Rudolf Urc

režisér, dramaturg, publicista

Keď sa Truffaut s Godardom vyznali, že „sa narodili s radosťou z práce na filme“, bolo to vnútorné, takpovediac genetické stotožnenie sa s filmom. Ja sa priznávam k inému pôvodu: mňa sa film zmocnil, „obmotal si ma“ – ako hovorieval Majakovskij. Začalo sa to vo veľkom kine v malom mestečku Gelnica, kde ma premietač ochotne pustil aj na filmy, ktorým som ešte nemal celkom rozumieť: Wylerove Najlepšie roky nášho života, Olivierovho Hamleta, Chaplinovho Diktátora. Odvtedy patria do kruhu mojich top filmov. 

Na FAMU som sa ocitol vo filmovom raji, premietalo sa od rána do noci. Veľkí majstri neorealizmu sa prišli na školu osobne predstaviť. Ich filmy boli bezprostredné, živé. Mňa uchvátil De Sicov Zázrak v Miláne. Bola tam aj talianska bieda, aj vzbura bezdomovcov, aj love story, aj rozprávkovo-fantastické motívy. Tak vnímam neorealizmus podnes a tam vidím aj jeho nesmrteľnosť.

A potom prišli na rad veľkí Rusi. Druhý diel Ivana Hrozného, roky zamknutý v trezore, vyšiel na svetlo sveta a my sme zostali ohúrení veľkoleposťou tej ejzenštejnovskej katedrály, v ktorej prebleskovali vizuálne obrazy nadpozemskej sily. Osud toho filmu bol stretnutím geniálneho ducha s úbohosťou totalitnej moci. Film a politika sa odvtedy stali témou, ktorá mi nedávala spávať. A vzápätí ďalšie prekvapenie: Žeriavy tiahnu. Mládenec, dievčina, vojna. A okolo toho ohňostroj výtvarno-kameramanských nápadov, odkliata filmová reč. Spomínam si, ako sme zostali zaskočení tou presilou pohybov, vzletov a vzruchov.

Neviem, ako sa stalo, že film Občan Kane som videl až oveľa neskôr, ba aj Fellini sa v mojom kruhu objavil dlho po svojich prvých filmoch. Ale stretnutie s Cabiriinými nocami zostalo podnes nezabudnuteľným zážitkom. Mimovoľne sa mi do tejto zostavy tlačí ešte Antonioniho Zväčšenina. Možno preto, že aktuálne zachytila naše generačné ašpirácie. Bol to náš čas... 

A prišlo na lámanie chleba. Spolu s priateľmi som videl trojicu filmov. Po Mužovi s kinoaparátom, Nočnej poštea Flahertyho Nanukovisme si s Martinom Slivkom a Milom Kubíkom svätosväte sľúbili, že od tejto chvíle žiadna fikcia, ale jedine dokumentárny film bude naším osudom. Chlapci to dodržali až do posledných dní svojich životov. 

Mňa čas odvial do animovaného filmu. Začali sa nové inšpirácie, stovky filmov z celého sveta. Do Bratislavy sme pozývali najväčšie osobnosti animácie. Mladé i šedivé hlavy. Nad nimi vysoko čnel ľudsky nenahraditeľný Kubal. A z filmov stále dominuje Backov Muž, ktorý sadil stromy, Norštejnov Ježko v hmle a Dunningova a Edelmannova Žltá ponorka. Tak som sa ocitol na rozhraní animácie a dokumentu. Hľadal som spôsob, ako tieto dva druhy zjednotiť. Nedarilo sa mi to ani teoreticky, ani vo vlastnej tvorbe. Až jedného dňa prišiel Folmanov experiment Valčík s Bašírom – a ten otvoril zakliate komnaty.