Maroš Hečko

scenárista, hudobník, producent

V detstve som nemal povolené každý deň vysedávať pred televízorom, aby sa ma mama zbavila. Išlo skôr o výnimočné momenty počas víkendov. Preto bolo pre mňa pozeranie filmu vždy výnimočným sviatkom. Prvý veľký zážitok som mal ako štvrták na základnej škole. Bol piatok večer, za rodičmi prišli rodinní priatelia, ktorí sa zdržali až do polnoci, a my so sestrou sme mali možnosť sedieť v druhej obývačke pri nočnom filme, ktorý sa začal o desiatej. Boli sme bez dozoru. V zápale kartovej hry si nikto z dospelých nevšimol, že deti nie sú v posteli. Napätie bolo veľké. V rakúskej televízii išiel Upír Nosferatu, čiernobiely film nemeckého režiséra Friedricha Wilhelma Murnaua z roku 1922. Knihu Brama Stokera Drakula mi požičal sused a videl som v nej hrozivé zábery z filmu, takže som bol plný očakávania a zároveň obrovského napätia, či sa náhodou neobjaví vo dverách otec a nevyženie nás spať. Smiech, zábava, víno a karty v jednej izbe, strach, skľúčenosť a bujná fantázia, ktorá začala naplno pracovať, v druhej. Otec do izby nevstúpil a film sme so sestrou videli do konca. Tento zážitok mal na môj ďalší život silný vplyv. Keď ma mama poslala do pivnice po kompót alebo džem, pozeral som sa za dvere a za každý roh pivnice s rovnakým strachom ako na film a bál sa, či spoza bočnej steny nevyskočí nejaký upír a nezahryzne sa mi do krku. Trvalo niekoľko rokov, kým som sa toho strachu zbavil. 

V triede sme boli iba dvaja, ktorí sme film videli. Na celý deň sme sa stali stredobodom záujmu, pretože sme príbeh na požiadanie rozprávali (ja teda s veľkou radosťou a s patričným emotívnym zafarbením). Film som potom videl ešte dvakrát. S Free Faces sme k nemu hrali naživo na premietaní v legendárnom Filmovom klube 901: v natrieskanej sále sme nemý film hudobne komentovali a podfarbovali improvizačnými vstupmi, takže sme ho obohatili o originálnu zvukovú stopu. Tretíkrát som ho videl nedávno na počítači v posteli. Od premiéry môjho detstva uplynulo na Vianoce štyridsať rokov. Urobil som malý psychologický experiment a pustil som film svojmu jedenásťročnému synovi Vasilovi. Poznal môj detský príbeh a spolu s Majou sme chceli vidieť dosah hrozivých obrazov lode s rakvou a záberov z pivnice na dušu malého chlapca. Film sa skončil, Vasil s úsmevom poznamenal:„Srandovné. Tohto si sa tak bál?“ a išiel spať. Doba sa mení veľmi rýchlo, pomyslel som si a Upíra Nosferatu som odložil vo svojej pamäťovej knižnici späť na významné miesto.