Koncertný film pre Deža Ursinyho

V decembri prichádza do kín záznam koncertu, ktorý sa uskutočnil vlani v októbri pri príležitosti nedožitej sedemdesiatky hudobníka a filmára Deža Ursinyho. Autormi snímky sú Maroš Šlapeta a Matej Beneš, ktorí majú bohatú strihačskú filmografiu, a koncertný dokument Dežo Ursiny 70 je ich spoločným režijným debutom.

Koncert zorganizoval syn Deža Ursinyho Jakub, ktorý chcel, aby z neho existoval záznam. Oslovil teda Maroša Šlapetu, ktorý sa projektu ujal aj producentsky. Šlapeta vysvetľuje, že na prípravu bolo veľmi málo času a zo začiatku išlo o projekt bez akejkoľvek finančnej podpory. Preto sa obrátil na overených spolupracovníkov, u ktorých predpokladal potrebnú dávku nadšenia pre vec. Tak sa k projektu dostali Matej Beneš ako spolurežisér i strihač a Ján Meliš ako hlavný kameraman. „Pre mňa to bolo aj akési pokračovanie toho, čo sa začalo koncertom Hrana Tour 2011 z trilógie Hrana o Marekovi Brezovskom, na ktorom som sa podieľal tiež. Záznam tohto koncertu mal obrovský úspech na televíznej obrazovke, na DVD, ale aj pri projekciách v kine,“ približuje Šlapeta.

Koncertné filmy majú svojich fanúšikov, hoci v štandardnej slovenskej kinodistribúcii sa objavujú len zriedkavo. „Zážitok, ktorý má človek priamo na koncerte, sa nahradiť nedá, ale je dôležité robiť záznamy koncertov ako konzervy, ktoré zachovajú niečo, čo bolo neopakovateľné a čo by malo pretrvať,“myslí si Šlapeta. „Napríklad legendárny film o koncerte vo Woodstocku, ktorý získal aj Oscara, zachoval obraz tejto udalosti pre všetkých, ktorí tam nemohli byť. Aj náš záznam koncertu môže sprostredkovať zážitok tým, ktorí tam neboli, no je to aj možnosť vracať sa k tomu zážitku pre tých, ktorí tam boli.“

Základnou koncepciou filmovej podoby koncertu na počesť Ursinyho je čo najvernejšie sprostredkovanie atmosféry hudobných vystúpení. „Rozhodli sme sa, že rezignujeme na náročnú prenosovú techniku, ktorá síce na jednej strane dáva tvorcom istý komfort a do určitej miery zvyšuje kontrolu nad výsledkom, ale na druhej strane uberá z bezprostrednosti snímania a robí celý proces takpovediac ,nemotorným‘, preto sme sa pokúsili urobiť to tak trochu ,pirátsky‘ alebo, ako sa hovorí, ,pankovo‘. Stavili sme na ľahké kamery a hlavne na ,ľudské kvality‘, čiže na najkvalitnejších kameramanov, schopných empaticky sledovať a sprostredkovať dianie na pódiu,“ozrejmuje Šlapeta. Spolu s Melišom sa na filme kameramansky podieľali aj Noro Hudec, Peter Balcar, Ján Šebík, Maroš Žilinčan, Branislav Gotthardt a Dano Ondruš. S obrazom veľmi úzko súvisí zvuková stránka filmu a pod finálnym mixom je podpísaný Igor Baar.

Koncert sa skladal z troch častí: v prvej odzneli skladby upravené pre sláčikové kvarteto, v druhej piesne z muzikálu Peter a Lucia, tretia ponúkla prierez Ursinyho tvorbou od najstarších pesničiek až po tie posledné. „Čo sa týka dramaturgie filmu, snažili sme sa o čo najväčšiu pestrosť hostí a čo najväčšiu mieru hudobno-pódiového zážitku v čo najčistejšej podobe.“ Film obsahuje dvanásť skladieb, medzi ktorými sú napríklad Letʼs Make a Summer (1965), Apple Tree in Winter (1973), Tisíc izieb (1986), Svitá (1981), Tvár v zrkadle (1990), Modrý vrch (1981) či Príbeh (1994). Skladby interpretovali hudobníci ako Jakub Ursiny, Dorota Nvotová, Kamil Mikulčík, Sisa Fehérová, Tomáš Sloboda, Vladislav Slnko Šarišský, Marian Slávka, Filip Hittrich, Valér Miko, Peter Bulík, Vlado Nosáľ, Lenka Molčányiová a ďalší.

