Nechajte sa chytiť do siete

Aj v roku 2021 si slovenské deti „našli pod stromčekom“ nové časti večerníčka, tentokrát tretiu sériu Websterovcov. Vianoce sú v bohatých krajinách okrem iného aj symbolom konzumu, presýtenia a plytvania. Televízny program praská vo švíkoch, je nabitý overenými filmami a každý rok pribúdajú nové. V záplave titulov sa však Websterovci nestratili, naopak, svietili deťom ako maják. Pod vianočný stromček bola načasovaná aj tretia knižka o nich. Tentoraz animovaný seriál predbehla. 

Ako napovedá už medzinárodne znejúci názov, Websterovci sú o sieti medziľudských vzťahov. O sieti, ktoránás v prípade pádu môže zachytiť, odraziť do výšky i nežne pohojdať. Hlavnou postavou vo viacgeneračnej rodine je pavúčica Lili – pavúčia paralela k šesťročnému dievčatku. Táto čistá duša utužuje rodinu, nadväzuje vzťahy mimo nej a spoznáva svet okolo seba. Fikčný svet pavúkov je zasadený do interiéru, čo občas pôsobí trochu klaustrofobicky, ale bezpečne – pavúky žijú vo výťahovej šachte a v strojovni, kde sa nezdržiavajú žiadne tvory, ktoré by ohrozovali ich život . 

Hoci vzniklo už osemnásť častí seriálu, tvorcovia sa neopakujú a prichádzajú stále s novými aktuálnymi témami. Badateľný je aj určitý vývoj. Tak ako rastie tím tvorcov i koproducentov, narastá aj divácka zvedavosť. Kedy sa pavúky stretnú s človekom? Kým prvá séria predstavila charaktery a ich sociálny rozmer, v druhej sa Lili s bratom Hugom stretli vonku s nebezpečným prírodným živlom – vetrom. V tretej sérii je tajomným nebezpečenstvom človek. Zatiaľ len v náznaku, metonymicky – počujeme jeho kroky, vidíme jeho tieň a najmä čítame zdesenie v očiach Lili, jej mamy a dedka. 

Vo Websterovcoch síce účinkujú pavúky, ale ako je už v animácii zvykom, sú to vlastne „ľudia“. Katarína Kerekesová približuje deťom prostredníctvom osemnohých a štvorokých postáv aspekty nášho sveta – organizáciu času a aktivít v rodine (Piknik), život utečencov (Veľká mláka), podvody cez internet (Nástrahy siete), vlastné ambície rodičov prenášané na deti a problémy s trémou (Talentová súťaž), vegetariánstvo v protiklade s tradíciou (Moľačka) a zodpovednosť za zverenú úlohu (Ťažká práca). S tým všetkým sa deti stretajú alebo môžu stretnúť a seriál im ukazuje, ako s tým naložiť. A znova sa dostávame k názvu seriálu. Websterovci sú snovači sietí. Hoci pavúčiu sieť možno vnímať aj ako pascu, tu je skôr prostriedkom socializácie, ktorý nedeštruuje, ale pomáha rásť – predstavuje ľudskú rôznorodosť a inšpiratívne cesty k tolerancii a spájaniu. Takáto sieť pavúkov zbavuje ich „krvilačnosti“ a ukazuje deťom, že sa ich v domácnosti nemusia báť, ba naopak. Seriál ich provokuje k záujmu o tieto – od nás veľmi odlišné – živé tvory.

