Projekty z vášne alebo Z teoretika režisérom – ako a prečo?

Na sklonku minulého roka mal na Dvojke RTVS premiéru stredometrážny dokument Herec Ivan Palúch. Film, ktorý bude mať aj celovečernú verziu pre kiná, natočil hercov syn Martin Palúch. Ten sa venoval dokumentom i doteraz, ale ako filmový teoretik, autor niekoľkých vedeckých publikácií, nie ako aktívny filmár. Nie je však jediný, kto prešiel od teórie k praxi.

Sústredený pohľad do posledných desaťročí slovenskej audiovízie nám ukáže, že režisérov, ktorí boli alebo sú aj teoretikmi, je viac. Platí to už o Petrovi Mihálikovi, ktorý patril ku kľúčovým osobnostiam filmovej vedy na Slovensku. Z absolventov filmovej vedy, ktorí ju študovali po roku 1989 a posunuli sa k praktickej tvorbe filmu, bola zrejme prvá Andrea Horečná. Filmovú vedu začala študovať v roku 1993, ale počas štúdia prišli isté pochybnosti: „Moji pedagógovia boli veľmi presní vo vyjadreniach, ich slová mali váhu. Mala som pocit, že nedokážem povedať také zásadné veci ako oni a hľadala som jednoduchšiu formu vyjadrenia – takou sa mi zdala filmová a televízna réžia. Chcela som aj rozprávať vlastné príbehy.“ Horečná preto vyštudovala aj réžiu (2003). Medzi jej prvé práce pre film patrila réžia spojovacích pasáží do pásma krátkych filmov Šesť statočných (1999). Sama si veľmi cení svoj študentský hraný film Mesto kostolov(2001). Rozpráva v ňom príbeh dvoch zamilovaných mladých ľudí, ktorí sa idú vziať v Meste kostolov, no rozdelí ich náboženský fanatizmus. Zamýšľala pokračovať v hranej tvorbe, ale profesionálny život jej priniesol skôr možnosť nakrúcať dokumenty. Potom sa podľa vlastných slov na trinásť rokov „zamotala v hraných seriáloch“ a v posledných rokoch sa vrátila k dokumentom. V súčasnosti ju vnímame najmä ako režisérku diskusnej relácie RTVS Silná zostava.

Cesta Ivana Ostrochovského nebola taká priamočiara. „Chodil som na strednú vojenskú školu a mal som mizerné vysvedčenia,“ hovorí Ostrochovský. „Niekto mi poradil, že na umeleckých vysokých školách sa vysvedčenia neberú až tak do úvahy, a tak som sa prihlásil na filmovú vedu. Václav Macek mi však povedal, že som na ňu príliš insitný, a ja tomu názoru celkom rozumiem... Pred režisérmi som mal rešpekt, považoval som ich takmer za nadľudí. Počas štúdia som sa však zoznámil s viacerými študentmi réžie a stratil som ten ostych a bázeň.“ Po bakalárskom stupni štúdia filmovej vedy sa prihlásil na štúdium réžie dokumentárneho filmu a po jeho ukončení sa vrátil k filmovej vede formou doktorandského štúdia. Ako režisér sa presadil napríklad krátkometrážnym dokumentom Ilja (2009) o hudobnom skladateľovi Iljovi Zeljenkovi či kontroverzne prijímanou Gardou (2015). Do širšieho povedomia sa dostal najmä úspešnými hranými filmami Koza (2015) a Služobníci (2020).