Ako sa uvádza v distribučnom liste filmu, tvorba Deža Ursinyho presahuje náš región. „Je unikátna vo všetkých svojich podobách od raných bigbítových polôh cez muzikálovú tvorbu, filmovú hudbu, bohatú piesňovú tvorbu v spolupráci s textárom Jánom Štrasserom až po neskoré fenomenálne obdobie, ktoré vzniklo najmä v spojení s básnikom Ivanom Štrpkom.“ Maroš Šlapeta je presvedčený, že sa im vo filmovej podobe koncertu, kde odzneli jedinečné verzie pôvodných skladieb, podarilo zaznamenať niečo dôležité, čo by sa malo zachovať pre budúcnosť. „O to viac, že Dežo Ursiny sa okrem období svojich hudobných začiatkov so skupinami The Beatmen a The Soulmen oveľa viac sústreďoval na komponovanie a nahrávanie hudby než na koncertovanie.“

Film Dežo Ursiny 70 má 62 minút a do tunajších kín ho prináša Asociácia slovenských filmových klubov. RTVS, ktorá je koproducentom projektu, odvysiela skrátený záznam koncertu. Takmer plná verzia koncertu doplnená bonusmi vyjde na DVD nosičoch.

Dežo Ursiny 70 (r. Matej Beneš, Maroš Šlapeta, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: definitívna suma zatiaľ nie je vyčíslená (podpora z RTVS: 10 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD

Jaroslava Jelchová
foto: Punkchart Films/Waldemar Švábenský

Provokuje? Len keď je vyprovokovaný!

Dokumentárny film o výtvarníkovi, performerovi a aktivistovi Petrovi Kalmusovi, ktorý prichádza v decembri do kín, otvára viacero tém. Hovorí o tvorbe v kontexte občianskeho aktivizmu a o neschopnosti slovenskej spoločnosti zaujať jasný postoj k totalite. Režisérom filmu Prípad Kalmus je Adam Hanuljak.

Hanuljak sa venuje najmä dokumentárnej tvorbe so zameraním na sociálne minority a umenie.Známy je aj časozbernými sondami do života (nielen) slovenských rodín a spoločensko-kritickými snímkami. Výber témy svojho ostatného filmu vysvetľuje takto:„Nápad nakrútiť film o Kalmusovi sa vyvíjal dlho a pomaly. Na začiatku bola práca na seriáli Paralelné životyo tajných politických políciách komunistických režimov. Mali sme dojem, že sme tému nevyčerpali úplne, a cítili sme potrebu pozrieť sa na to z druhej strany, z pohľadu obetí. To sa posunulo k téme vyrovnávania sa s minulosťou, kde mal byť Peter Kalmus súčasťou skupinového portrétu. Nakoniec to z produkčných dôvodov ostalo iba o ňom.“

Podľa toho, ako sa Kalmus na verejnosti prezentuje, by sa dalo usudzovať, že sa snažil do filmu zasahovať. Opak je však pravdou, pochvaľuje si spoluprácu Hanuljak. „Získali sme si jeho dôveru a on úplne rešpektoval náš pohľad a spôsob práce. Dal som mu možnosť, aby ponúkal obrazy a situácie, niektoré som prijal, ale väčšinou som ich odmietol. O všetkom sme však diskutovali, vždy vedel, prečo pracujeme na jednotlivých scénach. Oceňujem, že sa nebál konfrontácie, najmä pri osobných scénach.“

Prípad Kalmus nie je portrétom umelca a ani s touto ambíciu nevznikal, hoci hovorí aj o Kalmusových umeleckých a životných motiváciách. Režisér si starostlivo vyberal diela a momenty z jeho života, aby sa podarilo poukázať na problém, ktorým je neschopnosť slovenskej spoločnosti zaujať jasný postoj – či už v rovine občianskej, alebo politickej – k dedičstvu totalitných režimov. V tomto duchu je film rovnako angažovaný a aktivistický ako samotná Kalmusova tvorba, aj keď používa iné výrazové prostriedky.

