Obraz, ktorý nás vyrušuje

Pred osemnástimi rokmi som bola študentkou réžie a posledný z radu filmových Jánošíkov bol vtedy nedokončený. Keď som začala pripravovať svoj celovečerný debut, počas jednej z výrobných porád v Terchovej ma zaviedli do zamknutej nevykúrenej budovy v strede dediny. Stáli tam štendre s kostýmami, ktoré niekto akoby pripravil do môjho filmu. Niekoľko postáv v Legende o lietajúcom Cypriánovi má na sebe Jánošíkove košele, gate a opasky.

Ten chlap ma odvtedy prenasledoval. Keď som písala román o mníchovi z 18. storočia, votrel sa doň Jánošík, hneď na prvú stranu. „Prázdne, apatické tváre nevoľníkov i zopár mešťanov, držiacich sa mimo, čo najďalej od luzy, sa dívali na smrť zlodeja a vraha...“ Tam sa začal náš vzťah. Pred dvoma rokmi som odovzdala do vydavateľstva rukopis románu Jánošík. 

Ten zlodej, bývalý kuruc, prebehlík, vagabund sa stal synonymom národného hrdinu, stal sa univerzálnym ochrancom našich národných hodnôt a vyjadrením práva na sebaurčenie. A to preto, lebo štúrovskí básnici použili mŕtveho lupiča a vraha ako symbol boja proti národnostnému útlaku. To mi vlastne prekážalo menej než to, že sme ich tvorbu začali považovať za historický prameň poznania skutočného človeka.

Jánošík nebojoval proti útlaku a už vôbec nie proti maďarskému. Viac styčných bodov by mal s mafiánom Černákom než s postavou z Bottovej básne. Zbojnícka banda totiž fungovala na podobnom princípe ako mafiáni v deväťdesiatych rokoch. Aj zbojníci „vypaľovali“ podniky, v obliekaní kombinovali luxus so sedliackymi hábami, boli ozbrojení, priťahovali ľahké dievčatá, rozhadzovali nakradnuté peniaze, korumpovali, dávali almužny do kostolných zvončekov, modlili sa k Panne Márii a zahrabávali mŕtvoly do neoznačených hrobov v ľúbezných horách Kysúc, Turca či Liptova. A takisto vedeli, že nebudú žiť dlho. Jánošík vlastne lúpil iba slabé dva roky, ale jeho metódy museli byť brutálne aj na tú strašnú dobu, lebo jeho zlapanie sa stalo serióznym projektom vtedajšej výkonnej moci. V súdnom procese mu dokázali iba vraždu farára Vrtíka z Domaniže, ale to neznamená, že ich nespáchal mraky. Je zázrak, že mu dokázali aspoň jednu. Žiadne kamerové záznamy, odtlačky prstov, stopy DNA... Bez očitého svedectva boli vtedajší vyšetrovatelia bezmocní. 

Román som začala písať plná pohŕdania hlavnou postavou. Potom sa to zmenilo – a to bol pre mňa šok. Spoznala som v Jánošíkovom strašnom živote a smrti osud svojich vlastných predkov. Aj oni boli sedliaci, nevoľníci, bezmenní chudáci. Zákonite teda prežili kurucké povstania, vraždenie, epidémie moru a hladomor, akurát na rozdiel od Jánošíka stihli pred smrťou (cholera, tuberkulóza, poprava, alkoholizmus, týfus, kiahne, lepra, otrava krvi...) splodiť potomka, ktorý sa stal mojím predkom. Začala som Jánošíkovi tak obyčajne ľudsky rozumieť a ľutovať ho. Živil sa zločinom, pretože inak to nedokázal. Nemal vzdelanie ani výchovu. Popravili ho, pretože zločin treba pomenovať a odsúdiť. A my, ktorí sme prišli po ňom, mu hádam môžeme odpustiť.

Zmierila som sa s tým, že film o ňom nikdy nenakrútim. Okrem toho, že by išlo o nesmierne nákladný projekt, bol by iba ďalším v rade pokusov vyrovnať sa s Jánošíkom, ktorého obraz nás vyrušuje, i s vlastnou minulosťou. Celkom jej nerozumieme a pokúšame sa ju pochopiť v jej komplexnosti. Ale tí, čo prídu po nás, sa môžu učiť z našich chýb, a tak sme hádam boli trochu užitoční. 

Figúry, ktoré mali za priehrštie nepekných vlastností, sú vďačným objektom autorov fikcie. Jánošík by nemal nič proti tomu, ako o ňom nakrúcame filmy a píšeme básne a romány. Robíme iba to, čo robil aj on väčšinu svojho dospelého života. Aj my si bohapusto vymýšľame, aby sme sa zachránili.

Mariana Čengel Solčanská, režiérka, scenáristka, autorka románu Jánošík (2019)
foto: Archív SFÚ / Milan Kordoš, Karol Skoumal