Teoretika a tvorcu v sebe spája aj český režisér (a producent) Vít Janeček. Do slovenského filmového priestoru vstúpil už celovečerným dokumentom Ivetka a hora (2008) o žene, ktorej sa ako dievčatku údajne zjavila Panna Mária na hore Zvir, a do slovenského filmu sa pravidelne vracia ako spolupracovník režisérky Zuzany Piussi, napríklad pri dokumente Obliehanie mesta (2019) o boji kremnických aktivistov proti nadnárodnej korporácii, ktorá sa snaží o ekologicky neúnosnú ťažbu zlata. Janeček absolvoval štúdium filmovej teórie a histórie v roku 2000, paralelne však študoval dokumentárnu tvorbu na FAMU. „Už predtým som robil filmy, ale prostredie FAMU, ktoré som poznal cez mnohých ľudí i cez školské festivaly, ma až tak nelákalo,“ hovorí Janeček. „Pre štúdium na FAMU som sa rozhodol, až keď tam učil Karel Vachek.“ Na margo „rozdvojenosti“ praktika a teoretika uvádza: „V 90. rokoch sa na filozofickú fakultu vracali kedysi vylúčení študenti a odstavení pedagógovia, bolo to rozsiahle pole nekonformného, pluralitného a tvorivého myslenia. S touto skúsenosťou som prišiel na FAMU, ktorú som – až na niekoľko silných výnimiek a najmä Vachka – zažil ako priestor, ktorý, naopak, dosiahol istú mieru samoľúbosti a pokus o kritickú diskusiu sa tam niekedy považoval takmer za zlomyseľný. To prispelo k môjmu presvedčeniu, že analýza je pre film podstatnejšia než vizuálno-estetická kontemplácia, ktorá sa často považuje za významnejšiu hodnotu.“

Teória nemá „pitvať“, ale obohacovať

Pomáhajú tvorcovi vedomosti z filmovej teórie alebo ho skôr brzdia v rozlete? Andrea Horečná o tom hovorí: „Štúdium filmovej teórie ma ,rozložilo na súčiastkyʻ. Filmová veda bola pre mňa objavením niečoho zásadného, čo mi v živote pomohlo, ale na druhej strane ma to dodnes zneisťuje. Pri práci sa musím neustále utvrdzovať, že aj banalita môže byť krásna a netreba ju zahadzovať.“ Ivan Ostrochovský má trochu iný pohľad: „Filmovú vedu som vždy bral s nadhľadom. Podľa mňa veda nemá dielo ,pitvaťʻ, čím ho ,vykastrujeʻ, ale obohatiť ho, rozšíriť možné interpretácie. Aj filmová veda by mohla byť viac umením ako vedou, v jej rámci treba byť kreatívny, jej nástroje používať voľne. Je dobré poznať zákonitosti a konvencie, aby sme ich mohli pri tvorbe porušovať.“ A Vít Janeček: „Teoretické základy boli pre mňa ako tvorcu skôr prekážkou ako pomocou. Teoretický prístup si nevyhnutne vyžaduje uvedomenie si toho, čo robíme, a na tvorbu – dokonca aj na tú analytickú – potrebujeme silné inštinkty a menej pochybností.“

V novom miléniu sa u nás objavilo viacero mladých filmových teoretikov. Martin Palúch absolvoval štúdium v roku 2002, etabloval sa ako odborník na dokumentárny film a vlani nakrútil ako režisér už spomínaný dokument. Aká bola jeho motivácia – popri rýdzo osobnej – vstúpiť na pole filmu ako tvorca? „Keď som písal štúdie o dokumentárnych filmoch, všimol som si, že existuje rozpor medzi čistou teóriou alebo interpretáciou filmov a tým, ako tie filmy vznikajú. To ma zaujalo natoľko, že som sa rozhodol skúsiť niečo nakrútiť. Po malých skúšobných projektoch dospel čas, aby som urobil životopisný film o svojom otcovi. Pri jeho nakrúcaní som si overil, ako vyzerá filmárska prax.“

Béla Tarr aj Obchod na korze ako inšpirácia

Eva Križková absolvovala filmovú vedu v roku 2006, potom pôsobila ako šéfredaktorka časopisu Kinečko. Aj ona pocítila potrebu dotknúť sa filmu inak než teoreticky. „Celý svoj dospelý život sa pohybujem vo filmárskom prostredí a ,myslím filmomʻ, takže ma to prirodzene ťahá k filmovej výpovedi. Prvý impulz prišiel, keď vyhlásili súťaž My Street Films aj na Slovensku. Zdalo sa mi to ako výzva, ktorú by som mohla zvládnuť – vytvoriť krátky amatérsky film o svojej ulici.“ Tak vznikla snímka Vtáčnik alebo list developerovi (2015). „Viacero ľudí mi povedalo, že tá téma by si zaslúžila aj dlhú metráž. A sama som cítila, že som k nej ešte nepovedala posledné slovo. Začala som sa pohrávať s myšlienkou na dlhometrážny film, ale vedela som, že mi chýba profesionálne vzdelanie a skúsenosti. Preto som sa rozhodla absolvovať režijný workshop Bélu Tarra v Lisabone. Tam vznikol film Boj (2018), ktorý vychádzal z lokálnych podmienok.“ Križková vytvorila portrét svojej portugalskej kamarátky; kladie jej otázky, ktoré „na jednej strane smerujú k vlastným konkrétnym vzťahom protagonistky a na druhej strane sú pre autorku filmu istou metaforou o vzťahoch v spoločnosti ako takých“, ako napísala Barbora Gvozdjáková pri príležitosti uvedenia filmu na košickom Art Film Feste.

