Kam stúpila, vyrástla kvetinka. Až kým nedarovala srdce mužovi

Príbeh lásky, horor a komédia sa snúbia v druhom slovenskom celovečernom animovanom filme Krvavá pani(1980). Tak ako ten prvý, Zbojník Jurko (1976), ho nakrútil Viktor Kubal. Film sa umiestnil na dvadsiatom mieste v ankete Film.sk – slovenský film storočia, ktorej výsledky sme uverejnili v januárovom čísle. K jednotlivým filmom z top 20 sa postupne vrátime v nasledujúcich vydaniach a simultánne s tým ich uvedie Kino Lumière. Krvavú paniu premietne presne 41 rokov po premiére 12. februára. 

Keď britský filmový historik Peter Hames písal o Krvavej panej v publikácii Best of Slovak Film (2013), podčiarkol komplexnosť diela: jednoduché, plynulé línie, nálady od lyriky až k expresionizmu, s humorom i vážne, bez dialógov, s invenčným a čistým využitím farieb, to všetko podporené filmovou hudbou Juraja Lexmanna. „Hoci sme mali k dispozícii symfonický orchester, použili sme techniku multiplejbeku, to znamená, že symfonický orchester znie niekoľkokrát cez seba vo viacerých stopách,“ povedal Lexmann v rozhovore s dramaturgom filmu Rudolfom Urcom, prístupnom v archíve SFÚ. V tej istej konverzácii Rudolf Urc hovorí: „Dramaturgicky sa Kubal pokúsil vlastne o skoro nemožné. Svoju limitovanú kresbu dal do služieb veľmi, aj psychologicky, komplikovaného príbehu.“ V Kubalovej verzii legendy daruje Čachtická pani svoje srdce mužovi. Tým však o srdce príde a zo ženy, ktorá oplývala láskavosťou tak, že kam šliapla, vyrástla kvetinka, sa stala krvilačná beštia. Tvorcovia pôvodne uvažovali aj o paródii, nakoniec sa však týmto smerom nepustili. 

Atraktívnu povesť o Čachtickej panej v tridsiatych rokoch minulého storočia ešte viac spopularizoval spisovateľ a novinár Jožo Nižnánsky. Podľa jeho slov, ak v tom čase slovenský ľud čítal, tak iba osvedčenú náboženskú literatúru a kalendáre. To nehralo do karát denníku Slovenská politika, kde Nižnánsky pôsobil, a tak hľadal spôsob, ako pritiahnuť čitateľov. Po nefungujúcich pokusoch s prekladovými románmi na pokračovanie prišiel s nápadom vydávať takto príbeh o krvavej grófke. Keďže núdza bola nielen o čitateľov, ale aj o autorov, dobrodružný román na pokračovanie písal napokon sám a náklad novín vraj rapídne stúpol. To, že čitateľov potreboval udržiavať v napätí, formovalo jeho „ľudový“ autorský rukopis. Ten nebol všetkým po chuti, ako cítiť už z tónu dobového príspevku Dobroslava Chrobáka. Čachtická pani je podľa neho nesporne najúspešnejšou slovenskou knihou roku 1933. „Kniha vyšla v krátkom čase v dvoch vydaniach, bola preložená do maďarčiny, vyjednáva sa údajne o jej sfilmovaní a práve vychodí v zošitovom vydaní po česky,“ cituje Chrobáka Literárne centrum. 

Spojitosť s Kubalom pritom nie je náhodná. Podľa Rudolfa Urca sa filmár s Nižnánskym veľmi dobre poznal, dokonca vedel spamäti odrecitovať celé časti jeho textov, čo malo iste vplyv na voľbu látky. Sám Kubal voľbu námetu šarmantne komentoval v brožúrke k filmu. Vysvetľuje ju zahraničným pobytom a hotelovým časopisom, do ktorého zo zvedavosti nahliadol a do oka mu v ňom padla kurzívová rubrika Čo je naj na svete. „Hneď v tom druhom naj písali o najväčšej vrahyni všetkých čias Elizabeth Báthory z Čachtíc. Mňa vždy potešia v cudzine správy z domova, keď o nás píšu. Lenže takto?“

Na jednotlivé predstavenia Krvavej panej sa stálo v radoch a boli vypredané. Rudolf Urc v knihe Slovenský animovaný film (1994) píše, že zatiaľ čo ďalších 9 nových slovenských filmov z rovnakého obdobia malo v celom Československu spolu 847 predstavení, samotná Krvavá pani ich mala 620. Priemerná návštevnosť na predstavenie bola takmer 57 divákov, priemer na Krvavú paniu bol 162 divákov v kinosále.

Matúš Kvasnička
foto: archív SFÚ