Výchovnovzdelávací rozmer seriálu je evidentný a je v súlade s požiadavkami verejnoprávneho média. Okrem toho je aj zábavný (humoru by zniesol i viac) a esteticky hodnotný. Plusom je fúzia reálnych prostredí so štylizovanými charaktermi. Takáto kombinácia sa u nás málokedy podarí tak, aby nepôsobila amatérsky, zastarano alebo nekonzistentne. Ale v tomto seriáli prostredia a postavy vzácne tvoria jednotu a divák si na odlišné štýly v jednom celku zvykne takmer okamžite. Niektoré prostredia sú odfotografované z reálu, iné vymodelované a odfotografované v ateliéri, ďalšie priestory i objekty vymodeloval počítač. Odhaliť, ktoré z nich je ktoré, však možno len veľmi ťažko. Isté je iba to, že pavúky existujú len ako jednotky a nuly. Rekvizity objavujúce sa v pavúčej domácnosti stavajú na detskej tvorivosti a predstavivosti. Nejedno dieťa znáša veci z celej domácnosti, aby si vyrobilo stoličku pre bábiky, raketu do vesmíru alebo autíčko. Celý svet Websterovcov je vytvorený z ľudských drobností. Okrem reálnych a 3D počítačových objektov využíva nová séria v porovnaní s predošlými vo väčšej miere kreslenú 2D animáciu. Opäť tým nešliape vedľa. Takéto ozvláštnenia obrazu predvádzajú nielen spomienky postáv, ale aj ich myslenie (napríklad, keď si Lili vizualizuje, ako členovia výpravy miznú na dvor).

Ak ste s deťmi nestihli večerníčky v televízii, môžete si ich pozrieť v online archíve RTVS (a na jeseň v podobe poviedkového filmu aj v kine – pozn. red.) a diskutovať spolu o paralelách s naším svetom, ale i odhaľovať vlastné významy a témy: Odkiaľ prichádza Momo? V čom sú talentové súťaže iné ako tá vo Websterovcoch? Ako reagujete na chyby svojich detí vy? 

Websterovci 3 (Slovensko/Česko, 2021) RÉŽIA Katarína Kerekesová SCENÁR Katarína Kerekesová, Anna Vášová, Zuzana Dzurindová, Peter Nagy STRIH Matej Beneš HUDBA Lucia Chuťková ZVUK Martin Merc ANIMÁCIA Andrej Gregorčok, Ivana Tirpáková, Filip Kasanický, Matej Mazák, Marián Jurík HRAJÚ Matilda Strussová HLASY Zuzana Porubjaková, Kamil Kollárik, Richard Stanke, Henrieta Mičkovicová, Boris Farkaš MINUTÁŽ 6 x cca 12 min. HODNOTENIE **** PREMIÉRA RTVS 23. – 28. 12. 2021, KINOPREMIÉRA plánovaná na jeseň 2022

Eva Šošková, filmová teoretička
foto: Full Moon

Punk, tranz aj trauma – experimentálna historická dráma

Experimentálnych celovečerných filmov je v súčasnej českej a slovenskej kinodistribúcii ako šafranu. Snímka Miroslava Bambuška Ľudia krvi označeniu experiment dostojí najmä vďaka svojej žánrovej i vizuálnej polymorfnosti, ktorá prináša množstvo diváckych prekvapení aj radosť z interpretácie. Zápletka filmu je totiž skrytá v akomsi naratívno-formálnom hlavolame – no keď ho autori v závere divákom pomôžu rozlúštiť, môže sa náhle zdať, že sa film zbytočne dlho zmietal v kŕči.

Miroslav Bambušek je viac divadelným než filmovým režisérom a istá divadelná štylizácia charakterizuje od samého začiatku aj prejav hercov v jeho filme Ľudia krvi. Scénicky zvýraznený herecký prejav síce môže dráždiť, zároveň ho však štedro vyvažuje vizuálna uhrančivosť, ktorou film vstupuje do viac či menej explicitného dialógu s množstvom iných, filmových aj výtvarných diel. Kým čiernobiely úvod so zábermi rozbúreného mora, predznamenávajúcimi výbuch šialenstva, vôbec nemusí evokovať Maják (2019) Roberta Eggersa ani Bergmanovu Siedmu pečať (1957), motív odchodu z priemyselného mesta do zdanlivo prírodnej „zóny“, kde sa človeku údajne plnia sny a kam bohatého, no chorého a zrejme umierajúceho starca Leopolda Schwarza zoberie v sprievode synovca a ošetrujúceho lekára hlavný hrdina Otto, vyslovene zvádza k čítaniu filmu cez Tarkovského Stalkera (1979). 

Lenže „zóna“ v Ľuďoch krvi nie je metafora. Nie je dokonca ani obťažkaná filozofickými otázkami, hoci by sa takou chvíľu mohla zdať. Je to len postupne sa odhaľujúci priestor zvrstveného času, kde sa súčasnosť stretáva s ťaživou minulosťou. Je to bod na mape. Má svoje dejiny. Pod vplyvom liekov, drog alebo alkoholu sa každé miesto stáva tak trochu zázračným: halucinácia dokáže čas priam mýticky rozpustiť alebo ho podivuhodne zauzliť. 