Najmladší spomedzi „prebehlíkov“ od teórie k réžii sú Pavel Smejkal a Peter Zákuťanský, ktorí ukončili audiovizuálne štúdiá v roku 2010, resp. 2013. Hoci je Zákuťanský o niečo mladší, k réžii pričuchol ako prvý. Bol totiž súčasťou experimentálneho ročníka, v ktorom poslucháči teoretického odboru dostali zadanie natočiť vlastný film. „V Sabinove som spoznal zaujímavých ľudí, ktorí mi pripomínali postavy z Obchodu na korze – ten film som dobre poznal už od detstva, moja prateta doň robila návrhy kostýmov, v niektorých záberoch sa prechádza moja mama a babka. Tá téma ma chytila a rozhodol som sa urobiť ,ozajstnýʻ film.“ Tak vznikol dokument Odchod na korze (2013), ktorý sa vracia k ľuďom a miestam súvisiacimi so vznikom slávneho filmu. „Predtým som nemal ambíciu robiť vlastné filmy, vyplynulo to z náhody. Potom som uvažoval o štúdiu dokumentu, ale to sa neuskutočnilo. No ďalej som sa venoval skôr praktickým veciam okolo filmu než čistej vede alebo teórii.“ Niečo podobné o sebe hovorí Smejkal: „Moje pokusy o filmovú vedu v pravom zmysle slova sa skončili neslávne. Už počas školy som však začal pracovať pre filmové festivaly ako dramaturg a k vlastnej tvorbe som sa posúval z tejto pozície.“ V jeho prípade bol prvým kamienkom do mozaiky vlastnej tvorby dokument Iná hudba (2016), mapujúci začiatky a vývoj elektroakustickej hudby na Slovensku, ktorý natočil spolu so Zákuťanským. „Väčšina projektov, na ktorých som sa tvorivo podieľal, má základ v dejinách umenia alebo kultúry, vždy to súvisí s mojím umenovedným vzdelaním,“ hovorí Smejkal. „Téma elektroakustickej hudby súvisela aj s dejinami filmu a napadlo mi, že by sa dala veľmi dobre spracovať filmovou formou. Primárna bola teda téma, nie snaha urobiť film.“Neskôr sa Smejkal ako spoluscenárista podieľal na celovečernom dokumente Komúna (2020) režiséra Jakuba Julényho. Film je spätý s postavou košického muzikanta a disidenta Marcela Strýka, ktorý bol v Smejkalových rodných Košiciach aj výraznou postavou Novembra ʼ89.