Dokument sa dá rozdeliť na tri základné tematické línie – občiansky aktivizmus, umelecká tvorba a osobný život. Tie sa prelínajú a spoločne vytvárajú obraz človeka – Petra Kalmusa. Aj keď film ani zďaleka nehovorí len o ňom. 

Osobná línia sa venuje motiváciám umelcovho konania a dôvodom, prečo je ochotný vystavovať sa riziku a dennodenne vystupovať z konformnej zóny. Aktivistická línia je nakrútená reportážne. Zaoberá sa Kalmusovým upozorňovaním na symboly fašizmu a komunizmu vo verejnom priestore tým, že ich rôznym spôsobom pretvára. Alebo ničí, ako tvrdia jeho oponenti. „Mali sme s Kalmusom dohodu, že vždy keď pôjde niečo urobiť, zavolá mi. Nedalo sa na to pripraviť, nikdy sme nevedeli, čo sa zomelie, ako sa to skončí. Proste sme tam prišli, snažili sa byť čo najmenej nervózni a čo najviac nakrútiť,“vysvetľuje Adam Hanuljak.Tretia línia mapuje Kalmusovu umeleckú prácu, ktorá je rozmanitá a bohatá. Z nej si režisér vyberá momenty, ktoré dopĺňajú protagonistov aktivizmus, alebo tie, ktoré sú s ním v istom protiklade, ako je jeho pedantná časozberná tvorba či stavanie pomníkov obetiam režimov. Táto oblasť Kalmusovej tvorby prekvapila režiséra svojím takmer meditatívnym charakterom.

Treba však spomenúť aj ďalšie postavy filmu, na prvý pohľad možno bezvýznamné, ale v skutočnosti dôležité – napríklad rôznych aktérov oslavujúcich komunistický či fašistický režim. Okrem toho, že reprezentujú reálny obraz spoločnosti, film ukazuje aj to, aký veľký vplyv majú na Kalmusov život a tvorbu. „Ak by bolo všetko v poriadku, Kalmus by si nemusel navliekať donkichotské brnenie a vyrážať do boja... Venoval by sa svojej umeleckej tvorbe. A to, že on, ale aj iní sa ešte musia brániť pred slovenskými súdmi, považujem za absurdné. Stojí to nesmierne veľa energie a času, motivácia klesá a výsledok sa nedostaví. Nakoniec sa síce môžete pozrieť do zrkadla a povedať si ,spravil som, čo som mal a mohol‘, ale či to reálne niečo znamená aj navonok, to je otázka, ktorá stále znepokojuje,“myslí si režisér a dodáva: „Počas piatich rokov, čo sme na filme pracovali, som prečítal všetky články o Kalmusovi a ostatných aktivistoch. Takisto všetky diskusie pod nimi. Tá miera dehumanizácie ,nepriateľa‘ je šokujúca. Hitler aj Stalin by boli určite veľmi spokojní.“

Na septembrovom MFF Cinematik v Piešťanoch získal Prípad Kalmus cenu za najlepší dokumentárny film. Do slovenskej kinodistribúcie ho prináša Asociácia slovenských filmových klubov a niektoré projekcie budú spojené s účasťou tvorcov a diskusiami.

Prípad Kalmus(r. Adam Hanuljak, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU:55 300 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 27 000 eur, podpora z RTVS: 10 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE:DCP, DVD

Jaroslava Jelchová
foto: Mandala Pictures

Nebezpečná Štátna bezpečnosť

Dokumentárny film s dramatizovanými scénami Vycestovacia doložka pre Dubčeka prichádza v decembri do slovenských kín s ambíciou prispieť k lepšiemu pochopeniu československej minulosti.Nakrútil ho režisér Juraj Lihosit.

Tematizovanie obdobia normalizácie a kľúčovej osobnosti roku 1968 Alexandra Dubčeka je pre dokumentárnu tvorbu Juraja Lihosita príznačné. Jeho potreba vracať sa do minulosti a rozprávať práve o týchto zlomových okamihoch pramení primárne z jeho osobnej skúsenosti s normalizáciou. „Keď sa odohrala invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, mal som 24 rokov a potom nastúpila normalizácia. Biele sa vydávalo za čierne a naopak. Množstvo mojich priateľov emigrovalo. Môj profesor na VŠMU Peter Balgha bol perzekvovaný a doplatil na to životom. Bolo to zahanbujúce obdobie a bol som rád, že som sa k tomu mohol po Nežnej revolúcii slobodne vyjadriť,“ozrejmuje režisér.

