sa zdá, že dnes sa o zelenom nakrúcaní rozpráva málo, pred dvomi rokmi sa o ňom u nás nerozprávalo vôbec. Od začiatku som preto nepodceňovala komunikáciu so štábom, aby ekologické zmeny nevnímal ako prekážky, pomedzi ktoré treba kľučkovať, ale pochopil širší kontext. Bola to čisto naša produkcia bez koproducentov či zahraničného štábu a natáčanie som mohla organizovať podľa vlastných predstáv. Spísala som desať bodov, ktoré sa týkali rôznych súčastí výroby – pitná voda, cestovanie, svietenie... Bolo mi však jasné, že keď niekto nechce, neprinútim ho. Preto som sa vyhýbala príkazom a zákazom. V „zelenom desatore“ sa napríklad nepísalo, že sa nesmie piť z plastových fliaš, ale že všetci dostaneme vlastné fľaše, do ktorých si budeme naberať vodu. Dodržiavanie desatora sme sa snažili zatraktívniť rôznymi výzvami a k denným dispozíciám som prikladala ekologické zaujímavosti, napríklad o tom, aký veľký dosah na životné prostredie môže mať drobná zmena správania, napríklad správne separovanie odpadkov. Treba začať malými vecami. Keď sa povie „zelené nakrúcanie“, ľudí chytá panika, lebo si to nevedia predstaviť. Pritom sú to naozaj drobné kroky, ktoré nikoho nezaťažia.

Ako to spätne hodnotíte?
Na dotazník po skončení nakrúcania mi prišli iba pozitívne ohlasy. Samozrejme, neodpovedali všetci. Dopočula som sa, že ľudia frflali na naberanie vody z kohútika na toaletách. Pritom je úžasné, že máme na Slovensku luxus pitnej vody tečúcej takmer všade . Mala som aj reakciu od človeka, ktorý si z iných nakrúcaní nosil prázdne fľaše domov, lebo ich nechcel zahadzovať do netriedeného odpadu na placi a veľmi sa mu páčilo, že to u nás nemusí robiť. Produkcia vnímala viaceré ekologické opatrenia z pohľadu finančnej záťaže, je to drahšie a treba na to mať podporné mechanizmy. Pracujeme na nich.

Kedy sa Stand up a Správa o záchrane mŕtveho dostanú k divákom?
Stand up dokončujeme, ale s distribúciou sa neponáhľam. V zástupe čaká množstvo filmov, ktoré sú hneď pripravené na premietanie. Na začiatku pandémie  sme s distribútorom intenzívne komunikovali, ako ďalej, ale pri tých neustálych zmenách to prestalo mať zmysel. Teraz sa k tomu vrátime a uvidíme, ako film zapadá distribútorovi do celkového plánu. Domáca premiéra Správy o záchrane mŕtveho bude veľmi závisieť od uvedenia na festivaloch. Film je tesne pred dokončením, a hneď ako sa nám podarí premiéra na dobrom festivale, môže ísť do kinodistribúcie. Ak budú kiná otvorené. Môže to byť na jeseň, ale aj na budúci rok. 

Festivalové uvedenie filmu vyzerá zvonka ako určitý bonus, ktorým sa film môže pochváliť na plagáte. V čom ďalšom sú festivaly pre film podstatné? 
Festivalový život je veľmi dôležitý, niektoré slovenské filmy obídu aj 50 festivalov a dokopy ich tam uvidí často viac divákov ako v domácej kinodistribúcii. Festivaly teda nie sú zanedbateľným doplnkom distribúcie filmu, veľakrát je to jeho hlavná distribúcia. Predať film do kinodistribúcie v zahraničí bol už predtým veľký problém a po pandémii to bude ešte horšie. Kiná všade na svete budú doháňať straty kasovými trhákmi, a budú podporovať a zároveň zachraňovať ich domácu tvorbu. Pozícia festivalov tak bude stále veľmi silná a naďalej to bude vzácny priestor na osobné stretnutia tvorcov filmu s divákmi z rôznych krajín z celého sveta

Momentálne produkujete celovečerný debut Martina Gondu Potopa. Jeho absolventský film Pura Vida mal premiéru v sekcii Cinefondation na festivale v Cannes. Do akej miery pomáha festivalový úspech predošlej snímky tvorcovi pri financovaní nasledujúceho filmu? 
Značka Cannes je v tomto smere zrejme najsilnejšia a dá sa porovnať iba s niekoľkými podobne významnými a veľkými festivalmi. Keď sa film v konkurencii tisícky iných prebije až do programu Cannes, je to veľká pocta pre Slovensko, a tiež pozitívne hodnotenie pre tvorcu a jeho tím. Jeho štartovacia čiara pri nasledujúcom filme je určite výhodnejšia v porovnaní s ostatnými. Často to tak vnímajú aj komisie na fondoch, aj keď podpora jeho ďalšieho projektu nie je automatická, projekt musí vždy presvedčiť svojou vysokou kvalitou. Prihliada sa tiež na množstvo ďalších kritérií z pohľadu úspešnosti predchádzajúcich diel. Plusové body tvorca získa aj za ohlas na viacerých menších festivaloch, za rôzne ocenenia alebo za divácky úspech predchádzajúcej snímky. 