Teória a prax

A ako vidia mladí teoretici, resp. tvorcovia vzťah medzi teóriou a praxou? Martin Palúch o svojej skúsenosti hovorí: „Keď som sa zahĺbil do témy svojho filmu, analytická schopnosť a skúsenosti z výskumu, získané pri štúdiu filmovej vedy, mi pomohli orientovať sa v zdrojoch a v kontextoch. Keďže sa zaoberám teóriou dokumentárneho filmu, poznám postupy používané pri tomto filmovom druhu a vybral som si ten, ktorý sa mi zdal pre môj projekt adekvátny. V konečnom výsledku išlo o akúsi symbiózu teórie a praxe.“ Eva Križková to vidí podobne, ale až v istej fáze: „Na prvej úrovni ma teoretické vedomosti skôr brzdia, bránia mi v intuitívnej tvorivosti. Ale pomaly som si zvykla a zamilovala som si to pomalé zrenie, keď sa učím racionalitu vypínať a zapnúť ju len príležitostne, v správnych momentoch. Keď som s protagonistami a mám zapnutú kameru, potrebujem vypnúť teoretické myslenie a dať sa naplno nadchnúť realitou. V strižni je to však už iné, tam rada zapájam konceptuálne myslenie a vedomosti z filmovej teórie.“ Peter Zákuťanský hovorí, že štúdium filmovej teórie ho naučilo kriticky uvažovať nielen o filme, ale aj o živote a spoločnosti. „Získal som celý arzenál prostriedkov, ktoré sa dajú využiť aj pri tvorbe. Ale nerozlišujem až tak veľmi teóriu a prax. Aj napísať dobrú recenziu je práca, ktorú si človek musí ,odmakaťʻ, a o tvorbe to platí tiež, len je to iný druh práce – je v tom viac psychológie, treba ľudí motivovať, keď od nich chcem získať nejakú výpoveď.“ Pavel Smejkal to pociťuje dosť subjektívne a o vlastnej autorskej práci hovorí: „Všetko zvažujem z rôznych strán, spochybňujem, problematizujem. Veľmi závidím ľuďom, ktorých tvorivosť je spojená s dôverou vo vlastnú intuíciu – ja nemám ten dar spontánnosti, vždy si musím prejsť zložitým, niekedy až bolestným procesom tvorby. Možno to súvisí s tým, že som kedysi študoval teóriu, ale skôr si myslím, že som tak osobnostne založený.“

Ak sa vrátime k Andrei Horečnej, tá sa po štúdiu filmovej vedy úplne preorientovala na réžiu. V súčasnosti opäť stojí pred otázkou, ako ďalej. „V poslednom období mi veľa dávala práca na dokumentoch s telesne postihnutými športovcami, to napĺňalo krehkú stránku vo mne. Stále mám v pamäti Mesto kostolov – v tom filme je niečo, na čo by som chcela nadviazať. Keď sa mi mala narodiť dcéra, zažila som niečo zvláštne, čo by som chcela uchopiť a vyrozprávať v podobe hraného filmu. Teraz pracujem na jednom polohranom dokumente, o ktorom zatiaľ nemôžem povedať viac. V úvahách stále balansujem medzi dokumentom a hraným filmom. Ale dôležité pre mňa je, aby môj film mal posolstvo.“ Ivan Ostrochovský a Vít Janeček nerobia ostrú deliacu čiaru medzi filmovou teóriou a praxou. Ostrochovský sa venuje pedagogickej činnosti na Akadémii umení v Banskej Bystrici a vraví: „Filmová veda vo mne zostane zakódovaná, či sa jej budem venovať, alebo nie.“ Janeček sa venoval teórii a histórii filmu ako pedagóg, publikoval odborné a vedecké texty, publikačne reflektoval niektoré filmy a rôzne aspekty filmového prostredia.

A ako vidia vyštudovaní teoretici a príležitostní režiséri svoje pôsobenie v budúcnosti? „Réžia je v súčasných podmienkach na Slovensku náročné povolanie,“ hovorí Martin Palúch, „ale rád by som v tvorbe pokračoval. Už rozmýšľam nad niektorými témami.“ Eva Križková by svoj projekt o Vtáčniku rada rozšírila do podoby celovečerného filmu. Jeho produkciu podporil Audiovizuálny fond a uzrieť svetlo by film mohol v roku 2023. Peter Zákuťanský sa venuje digitalizácii a videografickej práci v Národnom osvetovom centre, nakrúca krátke filmy pre oddelenie galerijnej pedagogiky Slovenskej národnej galérie. Ako najtvorivejší sa však javí jeho projekt spojený s obchodom v Partizánskej Ľupči, ktorý kedysi vlastnila istá židovská rodina. Jeho súčasťou by mohla byť aj filmová esej. Ani Pavel Smejkal nespí na vavrínoch. „Nosím v hlave nejaké námety na filmy. Sú to také ,projekty z vášneʻ, ktoré sa raz za pár rokov objavia z vnútornej potreby, nie ako práca a živobytie. Mám bližšie k dokumentárnemu filmu, ale láka ma aj fikcia.“

Jaroslav Hochel, filmový publicista
foto: Punkchart films – Prameň, Filmpark production – Odpočítavanie – Posledný film Ivana Palúcha