Jaroslav Hochel

filmový publicista

Nedávny Festival slobody ponúkol vo svojom programe aj pásmo nazvané Blok propagandistických filmov. Historik Ondrej Podolec po krátkom úvode na tému propagandy predstavil osobitne každý jeden film, vsadil ho do dobového kontextu a analyzoval, aké výrazové prostriedky sú v tom-ktorom filme použité na dosiahnutie žiadaného účinku. Diváci si tak mohli „vychutnať“ polopatistický profil prvého slovenského úderníka (Úderník, 1950), úpornú snahu podať obraz jednotného roľníckeho družstva humorným spôsobom (Očami kamery, 1959), ale aj pokus vytvoriť poetickú výpoveď o harmónii prírody a ľudskej práce (Koniec ticha, 1961) či ozvláštniť formálnymi prostriedkami niečo také vzrušujúce, ako je brigáda socialistickej práce v kameňolome (Vrcholky stromov, 1972). Vďaka výkladu historika sa vyzneniu týchto filmov iste nečudovali ani mladší diváci – taká bola doba.

Návštevníci Kina Lumière, kde sa uskutočnilo toto premietanie, sú na podobné programy, zostavené zo starších krátkych dokumentárnych a/alebo spravodajských filmov, zvyknutí v rámci cyklov Očami filmových spravodajcov, Kino Čas a Výročia. O propagande sa v lektorských úvodoch až tak veľmi nehovorí, ale zo samotných filmov je často zjavná. S odstupom času je niekedy až úsmevná, občas ešte aj dnes oprávnene rozhorčí, a keď príde reč povedzme na nepriateľov socializmu, ide z nej priam mráz po chrbte. A v tejto súvislosti sa nedá nespomenúť si na pásmo filmov istého tvorcu, pri ktorom sme sa nedávno priamo z úst jubilanta dozvedeli, ako niektoré jeho filmy vznikali. To, že pri cestopisných snímkach z Afriky sa niektoré zábery dotáčali na Slovensku, je ešte pomerne úsmevné a takto priznané to môže tvoriť súčasť akéhosi filmárskeho folklóru. Lenže potom došlo na Sondu o Svetovom festivale mládeže a študentstva v Havane („Z národov hocʼ sme rôznych...“, 1978). S tou bol fakt problém, pretože v Havane sa prakticky nič nedialo, jednotlivé delegácie bývali roztrúsené mimo mesta, sporadické akcie neboli spontánne, ale inscenované. Nevidím až taký problém v tom, že sa to stalo a film predsa len vznikol – taká bola doba. Zarazilo ma, že „tvorca“ – toto slovo náhle dostáva celkom iný význam – hovoril o tomto „najväčšom politickom švindli, aký kedy natočil“, rozšafne, žoviálne, s úsmevom na perách, zrejme hrdý na to, ako svojou filmárskou profesionalitou vybabral s okolnosťami. „Festival, ktorý uvidíte, prakticky vôbec nebol.“ Keby to nebolo odporné, bolo by to smiešne.

Samozrejme, bolo by škoda zamknúť staré „komunistické“ filmy do trezoru a nepremietať ich. Uviesť ich s poukázaním na historické súvislosti i dobovú situáciu v kinematografii, na konkrétny propagandistický zámer, odhaliť tie potemkinovské dediny môže byť veľmi poučné. Ale dá sa aj bez štipky sebareflexie takmer tri desaťročia po Novembri ʼ89 hrdo hlásiť k propagandistickému falšovaniu reality. Dnes to možno slobodne robiť tak i tak, pretože – taká je doba.