Prvá československá atómová elektráreň – veľkolepá do najmenšieho detailu

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Medzi digitalizovanými snímkami je už aj krátky film Milana Černáka o výstavbe a spustení jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach – Prvá československá atómová elektráreň (1973).

Krátkometrážne filmy s priemyselnou tematikou – náučné, osvetové a niekedy priam až reklamné – majú v slovenskej kinematografii bohaté zastúpenie. Jednak boli ideálnym médiom na šírenie ideologicky vhodných obsahov, jednak prezentovali výsledky socialistickej výroby. Fotogenické prostredia nových či vznikajúcich priemyselných stavieb v kombinácii s precíznou zvukovou dramaturgiou alebo so sofistikovanou strihovou skladbou umožňovali vytvárať pôsobivé a občas aj originálne umelecké dielka.

Jedným z najpozoruhodnejších filmov tohto typu je nepochybne Stavba storočia (1972), ktorou sa Juraj Jakubisko na začiatku normalizácie vykupoval z tvorivých hriechov minulých rokov. Výstavbu plynovodu vedúceho zo Sovietskeho zväzu do západnej Európy cez územie Československa zachytil v doslova avantgardnom budovateľskom filme. Objavujú sa v ňom nečakané uhly kamery či opojná jazda potrubím za zvukov hudby skupiny Collegium Musicum. Málokto však vie, že Jakubisko vytvoril z nakrúteného materiálu ešte jeden film, s oveľa vecnejším vyznením: Výstavba tranzitného plynovodu (1973), kde Jakubiskovu budovateľskú poéziu nahradil populárno-náučný komentár Dušana Kulíška. A práve Dušan Kulíšek bol dramaturgom zdigitalizovaného filmu Prvá československá atómová elektráreň, ktorú v rokoch 1971 až 1973 na objednávku jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach nakrúcal Milan Černák – ten bol zase dramaturgom Jakubiskovej Stavby storočia.

Černákov film nás berie na návštevu do unikátneho prostredia. Ohromujúce priestory jadrovej elektrárne sú premyslené do najmenších detailov: všetko musí do seba krásne zapadať. Kamera nachádza pôsobivé úbežníky, díva sa zo závratnej výšky aj z tesnej blízkosti, zdôrazňuje precízne gestá projektantov, inžinierov i robotníkov. Tu treba pritiahnuť závit, tu vyrezať tvárnicu, tam zahladiť maltu. Elektráreň musí byť dokonalá. Kým zvonka sú farby mohutnej stavby tlmené: sivá, piesková, tehlovo ružová proti oceľovomodrej oblohe, interiér elektrárne hrá žiarivými základnými farbami: bielou, žltou, modrou, červenou, ktoré konotujú okrem iného aj jednu z etáp moderného umenia. V obrovských priestoroch majú zamestnanci svoje miesto i svoju uniformu – bielo-modrú, bielo-červenú či modro-bielu a označenú kódom bloku (A1), kde od roku 1972 experimentálne prebiehala výroba energie. Vysoká organizovanosť práce a najmä pomalý, dôstojný pohyb strojov pôsobí takmer dojmom sci-fi. Dokonalú koordináciu práce ľudí a strojov zdôrazňuje nielen kamera, ale aj invenčná práca s modernou symfonickou hudbou, ktorú skomponoval Juraj Lexmann. Pracovníci medzi sebou komunikujú gestami a na ne vždy reaguje aj pohyb stroja: akoby človek dirigoval oceľový orchester. Prirovnanie ľudskej práce v továrňach k dirigovaniu orchestra sa objavilo už v populárno-náučnom filme Jaroslava Pograna Slovo o strojoch (1970), no v Prvej československej atómovej elektrárni získalo nový rozmer. Lexmannova kompozícia bez melodických liniek totiž pôsobí expanzívnym dojmom a okrem symfonických nástrojov pracuje aj s elektronickými zvukmi, ktoré evokujú nielen výpočtové zariadenia, ale aj dozimetre sledujúce nebezpečnú radiáciu.

Vo filme sa neobjavujú len zábery zo samotnej továrne; vidíme aj prevoz jednotlivých častí reaktora nákladnými autami dolu dnešnou Šancovou ulicou, ktorému sa prizerajú skupinky Bratislavčanov. Nestihneme zistiť, čo si myslia o energii vyrobenej z jadra. Československý reaktor KS-150, v ktorom sa spaľoval prírodný, neobohatený urán a ktorý pomáhali spúšťať aj odborníci zo Sovietskeho zväzu, vyrábal energiu iba sedem rokov. S jeho prevádzkou sa spájalo viacero problémov i niekoľko havárií – iste, menej tragických ako černobyľská havária vysokovýkonného reaktora RMBK-1000, ktorá otriasla svetom v apríli 1986. V objednávkovom filme Prvá československá atómová elektráreň o týchto nehodách ešte nik ani nechyruje, hoci napätie a ostražitosť pri spúšťaní, ale i rešpekt pred jadrom sú viac ako zreteľné.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