Dosiahnuť divácky úspech v kinách bude po pandémii zrejme výzvou. 
Odhadujem, že diváci sa už do kina v takom počte ako pred pandémiou nevrátia. K tomu, aby kino navštívili, ich filmy budú musieť viac motivovať. Mnohí sa uspokoja s online priestorom a skupina divákov, ktorá na kino nerezignuje, si bude filmy vyberať dôkladnejšie. Môže to byť filmové umenie, ktoré na veľkom plátne ponúkne úplne iný zážitok než v televízii alebo na monitore. Na druhej strane nebude núdza o výrazne komerčné snímky, nabité akciou a efektmi, ktoré dokážu naplno využiť moderné technológie v kinosále a tiež tak výrazne ovplyvniť výsledný zážitok z filmu. Aj v jednom, aj v druhom prípade si divák bude medzi nimi oveľa viac vyberať a do kina pôjde cielene na konkrétnu snímku, nie náhodným výberom. Pri náročnejších umeleckých filmoch zároveň platí, že mnohí tvorcovia ich nakrúcajú pre plátna kín. Majú problém pustiť film do online priestoru, niekam do neznáma, kde okrem neistej internetovej bezpečnosti ani netušia, kto presne a na akej obrazovke a s akými zvukovými, svetelnými a ďalšími podmienkami divák film pozerá.

Napríklad na mobile.
Do tohto levelu som sa našťastie nedopracovala.

Existuje však generácia, pre ktorú je to do istej miery štandardný level. Mobily alebo tablety, na ktorých sledujú rôzne videá, majú dnes aj malé deti. Vy ste vlani uviedli film Letní rebeli, teraz ste koproducentkou širšej medzinárodnej spolupráce Ako som sa naučila lietať. Nájdu si diváci cestu do kina na domáce rodinné snímky? 
Už som spomínala, že diváka si nevychovávame, a obávam sa, že takéto filmy, obzvlášť po pandémii, si diváka nájdu buď v online priestore alebo v televízii. Kedysi tu bola tradícia rodinných filmov, kontinuita sa však prerušila. Predstava, že rodina pôjde spoločne do kina na film zrozumiteľný a zábavný tak pre deti, ako aj pre rodičov alebo starých rodičov, je čoraz vzácnejšia. Pre rodiča je pohodlnejšie pustiť deťom telku a ísť robiť niečo iné. Je to teda aj otázka, či si chceme vychovávať generáciu prilepenú na Youtube, alebo jej predstavíme aj svet kina, kam budeme prinášať témy, ktoré dokážu zaujať. Niekto je optimista a verí, že po pandémii budú ľudia hladní po zážitkoch a pôjdu do kina. Myslím, že skôr si pôjdu von opekať, prípadne na open air koncert. Pri kine, uzavretom priestore, sa budú pýtať: Je to naozaj bezpečné? Mamičky s deťmi si tak radšej vyberú kúpalisko alebo zoo. V podvedomí ľudí bude strach ešte veľmi dlho. Mnohí navyše zápasia s finančnými problémami. Štvorčlenná rodina nechá v kine aj s občerstvením desiatky eur a pre mnohých je to veľmi veľa peňazí. Ako producenti budeme musieť veľmi flexibilne a oveľa aktívnejšie hľadať svojich divákov.

Prečo ste sa vlastne pustili do nakrúcania rodinných snímok s detskými hrdinami, ako Letní rebeli a Ako som sa naučila lietať, alebo napokon aj Piata loď?
Pretože takýto typ filmov tu chýba. Keď som chcela ísť so synom alebo s dcérou do kina, mohla som si vybrať americké animované filmy alebo raz za čas nejakú historickú rozprávku. Neexistoval však film pre deti, o deťoch, zo súčasnosti, z prostredia, ktoré moje deti poznajú a je im blízke, nie z prostredia napríklad amerických stredných škôl. Súvisí to aj s tým, že filmová tvorba u nás pred časom takmer vymizla a trvá veľmi dlho, kým sa z nuly dostaneme k žánrovej variabilite. S pomocou systematickej podpory z Audiovizuálneho fondu a iných podporných inštitúcií pre audiovizuálnu tvorbu sa to však darí a ideme dobrým smerom. 

Matúš Kvasnička
foto: Miro Nôta