Spočiatku netušíme, kde je pes zakopaný. Môže byť všade – alebo aj nikde. Nevieme, o čo postavám ide ani či to na nás v tmavej jaskyni náhodou nehrajú. Spočiatku dokonca nevieme ani len to, kde presne sa nachádzame... a ako hlboko do histórie máme zostúpiť.

Po expozícii (a vypití tajomného odvaru) nasleduje experimentálno-hororová sekvencia ako zo zlého sna: možno folie à plusieurs, možno len epileptický záchvat Otta. Možno agonické blúznenie Schwarza a možno tvorivé treštenie Ottovho kamaráta, maliara a narkomana Henryho, ktorý je takisto členom výpravy. Skrátka: v opustenej továrni Otto stretne (ducha) svojho starého otca, nemeckého továrnika Ottfrieda. Henry to celé zatiaľ divo maľuje. A Schwarz objavuje prameň večnej mladosti. Dostáva šancu splniť si sen a zbaviť sa bremena minulosti.

Od záberov evokujúcich rané avantgardné filmy či nezávislé horory sa film preklápa do psychedelicko-punkového raušu, v rámci ktorého sa v obraze objavujú dokonca florálne animované prvky: spaľujúca žihľava či tráva je tentoraz jasnou stopou živej maliarskej imaginácie. Sekvencia vrcholí pestrofarebnou scénou, ktorá odkazuje na Boschov obraz Záhrada pozemských rozkoší a ešte viac na Prameň mladosti Cranacha staršieho. A veru jej nechýba ani humor a irónia takmer montypythonovského typu: Schwarz pri dotykoch nahých diev mladne za zvukov gospelu Oh, Happy Day v punkovej verzii transgenderovo štylizovaného Otta. Schwarzov sen sa splnil: opäť má mužnú silu. V tej chvíli ho však Otto vyzve, aby konečne zahodil aj to, čo ho ťaží. No Schwarz – opäť mocný a arogantný – pohrdne možnosťou očistiť sa a v ohni namiesto neho fénixovsky mizne jeho synovec. Frustrovaného Otta opäť volá hlas jeho krvi, nemecký opa Ottfried. A film sa znova preklápa do iného žánru...

Teraz je však obraz desaturovaný, ba až sépiovo tónovaný a zľahka ošumelý ako stará, clivo gýčová pohľadnica. Tu sa zápletka Ľudí krvi konečne rozvinie. Ukáže sa, kto je kto a aké má hriechy. A aj to, čím je úbohý Otto tak bolestne spätý so Schwarzom. V závere sa „zóna“ naozaj premení na konkrétny bod na mape, na opustenú dedinu, o ktorej hovorí anotácia filmu: obec Vitín, ležiacu v česko-nemeckom pohraničí a pred vojnou osídlenú prevažne Nemcami, ktorých po roku 1945 vyvlastnili a deportovali. Zrušením železničnej linky Vitín napokon v roku 1950 odrezali od sveta. Dnes nájdeme na českých turistických webových stránkach fotografie ruín niekoľkých domov, popri ktorých kráča vo filme Otto tesne predtým, ako sa stane svedkom (či vykonávateľom) osudovo vyzerajúcej pomsty.

Tému vyrovnávania sa s traumatickými vojnovými a povojnovými udalosťami, ktoré poznamenali česko-nemecké vzťahy, spracovalo po roku 2000 viacero filmárov, naposledy Bohdan Sláma v Krajine ve stínu(2020). Miroslav Bambušek k nej však v Ľuďoch krvi pristúpil inak. Neuchopil ťaživú históriu cez psychologizujúce rozprávanie alebo hľadanie motivácií jednotlivých postáv, ale cez výbuch ich dlho potláčaných spomienok a emócií, z ktorých sa pokúsil „ukuť“ adekvátne temný, a predsa miestami aj vtipne odľahčený audiovizuálny tvar.