Alexandrovi Dubčekovi sa Lihosit venoval vo viacerých snímkach. Titul Blízky človekzačal natáčať v roku 1991, keď Dubček ešte žil, no premiéru mal až po jeho smrti a vyznieva ako filmový nekrológ. „V tom istom roku som spracoval incident, ktorý sa odohral na Dubčekovom pohrebe, keď uhrovecký farár Koč obvinil v pohrebnej reči Uhrovčanov, že počas normalizácie sa k svojmu rodákovi nehlásili, ale po revolúcii v osemdesiatom deviatom prevrátili kabáty,“poznamenal Lihosit na margo svojho ďalšieho televízneho filmu Dubček sa narodil v Uhrovci. V roku 1998 plánoval natočiť široko koncipovaný film, ktorý mal zachytiť celý Dubčekov život. Podarilo sa mu spraviť len jednu časť s názvom Dubček – internácia, ktorá zachytáva kritické dni invázie a zatknutie vtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ. Realizovať projekt podľa pôvodných plánov sa nepodarilo najmä preto, že Slovenská televízia v ére mečiarizmu odmietla tvorcom poskytnúť potrebné filmové archívne materiály.

Lihositova novinka Vycestovacia doložka pre Dubčeka vznikala päť rokov v úzkej spolupráci so skutočnými svedkami mapovaných udalostí – agentmi Štátnej bezpečnosti, pedagógmi a pracovníkmi Bolonskej univerzity, viacerými významnými osobnosťami európskej politiky, odborníkmi v oblasti histórie a politológie i rodinnými príslušníkmi Alexandra Dubčeka.Zaoberá sa okolnosťami Dubčekovej cesty do Bologne v roku 1988 v súvislosti s prevzatím čestného doktorátu, ktorý mu udelila tamojšia univerzita. V tom čase sa zdalo nemožné, aby mu československé orgány dovolili vycestovať do Talianska. Ako však vysvetľuje Lihosit, po veľkom tlaku predovšetkým zo strany Talianska a možno aj gorbačovovského Sovietskeho zväzu sa to napokon podarilo. 

Film sa viac zameriava na mašinériu československých mocenských orgánov, ktoré o povolení vycestovať na Západ rozhodovali, než na samotného Alexandra Dubčeka. Protagonistom rozprávania sa tak stáva štát a orgány Štátnej bezpečnosti. Film odhaľuje ich aktivity a fungovanie – odpočúvanie, sledovanie, schôdzky s tajnými agentmi. Odkrýva aj ďalšie praktiky komunistickej moci prostredníctvom ich dosahu na Alexandra Dubčeka ako na modelovú „záujmovú osobu“.

Dubček bol od roku 1970 pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti. „Mechanizmus tohto dohľadu bol donedávna odhalený len čiastočne. Na verejnosť sa ešte aj po rokoch dostávali fragmenty, často nepresné, vytrhnuté z kontextu a niekedy aj úmyselne zavádzajúce. Aktéri týchto neblahých praktík sa nestratili. Niektorí zostali v službách štátnej tajnej služby, ďalší žijú dodnes medzi nami v rôznych občianskych povolaniach. Jasnejšie svetlo vniesli do problematiky činnosti ŠtB aktivity Ústavu pamäti národa či publikácia Karola Urbana – bývalého príslušníka ŠtB, pod názvom Sledoval som Dubčeka,“uvídza sa v tlačových materiáloch k Lihositovmu filmu.

Snímka pracuje s archívnymi materiálmi, s písomnými dokumentmi, so správami zo sledovania a odpočúvania Alexandra Dubčeka, ale aj so zápismi z rokovaní ministerstva vnútra či orgánov KSČ, s osobnými výpoveďami agentov ŠtB i bývalých vysokých funkcionárov komunistickej strany. Využíva ich ako primárne pramene, ale aj ako predlohu na rekonštrukciu v inscenovaných pasážach, ktoré majú byť vernou ilustráciou práce Štátnej bezpečnosti.

Dokument s dramatizovanými scénami Vycestovacia doložka pre Dubčeka je projektom spoločnosti TRIGON PRODUCTION a RTVS. Film mal svetovú premiéru v novembrina pôde Katedry politických vied Alexandra Dubčeka Bolonskej univerzity vo Forli.

