„Na začiatku filmovej teórie stoja tvorcovia-praktici. Kým spisovatelia alebo hudobní skladatelia v teoretických prejavoch skôr obhajujú svoje umelecké koncepcie a nejde im ani tak o bádanie v celej oblasti, ale o obhajobu svojho vlastného umeleckého stanoviska, filmoví režiséri boli vo filmovej teórii šťastnejší. Ejzenštejn, Pudovkin, Clair, Lawson, ale aj Delluc (viac teoretik ako režisér) a ďalší vytvorili spolu s Balázsom, Arnheimom, Moussinacom, Sadoulom a mnohými ďalšími základy filmovej teórie,“ napísal v časopise Film a doba 6/1964 v rozsiahlejšej stati venovanej kritike estetik Jan Cigánek. Z pozície filmových kritikov prešli k tvorbe Jean-Luc Godard, Éric Rohmer, Jacques Rivette, Claude Chabrol či François Truffaut. Aj na Slovensku prešli v poslednom čase viacerí absolventi filmovej vedy od teórie k praxi. Venujeme sa im v téme čísla. 

Tvorcovia francúzskej novej vlny presadzovali autorský film. Truffaut písal, že film budúcnosti vidí ako niečo osobné, zápis do intímneho denníka. „Film budúcnosti nebude dielom funkcionárov kinematografie, ale umelcov, pre ktorých bude nakrúcanie predstavovať impozantné a vznešené dobrodružstvo. (…) Film budúcnosti bude aktom lásky.“Ak sa pozrieme na rebríček návštevnosti slovenských filmov v uplynulom roku, vznešené dobrodružstvá a akty lásky tromfol remeselne zvládnutý kalkul. 

Pritom aj notoricky známa látka a divácky atraktívny pôdorys sa dá spojiť s výsostne autorským prístupom a originálnym filmovým stvárnením. Dôkazom je napríklad Krvavá pani Viktora Kubala. Textom o nej štartujeme seriál, v ktorom sa postupne vrátime k dvadsiatke titulov úspešných v ankete Film.sk – slovenský film storočia.

„Televízia ma priťahovala tým, že bola zaznávaná a predstavy o kolapse televízni tvorcovia paradoxne prenášali aj do vlastnej, stále fungujúcej tvorby,“ hovorí v rozhovore čísla filmová teoretička Jana Dudková. Nedávno jej vyšla kniha o podobách slovenskej televíznej hranej tvorby začiatku 90. rokov. V oblasti tvorby pre kiná podľa Dudkovej dnes už vidno systematickú inštitucionálnu podporu audiovízie na národnej i európskej úrovni. V tvorbe vidno rozmanitosť, po ktorej roky volali filmoví historici a teoretici. „Avšak v tejto rozmanitosti sa výnimočné dielo, ktoré by do domáceho kontextu prinášalo nové postupy a témy, objaví len zriedka,“ hovorí Dudková.

Tesne pred prepuknutím pandémie prišla do slovenských kín Sviňa. Aj vďaka jej obrovskému diváckemu úspechu kinári trošičku ľahšie prekonávali úder pandémie a zatvorenie kín. Pred pandémiou predstavovali hrubé tržby kín na Slovensku 35 miliónov eur, počas pandémie boli ich hrubé tržby zhruba na úrovni 26 miliónov eur – nie za rok, ale za dva roky spolu. Tieto výpadky zasiahli aj distribútorov a nezávislých producentov. 

Vo februári 2020 v slovenskej mediálnej realite bola pandémia iba vzdialenou kuriozitou, ktorá sa navyše strácala v predvolebnom smogu. Vtedy som na tomto mieste písal, že v krajine, kde ešte nedávno slovenský film prestával existovať, nie je málo, ak si divák kúpi lístok do kina na domáci film. O vlaňajšom instapopovom hite domácej návštevnosti si môžeme myslieť kadečo. Ak však na domáci film v čase pandémie príde do kina vyše 100-tisíc divákov, pre slovenskú audiovíziu to rozhodne nie je málo. 

Matúš Kvasnička, šéfredaktor