Ľudia krvi (Lidi krvi, Česko/Slovensko, 2021) RÉŽIA A SCENÁR Miroslav Bambušek KAMERA Jakub Halousek STRIH Jan Daňhel HUDBA Tomáš Vtípil VÝTVARNÍK Josef Bolf ARCHITEKT Daniel Tůma HRAJÚ Miloslav König, Karel Dobrý, Miloslav Mejzlík, Jiří Černý, Jakub Folvarčný, Juraj Bača MINUTÁŽ 85 min. HODNOTENIE *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. februára 2022

Mária Ferenčuhová
foto: ASFK

Tradícia alebo revolta?

Slovenská kinematografia má bohatú tradíciu adaptácií literárnej klasiky. Od koncepčne i výtvarne inovatívej adaptácie novely Drak sa vracia v réžii Eduarda Grečnera, ktorá sa dostala aj do výberu najlepších slovenských filmov storočia podľa časopisu Film.sk, až po tradičnejšie koncipované televízne spracovania takzvaného povinného čítania. Bez ohľadu na umelecké ambície a ich výsledky plnia všetky tie adaptácie funkciu popularizácie a aktualizácie literárnej tradície a ich edukatívna hodnota je nesporná. Menej zrejmé už je, ako adaptácie popularizovať a aktualizovať pre dnešného diváka tak, aby jeho záujem presiahol potreby zhrnutia obsahu diela do čitateľského denníka. Teda aby sa príbehy ukotvené v kultúrno-historickej tradícii dotýkali relevantných aspektov života súčasníkov.

Počas socializmu boli adaptácie neraz príležitosťou na spracovanie kvalitnej predlohy bez explicitných ideologických obsahov. Nadlho posledným adaptačným pokusom bol Jaškov sen Eduarda Grečnera zo začiatku 90. rokov. A hoci ponovembrová kinematografia vyprodukovala niekoľko filmov na podklade staršej i súčasnej slovenskej literatúry (napr. Agáva, Piata loď, Babie leto, pripravované Piargy), adaptačná tradícia sa pretrhla. Televízny film podľa románu Jozefa Cígera Hronského Jozef Mak v scenáristickom spracovaní jedného z našich najväčších špecialistov na filmové adaptácie literatúry Ondreja Šulaja možno preto vnímať ako prelomový. RTVS sa ním po vyše desiatich rokoch od uvedenia cyklu modernizovaných diel klasickej literatúry Nesmrteľní pripomenula ako prirodzená platforma tejto tradície a zároveň chcela klasiku v réžii Petra Bebjaka zaodieť do súčasného vizuálu.

Najevidentnejším dôkazom prakticky nekonečných možností filmových spracovaní klasiky (či už literárnej, alebo divadelnej) je bohatá shakespearovská filmografia: trebárs od disciplinovaného Laurencea Oliviera cez hravého Orsona Wellesa, kultúrne apropriovaného Akiru Kurosawu, univerzálne zrozumiteľného Kennetha Branagha, experimentujúceho Petera Greenawaya, obrazoboreckého Baza Luhrmanna až po minimalistického Joela Coena. Správny pomer medzi porozumením tradícii a inovatívnou revoltou proti nej musí hľadať každý tvorca. Referenčným rámcom, ktorý adaptácia interpretuje a ozvláštňuje, totiž nie sú len konvencie a normy reality a kinematografie, ale aj samotná predloha. Toto napätie medzi tradíciou a inováciou ukotvuje nadčasové i dobovo aktuálne významy adaptácie.

Jozefa Maka možno zaradiť k tradičným adaptáciám. Šulajova transpozícia literatúry do filmu je fabulačne i charakterovo dôsledná. Vystihuje to, čím je Hronského text univerzálne zrozumiteľný. Rozohráva archetypálne vzťahy medzi Jozefom a troma ženami jeho života: padlou matkou-prespankou, zvodnou i hrozivou femme fatale Marušou a krotko prijímajúcou Julkou. Zachytáva zdanlivú poddajnosť, ktorá je skrytou nezlomnosťou, príznačnou pre hornatú krajinu a jej obyvateľov. Aj alkoholický rodokmeň patriarchálnej spoločnosti s rodovo i sociálne nemilosrdne rozdanými kartami. Kontrast medzi vnútorným prežívaním protagonistov a ich schopnosťou vonkajšej expresie, napätie medzi duchovným rozmerom existencie a jej telesnou determináciou. A životné dozrievanie Jozefa Maka – Jóba, ktorého stíha jedna rana za druhou, ako nadobúdanie schopnosti prijať krásu a dobro aj po sklamaniach, pre ktoré v ne prestať veriť.