Vycestovacia doložka pre Dubčeka(r. Juraj Lihosit, Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 138 580 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 45 000 eur, podpora RTVS: 33 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: TASR (1) / TRIGON Production

Doktor Martin v celovečernom kinofilme

Po úspešnom televíznom seriáli s Miroslavom Donutilom v hlavnej úlohe vracia režisér Petr Zahrádka do hry titulného hrdinu v česko-slovenskej komédii Doktor Martin: Záhada v Beskydách, ktorá sa dostane aj na plátna kín.Populárny lekár tentoraz rieši okrem štandardných pracovných problémov aj starosti novopečeného otca a amatérskeho detektíva.

Martin Elinger je bývalý úspešný chirurg z Prahy, ktorý bol nútený nanovo sa zabývať v horskom mestečku Protějov v Beskydách a stať sa obyčajným obvodným lekárom. Na prvý pohľad je to arogantný, strohý a racionálny odborník bez schopnosti prejavovať city a komunikovať so svojráznymi miestnymi obyvateľmi. V priebehu seriálu si však k sebe postupne nachádzali cestu. Po boku svojej partnerky, riaditeľky miestnej základnej školy Lídy (Jitka Čvančarová) sa Martin Elinger opäť zamotáva do všemožných problémov Protějovčanov, no najnovšie sa púšťa aj do detektívneho prípadu, s ktorým potrebuje pomôcť citlivý, málo sebavedomý a občas trochu nechápavý strážmajster Topinka (Robert Mikluš).

Neďaleko tichého mesta sa nájdu staré kosti, ktoré vyzerajú ako ľudské, sú však oveľa menšie. Začína ožívať zabudnutá beskydská legenda o miestnom trpaslíkovi, poklade a hodinkách s mapou, čo spôsobí medzi obyvateľmi nevídaný rozruch. Do prípadu vstupuje aj mladá a sebavedomá policajtka z Ostravy Klára Volná (Elizaveta Maximová), ktorá má záľubu v nevyriešených záhadách, a Topinkov slovenský kolega, mierne agresívny strážmajster Ľubomír Ostrý v podaní Mareka Geišberga. Ten sa púšťa s Topinkom do boja nielen o vyriešenie zamotaného prípadu, ale aj o získanie Klárinho srdca.

Hoci sa Miroslav Donutil po skončení druhej série televízneho seriálu nechcel podieľať na jeho pokračovaní, ponuku na film neodmietol. „Keď sa končila druhá séria, tušil som, že si doktor Martin možno vyslúži celovečerný film, ktorý by celú jeho tému ukončil. Pôjde o tajuplný a prekvapivo nelekársky príbeh. Čo však zostáva, je veľmi špecifická povaha Martina Elingera – je rovnako nekontaktný, avšak vďaka spoločnému zväzku s Lídou Klasnovou a ich dieťaťu dokáže byť voči nej aj submisívny, čo je samo osebe veľký pokrok. No dokáže byť taký aj voči Tomášovi Topinkovi, čo by asi zatiaľ nikto nepredpokladal,“cituje predstaviteľa hlavnej úlohy webová stránka Českej televízie. Zo slovenských hercov sa vo filme okrem Mareka Geišberga objaví aj Gabriela Marcinková. 

Koprodukčná komédia Doktor Martin: Záhada v Beskydách sa natáčala v lete a na jeseň tohto roku podľa scenára Tomáša Končinského. Režisér Petr Zahrádka, ktorý pracoval už na seriálových príbehoch, o vzniku filmu hovorí: „Do samotného nakrúcania sme opäť zapojili miestnych. Je to také naše best of – všetci, ktorí sa osvedčili, boli povolaní späť. Skrátka všetko, čo sme za ten čas, keď sme v Beskydách natáčali seriál Doktor Martin, našli, sa v snímke objaví. Budeme zároveň dohrávať niektoré vzťahové linky, ale Záhada v Beskydách bude fungovať aj ako samostatný film, ktorý diváci pochopia i bez predchádzajúceho sledovania seriálu.“ Snímka, ktorú za Slovensko koprodukovala RTVS a spoločnosť Raketa, sa dostane do tunajších kín 6. decembra.

