Vznik a skaza Piargov 

„Osada Piargy nejestvuje. Zmizla zo sveta za jednu noc, akoby ju boli čerti do pekla poodnášali aj s ľuďmi,aj so zvieratami. Zostala len Johanka so svojím mužom Klementom a štyri múry ich chalupy ako hrozná výstraha. Piargy a ich obyvateľstvo prežili svoju poslednú noc. Ach, a bola to hrozná noc.“ Takto vykreslil František Švantner desivý osud jednej slovenskej dediny, kde sa stretávali hriech s nevinnosťou a hojnosť so striedmosťou. Jej príbeh ožije aj na plátne vo filme Iva Trajkova s názvom Fašiangy. Boli sme sa pozrieť na jeho nakrúcaní.

Medzi dvomi veľkými vojnami zasiahne dedinčanov v čase fašiangov peklo. Akoby sám diabol vystúpil na povrch zeme a z hôr na nich zoslal smrtonosný hnev v podobe lavíny. No na sklonku leta, keď sa prechádzam „Piargmi“, treba použiť fantáziu, aby som si predstavila takúto hrôzu. „Keď zavalíme dedinu, spod snehu budú trčať len kusy ľudí a obydlí, napríklad tamten vrchol kostola,“ hovorí producentka Silvia Panáková zo spoločnosti ARINA, keď sedíme v areáli martinského skanzenu. Tu sa na pár dní udomácnil filmový štáb. Podľa Panákovej bolo náročné nájsť vhodné lokácie, lebo dnešná slovenská dedina vyzerá úplne inak ako kedysi. Príprava nakrúcania trvala približne dva roky. „Urobiť lyrizovanú prózu je veľká výzva. Hľadali sme dlhšie, aby sme sa priblížili Švantnerovi a tomu, ako to bolo v roku 1939.“Okrem martinského skanzenu nakrúcali v lesníckej osade Rybô (mimochodom, tam lavína naozaj spadla vo februári 1924).„Tá predpríprava bola naozaj náročná. Nestačí, že je scenár dobre napísaný, aj lokácie musia byť dobre vybrané, aby im divák uveril. Musia spĺňať veľa špecifík, napríklad ako pri Rybô, kde je hora, z ktorej lavína môže reálne spadnúť. Samozrejme, pri lavíne využijeme aj špeciálne efekty,“ približuje hlavný kameraman Peter Bencsik. Už teraz je na nakrúcaní odborník z postprodukčného štúdia, aby vedeli, čo a ako nakrúcať. 

Od kostola sa presúvam hlbšie do skanzenu, kde prebieha dôkladná príprava. Ešte nestihla vyschnúť ranná rosa a pred „krčmou“ sa už hrajú deti, kým vo dvore posedávajú dedinčania nad pivom a poldecákmi. Uprostred nich stojí v zelenom kabáte, čiernych čižmách a s klobúkom v ruke vzpriamený Attila Mokos. Vo filme hrá jednu z hlavných postáv – Roháča. Jeho manželku stvárňuje Lucia Klein Svoboda a Julišu, ktorá sa vydá do ich rodiny a ocitne sa tým v tragickom milostnom trojuholníku, Judit Bárdos. Okrem nich hrajú vo filme Daniel Fischer, Jana Geišbergová-Oľhová, Lucia Siposová či Janka Kvantínková, ktorá stvárňuje mladú Johanku a práve ona rozpráva príbeh cez svoje spomienky. Ako jediná z Piargov prežila katastrofu, a keď sa neskôr v meste spovedá kňazovi Balážovi, odhaľuje tajomstvá dediny.

Film sa odohráva v dvoch časových líniách. Jednou je spomenutá spoveď po lavíne, druhou je príbeh pred nešťastím v čase od adventu 1937 do jari 1939. „Švantnerova novela je krátka a obsahuje viaceré náznaky, ktoré sme ďalej rozvinuli. Scenár, ktorý sme písali s Janou Skořepovou, zodpovedá Švantnerovi, ale pre potreby filmu sme museli s jeho tvorbou pracovať obšírnejšie, takže sme sa inšpirovali aj ďalšími jeho poviedkami. V jednej z nich sa napríklad objaví mŕtvy manžel a my sme tento motív použili,“ hovorí režisér a spoluautor scenára Ivo Trajkov. Pri písaní im pomáhali aj odborníci na vtedajšie zvyky. 