Avšak chápať Jozefa Maka len ako výpoveď o národnej letore by bolo ako prečítať Dostojevského Zločin a trest len ako detektívku. Uniklo by nám vnútorné pulzovanie knihy, ktoré u Hronského plynie v toku jazyka. V takmer nepretržitom prúde vnútorných dialógov, ktoré zachytávajú tenzie vo vnútri postáv i medzi nimi. Šulaj s Bebjakom museli dostať bohatosť vnútorného sveta do filmových dialógov a akcie. Pokúsili sa o to prostrednícvom hlasu rozprávača, ktorý sprevádzajú zábery z vtáčej perspektívy, vizuálnou subjektivizáciou v rozostrených či dekomponovaných záberoch, zachytením každodennosti dedinského života a kombináciou motívov z ľudovej i vážnej hudby. Napriek snahe o modernú filmovú reč, poctivé tlmočenie obsahu predlohy a vydarenej hereckej interpretácii však nepresiahli úroveň inscenácie predlohy smerom k jej filmovej interpretácii. Subjektivizácia je len ilustračná, navyše rozprávačský komentár v kombinácii s dronovými zábermi implikuje akúsi božiu autoritu namiesto vnútorného hlasu protagonistu. Detaily dedinského prostredia sa snažia pôsobiť autenticky ušpineno, ale akosi z nich trčí skanzenovitosť hraničiaca s folklórnym gýčom. Z napätia obsiahnutého v Hronského texte sa tak do Bebjakovej réžie dostali práve tie viacvrstvovo rozporuplné momenty, ktoré v samotnej knihe nenájdeme: chvíľa, keď sa krik novonarodeného Jozefa Maka mieša s krikom bolesti i hanby jeho matky, či posledný záber, v ktorom človek-milión, tvrdší ako kameň, vypustí do vzduchu hračku-mechúrik v jedinom geste ľahkosti a uvoľnenia.

Jozef Mak (Slovensko, 2021) RÉŽIA Peter Bebjak SCENÁR Ondrej Šulaj podľa predlohy Jozefa Cígera-Hronského KAMERA Martin Rau HUDBA Juraj Dobrakov HRAJÚ Dávid Hartl, Judit Bárdos, Jana Kvantiková, Diana Mórová, Juraj Loj, Tomáš Maštalír, Alexander Bárta, Martin Nahálka, Lucia Jašková, Peter Ondrejička, Gregor Hološka, Ady Hajdu, Ján Jackuliak MINUTÁŽ 120 min. HODNOTENIE ** a pol PREMIÉRA RTVS 1. 1. 2022

Katarína Mišíková, filmová teoretička
foto: RTVS

Film ako terapia

Keď sa v slovenskej distribúcii ocitne dlhometrážny animovaný film pre dospelého diváka, je to menší zázrak. Film Utiecť má silný príbeh podľa skutočných udalostí, prináša aktuálne témy a na ceste do kín mu pomáha aj množstvo ohlasov zo svetových festivalov zvučných mien.