Doktor Martin: Záhada v Beskydách (Doktor Martin: Záhada v Beskydech, r. Petr Zahrádka, Česko/Slovensko, 2018) 
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 747 900 eur (podpora z RTVS: 50 000 eur) 
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Dominika Dudisová (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: PubRes

Česko-slovenské príbehy z cudzineckej légie

V novembri prišiel do slovenských kín koprodukčný dokumentárny film Michaela Kaboša Pochoduj alebo zomri. Oživuje zabudnuté príbehy Čechov a Slovákov, ktorí bojovali v ďalekej Ázii v radoch francúzskej cudzineckej légie aj americkej armády.

V roku 1948, krátko po skočení vojny nastal na našom území komunistický prevrat a mnohí mladí ľudia sa v tých časoch rozhodli odísť ďaleko za hranice svojho domova. „Ja som odišiel, pretože som vedel, že moja budúcnosť v Československu, mojej rodnej krajine, bude len väzenie alebo pracovný tábor,“ opisuje okolnosti svojej emigrácie po nástupe komunistov k moci Pavel Knihár, jeden z protagonistov dokumentu Pochoduj alebo zomri.

Myšlienka na tento film sa rodila postupne na základe prieskumu témy pôsobenia legionárov v Indočíne, ktorý robil Michael Kaboš s historikom Ladislavom Kudrnom a novinárom Luďkom Navarom. Tisícšesťsto mladých Čechov a Slovákov po opustení republiky dobrovoľne nastúpilo do služieb francúzskej cudzineckej légie a o niekoľko rokov neskôr aj do americkej armády, aby bojovali vo Vietname. „Zaujímavých je niekoľko aspektov. Na jednej strane je historická rovina, keď zaznamenávame neznáme osudy Čechov a Slovákov, ktorí sa zúčastnili na jednom z najznámejších konfliktov po skončení druhej svetovej vojny. Často išlo o neuveriteľné a veľmi drsné príbehy,“ hovorí režisér Michael Kaboš. „Mňa však zaujal samotný fakt, že v prevažnej miere išlo o emigrantov, ktorí boli nútení opustiť svoju vlasť a napokon skončili uprostred krvavého konfliktu, z ktorého sa ich veľa ani nevrátilo.“Vo Vietname padlo viac ako tristo Čechov a Slovákov, mnohí z nich ako hrdinovia s vyznamenaním za statočnosť. Tí, ktorí prežili a vrátili sa domov, zažívali perzekúcie. 

„Dôvody vstupu do cudzineckej légie boli rôzne, no o to viac sa uprostred vojny prejavovali skutočné ľudské charaktery.Niektorí bojovali s cieľom zarobiť veľa peňazí, iní to brali ako exotické dobrodružstvo. Veľká časť legionárov v Indočíne a vo Vietname však bojovala z politického presvedčenia. A práve legionári, ktorí bojovali pre svoje ideály, si dokázali zachovať svoju ľudskosť aj uprostred krvavých bojov,“vysvetľuje Kaboš. TitulPochoduj alebo zomri je jeho prvým filmom v kinodistribúcii. Tému vojny a vojnového hrdinstva však už spracoval v televíznom projekte Prízraky, ktorý režíroval spolu s Bibianou Beňovou. Venuje sa v ňom aspektom, ktoré doposiaľ neboli v súvislosti s touto témou prebádané, podobne ako príbehy českých a slovenských vojakov z cudzineckej légie v snímkePochoduj alebo zomri. Tá vôbec prvý raz prezentuje súvislosti pôsobenia Čechov a Slovákov vo vietnamskej vojne, prináša v tunajšom prostredí zatiaľ nezverejnené dokumentárne vojnové zábery, autentické spomienky účastníkov bojov aj pohľad na dnešný Vietnam. 

DokumentPochoduj alebo zomrisa okrem Slovenska a Česka natáčal aj vo Vietname, Francúzsku a v Spojených štátoch amerických. Produkovala ho česká spoločnosť Kabos Film & Media, koproducentmi sú Česká televízia, RTVS a spoločnosť MEDIA FILM. Niektoré distribučné projekcie filmu budú spojené s účasťou tvorcov a diskusiami.

Pochoduj alebo zomri (Pochoduj nebo zemři, r. Michael Kaboš, Česko/Slovensko, 2018)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 106 000 € (podpora z Audiovizuálneho fondu: 10 000 eur, podpora z RTVS: 8 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, blu-ray

Anna Lazor (poslucháčka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Kabos Film & Media