Marcel Šedo

filmový publicista

V januárovom čísle Film.sk som vyjadril želanie nanovo sa zamyslieť nad autoritou kritika a nad jeho vzťahom ku komunite. Argumentov v neprospech autority kritika je viacero. Najzávažnejším je, zdá sa, subjektívnosť jeho súdov. Od čias Kanta len ťažko obhájime objektívnu platnosť estetického súdu: ten totiž neposudzuje predmet sám osebe, ale predstavu o ňom vo vedomí vnímajúceho subjektu. Argumenty v prospech kritika často znejú: subjektívnosť zväčša kompenzuje to, že kritik má príslušné vzdelanie a umenie systematicky sleduje.

Obráťme však pozornosť od obsahu práce kritika k jeho autorite. Mohlo by sa zdať, že tá je buď prirodzená – stelesňuje akýsi ideál dobrého konania, alebo vyplýva z moci – svojvoľne a diktátorsky určuje, čo je a čo nie je dobré. Odpor smeruje proti tejto „neprirodzenej“ autorite a moci, ktorá je vraj vždy nezaslúžená. 

Domnievam sa, že ide o umelú dualitu. Tá totiž považuje pojem „autorita“ za samozrejmý a pýta sa, či si niekto zaslúži, prípadne nezaslúži nazývať sa autoritou. No autorita je vágny pojem, je teda otvorená svojvôli názorov o napĺňaní svojej prirodzenosti. Aj preto sa kritike moc upiera a nám nezostáva iné, než čakať na príchod mesiáša, ktorého moc bude prameniť z neho samého. Nie je to však paradoxne práve čakanie na vodcu? Mimochodom, to isté sa dnes deje v politike. Predstavme si autoritu inak. Použime Schopenhauerovo podobenstvo o dikobrazoch. V zime sa potrebujú zahriať, a tak sa k sebe približujú, ale ak sa priblížia príliš, popichajú sa. A tak hľadajú správnu vzdialenosť – ani blízko, ani ďaleko. Rešpektujú individualitu aj potrebu odolávať nástrahám okolia ako komunita. 

Kritika sa vlastne pohybuje „medzi dikobrazmi“. Systematicky vymedzuje hranice – to je podstata jej autority. Neuplatňuje svojvôľu pri určovaní, čo je (dobré) umenie, chce zachovávať pravidlá súžitia, rozvíjať umelecké milieua udržiavať vzdialenosti – rôznych funkcií, noriem, vkusov a hodnôt – medzi jednotlivcami a skupinkami v komunite.

Kritik tak nie je aktér, ale spontánna sila medzi rôznymi aktérmi; nie je ani solipsistický ako samoposväcujúci umelec, ani súčasť diktatúry normality „más“. Netvorí umenie, ale nie je ani čistý percipient (aspoň pri písaní nie). Je individualistický subjekt, no snaží sa rozprestrieť aj do „objektívna“ či aspoň intersubjektívna svojho milieu. Dá sa to vnímať pozitívne: otvára sa vzťahom komunity v istom priestore a čase. Udržiava vyvážený vzťah medzi skupinami a medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Komunikuje. Jeho údelom je cielené prázdno, ktorým prestupuje akási spontánna duša komunity zhmotnená v umeleckom diele. Kritik je médium: načiera do nej a vyzdvihuje jej kľúčové prvky. Vie sa otvoriť a postulovať to, čo prichádza. Isteže, v tomto snažení ho vždy ohrozujú predsudky a záujmy a nikdy nad nimi nezvíťazí. No ak sa udrží na pomedzí a v rámci pravidiel, môže tieto predsudky uvedomene – hermeneuticky – zohľadniť.

Kritik teda nie je autoritatívna moc s čistým vzťahom k tvorbe. V ideálnom prípade zabezpečuje rozptyl moci medzi ostatných, v prospech umenia. Je autorita, ktorá posväcuje posväcovanie, v prospech všetkých troch modalít času. Je médium: prehovára cez neho samopohyb celého milieu. To všetko s cieľom kontrolovať záväzky a povinnosti aktérov, ku ktorým sa sami zaviazali – vznik (dobrého) umenia. 

Súčasná strata autority kritika súvisí s rozpadom komunity, s ohromnou difúznosťou, ktorá už má svojich víťazov. Dnes sa umenie stáva rukojemníkom producentských oddelení, tie zasa rukojemníkmi „masy“ a masa rukojemníkom úspechov a štatistík. Umenie ustupuje prepočtom a algoritmom, a hoci v ňom zostávajú ostrovčeky pozitívnej deviácie, sú čoraz menšie a neschopnejšie brániť sa odpútanej moci, ktorá je desivejšia, autoritatívnejšia a zväzujúcejšia než čokoľvek, čo umenie doteraz zažilo. Heidegger to charakterizuje ako Gestell (údel vedecko-technickej epochy). Homo faber sa mení na homo technicus. Dá sa dnes proti tejto moci vzbúriť?