Amin leží na koberci, na jeho tvár mieri kamera. Cíti sa neisto. Zatvára oči, zhlboka sa nadýchne a vydýchne. Vie, že už o chvíľu sa vráti do minulosti, pred ktorou sa mu roky darí utekať. Scéna nie nadarmo pripomína sedenie u psychológa. Nakrúcanie filmu slúži ako forma terapie. Amin (pseudonym pre potreby filmu) spomína na zabudnuté miesta – na radostné i traumatické momenty svojho detstva a mladosti. Na povrch sa vyplavujú potlačované emócie. Myšlienky spojené s bezstarostným detstvom striedajú spomienky na náhly odchod z Afganistanu, nepokoj, ukrývanie sa, potýčky so skorumpovanou políciou, nebezpečné pokusy o prekročenie hraníc, ale aj na lásku k Jeanovi-Claudovi Van Dammovi, k rodine, na túžbu znovu vidieť svojich príbuzných a objať ich. Po príchode do Dánska musí Amin tajiť svoju minulosť – len tak sa vyhne deportácii späť do Afganistanu. Svoj príbeh rozpovie až po rokoch dobrému priateľovi, režisérovi dokumentárnych filmov. Kým Jonas Poher Rasmussen získal Aminov súhlas na filmové spracovanie jeho intímnej spovede, trvalo to nejaký čas. Musel nájsť formu, ktorá zabezpečí protagonistovi anonymitu, ale neoberie postavu o identitu, a teda nepripraví divákov o možnosť (spolu)prežívať jej príbeh. Voľba animovaného dokumentu nie je v tomto prípade nasledovaním aktuálneho trendu, zreteľného na filmových festivaloch, ale praktickým riešením situácie. Našťastie pre divákov, Rasmussen sa k výzve postavil kreatívne, nespoliehal sa na vychodené chodníčky, ale hľadal nové.

Spájanie postupov či prvkov dokumentárneho a animovaného filmu nie je v kontexte svetovej kinematografie žiadnou novinkou. Vo väčšine prípadov slúžia animované sekvencie v dokumentárnych, ale aj v hraných filmoch na sprístupnenie toho „neviditeľného“, ako je nevedomie postáv (napr. Slepé lásky, r. Juraj Lehotský, 2008). V prípade obráteného garde, teda dokumentárnych či archívnych záberov v animovaných filmoch, ide hlavne o zintenzívnenie zážitku, odhalenie toho, čo sa v skutočnosti skrýva za ružovými okuliarmi animácie (napr. Chlapec a svet, r. Alê Abreu, 2013). Režisér filmu Utiecť sa neuspokojil (ako býva v prípade dokumentov zvykom) s jedinečnosťou a silou samotného príbehu, ale vybudoval precíznu naratívnu štruktúru, v ktorej „animované“ a „dokumentárne“ prvky nestoja samostatne, ale tvoria celok, prekrývajú sa. 

Týka sa to najmä jednej z dvoch časových a priestorových rovín filmu. Predstavujú ju animované rekonštrukcie dokumentárnych záberov zo súčasnosti, v ktorých sledujeme nakrúcanie filmu – patrí sem Aminovo rozprávanie príbehu vo forme tzv. hovoriacej hlavy (jeho komentár často prechádza do druhej časovej roviny) a sledovanie Amina v bežnom, domácom prostredí, kde rieši aktuálne otázky týkajúce sa budúcnosti jeho profesie a partnerského vzťahu. Scény vyvolávajú dojem bezprostredného pozorovania, čo potvrdí aj preklopenie záverečného animovaného záberu do „živého“. 

Druhá dejová línia filmu sa odohráva v minulosti. Rozprávanie je chronologické, presne ukotvené v čase a priestore. Občasné archívne zábery a Aminov komentár podporujú autentickosť príbehu. Ani tu jej neubližuje technika 2D kreslenej animácie, ktorá sa na prvý pohľad zobrazeniu reálneho sveta vzďaľuje. Práve naopak. Vďaka abstraktnosti dokáže s ľahkosťou vyjadriť aj ťažko opísateľné pocity.

Film Utiecť prináša úprimnú a čistú výpoveď o predčasnom dospievaní v dôsledku spoločensko-politických zmien. O hľadaní domova, miesta, kde sa cítime slobodne a bezpečne. O spoznávaní seba samého. Bez pretvárky, pátosu, nadbytočných či samoúčelných odbočiek. V neposlednom rade je film exkluzívnym prejavom dôvery zo strany protagonistu a pokory na strane režiséra. Vďaka nim sa do dramatického príbehu dostala prirodzenosť a ľahkosť. 

Utiecť (Flee, DK/FR/SE/NO, 2021) RÉŽIA Jonas Poher Rasmussen SCENÁR J. Poher Rasmussen, Amin Nawabi STRIH Janus Billeskov Jansen HUDBA Uno Helmerson MINUTÁŽ 93 min. HODNOTENIE ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 2. 2022

Lea Pagáčová
foto: Film Europe