V príbehu sa však dajú vyčítať aj odkazy s aktuálnou platnosťou. „Je v tom niekoľko rovín. Svet sa síce mení, rozvíja, doba je moderná v zmysle technológií. Vzťahy a psychológia ostávajú rovnaké. O zakázanej láske písal už Shakespeare a píšu o nej aj súčasníci. Ak sa niekto zamiluje fatálne, zamiluje sa fatálne, či je rok 1936, alebo 2013. Takže sa v podstate bavíme o ľudstve a o vzťahoch,“ približuje Trajkov s tým, že v tomto prípade mohli viac rozohrávať vášne vzhľadom na to, že dej sa odohráva v časoch, keď ľudia komunikovali zoči-voči, nie cez sociálne siete. Fašiangysú pre macedónsko-českého režiséra prvým slovenským filmovým projektom a podľa neho ide o silný ľudský príbeh, ktorý však otvára aj širšie témy. „V súčasnej Európe sa vracia téma istého nebezpečia, pravicového extrémizmu, fašizmu. Zdá sa mi, že v tomto existuje paralela.“Ďalšie väzby pomenúva producentka Silvia Panáková. „Myslím si, že dnes sa ľudia uchyľujú späť k prírode a k univerzu. Obklopení technológiami chcú veriť, že je aj niečo nadprirodzené.“ 

„A to bude koniec sveta. Zem sa bude rozkaľovať ako zle vykysnutý a vyváľaný chlieb v rozpálenej peci. Priepasti nebudú mať dna, nuž nikoho nevydajú na svetlo božie, koho raz prehltnú. Slnko očernie ako zhnitá plánka v sene a neukáže sa na oblohe, lebo nebude mať komu svietiť. Ľudia biedne pohynú,“ píšeŠvantner. A keď používa napríklad prasknutú kôrku chleba ako predzvesť nešťastia, film s tým takisto pracuje. „Jedným z motívov scenára je vznik mytológie – verbálneho záznamu určitých udalostí, ktorý býva veľmi nepresný a prenosom sa drasticky mení. Nestabilita spomienok a subjektívnych pohľadov je úplne bežná aj v dnešnom svete,“ hovorí Trajkov. S tým súvisí aj spôsob narácie filmu, ktorý bude divákov chvíľami zneisťovať. „Príbeh je rozprávaný cez spomienky preživšej osoby, čo znamená, že nie je nutne pravdivý. Je to veľmi subjektívny pohľad niekoho, kto je vo veľkom šoku a ani nemohol byť pri všetkom, čo sa tam dialo. Do istej miery sú teda niektoré skutočnosti doplnené fantáziou. A tak sa nám zdalo, že je zaujímavejšie to svedectvo až tak neverbalizovať, ale, naopak, vizualizovať ho. To viac svedčí o fantázii, zatiaľ čo slová sú nositeľom presnejšej informácie než obraz,“vysvetľuje režisér, prečo sa rozhodli film natáčať ako čiernobiely. Dôvodov však bolo podľa neho viac. „To čiernobiele nám stále pripadá autentickejšie ako farby, lebo sme zvyknutí, že archívne zábery z tých rokov sú čiernobiele. Autenticita je niečo, čo je pre mňa veľmi dôležité.“ Trajkov a Bencsik sa zhodujú aj v tom, že čiernobiele stvárnenie je veľmi výtvarné. „Je to historický film a je o protiklade dobra a zla, lásky a nenávisti, nevery a vernosti, hriechu a nevinnosti,“ poznamenáva kameraman a dodáva, že to prinieslo aj viaceré výzvy, napríklad pri voľbe kostýmov, svietení, zobrazovaní dňa a noci... „Točíme na jednu kameru, aby boli zábery dokonalé, dve kamery sú vždy kompromisom. Používame ich len pri veľkých komparzových alebo veľmi komplikovaných scénach,“ prezrádza Benscik, ktorý oceňuje aj herecké obsadenie filmu. „Hľadali sme typy, ktoré majú ten život napísaný v tvári.“

Podľa Iva Trajkova je výber hercov vždy to najzložitejšie. „V tomto prípade to bolo ešte ťažšie, lebo dobrých slovenských hercov som videl dosť. No nejde o to, vybrať si toho najlepšieho, ale najvyhovujúcejšieho na danú rolu. Je to, ako keď skladáte orchester. Nemôžete v ňom mať štvoro najlepších huslí. Jednoducho ho musíte zložiť tak, aby dohromady hrali najlepším možným spôsobom. Zhodou okolností tam máme niekoľko hercov maďarského pôvodu. Skutočne som to takto nevyberal, stalo sa to, pretože preukázali svoju veľkú kvalitu a schopnosť existovať v tom orchestri.“

Fašiangyvznikajú ako majoritne slovenský film, do koprodukcie zatiaľ vstúpilo Česko a Macedónsko. Po ukončení náročného nakrúcania nastane rovnako náročná postprodukcia, preto sa premiéra filmu plánuje až na rok 2020. 

Zuzana Sotáková
foto: Mayo Hirc