Ingrid Mayerová

dramaturgička a scenáristka

Miklós Jancsó ovplyvnil moje rozhodnutie študovať na FAMU. Vďaka jeho filmom, na ktoré som opakovane chodila do kina Mladosť, som začala vnímať vzťah k vlastným koreňom. Zobrazované historické udalosti boli súčasťou aj našich dejín. Filmy zároveň niesli všeobecne platné posolstvo. Nachádzala som v nich aj témy ako hranice utrpenia alebo účinky moci postavenej na fyzickom či psychickom násilí. A, samozrejme, fascinovali ma aj jeho nekonečné experimenty s filmovou formou. Neskôr počas štúdia sa mi v roku 1986 podarilo byť štyri mesiace v Budapešti u Miklósa Jancsóa na štipendijnom pobyte. V tom čase dokončoval Tretiu prítomnosť, poslednú časť dokumentárneho triptychu. V troch krátkych filmoch zachytáva pomalé pustnutie jednej synagógy a židovského cintorína v priebehu dvadsiatich rokov. Táto jeho menej známa dokumentárna séria vypovedá o spoločnej východoeurópskej traume a o dôležitosti historickej pamäti v našom regióne.

Slovenské dokumentárne filmy ma ovplyvnili hneď po tom, čo som nastúpila do dramaturgie Štúdia krátkych filmov. Oslovili ma Sená na Doščanke (r. Skřipský), Zakliata dolina (r. Kamenický), Peklo (r. Kubenko), Leopoldovská pevnosť či Obec plná vzdoru (r. Kudelka), Gorali a 12 rozhnevaných predsedov – 12 neúrodných rokov (r. Pogran), ale aj angažovaná výpoveď kolektívu režisérov Čas, ktorý žijeme. Spomínam len niektoré zo starších slovenských dokumentov. Výrazne ma oslovil aj Fero Fenič filmami Tam a späť a Diadém alebo Dušan Trančík a jeho Fotografovanie obyvateľov domui Vydýchnuť. Slovenská dokumentárna tvorba má silnú a bohatú tradíciu. Autorské osobnosti, ktoré ju formovali a rozvíjali, boli výborní filmári a tvorcovia so silným morálnym a ľudským kreditom.

Generáciu, ktorá nastúpila do dokumentárnej tvorby koncom 80. rokov (Martin Šulík, Miro Šindelka, Martin Štrba, Jozef Krivošík, Ivo Brachtl, Dušan Milko, Maroš Černák, Mário Homolka a aj ja) spájala potreba vyjadriť sa k vtedajšej normalizovanej spoločenskej situácii, využiť obdobie gorbačovovskej glasnosti, odkrývať tabuizované témy a poukázať na individuálneho hrdinu vytesneného na okraj spoločnosti. Spomeniem napríklad filmy ... a tak som začal utekať a Chvenie (r. Šindelka), Ticho (r. Martin Šulík), Zájazd (Sonda 4/1989) i spot pre filmový týždenník o vystúpení Joan Baez na Bratislavskej lýre 1989 (r. Brachtl) či Koninu (r. Homolka).

Stála som obďaleč, keď vznikala dokumentárna esej Deža Ursinyho a Iva Brachtla Času je málo a voda stúpa, zostavená z rozhovorov o interrupcii, eutanázii, treste smrti a samovražde. Z času na čas sa k nej vraciam a analyzujeme ju so študentmi. Jej existenciálne presahy a etické výkričníky vnímam dodnes ako aktuálne. Tento film je veľkou výzvou k zodpovednosti a odvahe aj pre súčasných filmárov. Dokumentarista nesmie mať rýchle odpovede.