MARIÁN GEIŠBERG

(23. 12. 1953 – 10. 11. 2018)

Trochu osobný úvod. „Dajte mi Boha a ja z neho urobím experiment.“ Replika z hry Słavomira Mrožka Tango. V hlavnej úlohe večného umelca Stomila Marián Geišberg. Rok 1997. Určite je veľa zásadnejších charakterových postáv na ilustráciu jeho hereckého umenia, ale v tejto úlohe som Mariána Geišberga naozaj milovala.

Nebol interpretom. Tak ako dobrý kostýmový výtvarník urobí aj z dobového kostýmu šaty, on robil z postáv ľudí. Nehral, jednoducho bol. V divadle aj vo filme. Talent? Kumšt? Drina? Sám o herectve nerád rozprával. „Aj keby som chcel, neviem o tom rozprávať,“uviedol v jednom z rozhovorov. „Texty sú moje výpovede, takže si ich musí človek prečítať alebo pustiť pieseň, no najmä ich treba vnímať. To isté platí, keď sa ma pýtajú, ako pristupujem k hereckej úlohe. No ako. Odzadu ju chytím za oči, vykrútim jej ruku, zložím ju k zemi a zbijem ju. Kto o tom kecá niečo iné, tak tára.“ 

V jeho filmografii dominuje televízna a seriálová tvorba (za všetky spomeňme Lettrichov seriál Alžbetin dvor alebo televízne filmy Martina Kákoša Národný hriešnik, Balada o mŕtvych očiach, Letiacetiene). Vo filme mu ponúkli zaujímavé postavy režiséri Stanislav Párnický (Kára plná bolesti), Juraj Nvota (Muzika), Dan Svátek (Hodinu nevíš), Miloslav Luther (Krok do tmy), Agnieszka Holland (Jánošík – Pravdivá história), Alice Nellis (Revival) či Michal Kollár (Červený kapitán). Už len týchto niekoľko titulov ukazuje jeho široký herecký záber. A to, že skutočne niet malých rolí. 

Režisérka Alice Nellis, ktorá ho obsadila do úlohy pravoverného rockera vo filme Revival (a nazvala ho slovenským Mickom Jaggerom) o ňom (nielen ako o hercovi) pri premiére povedala: „Marián má v sebe energiu človeka, ktorý pôjde vždy na doraz, a to sa mi páčilo. To nie je človek, ktorý sa šetrí alebo hanbí, alebo intelektuál, ktorý priveľa premýšľa, kým niečo urobí. Okrem toho je v ňom čosi priame.“ A zatiaľ čo úloha muzikanta mu bola blízka, pretože „každý slušný mladý muž na prelome 60. a 70. rokov mal kapelu“, rovnako scivilnene dokázal stvárniť postavu policajta v Červenom kapitánovi (tu treba spomenúť aj jeho vynikajúcu interpretáciu románov Dominika Dána vo forme audiokníh, ale súčasne i množstvo postáv v rozhlasových hrách s jeho nezameniteľným hlasom). Vo filmoch sa stretol aj so synom Marekom a sestrou Janou Oľhovou (s oboma vo filme Muzika, kde si so sestrou zahrali manželov rovnako ako neskôr v rozprávke Sedem zhavranelých bratov). Jeho posledným filmom je ďalšia rozprávka – Čertovské pero

Režisér Dan Svátek pri spomienke na spoluprácu s Geišbergom pri filme Hodinu nevíš povedal: „Páčil sa mi jeho pokoj, vyrovnanosť a zmysel pre humor, postavám dával živočíšnosť.“ Vráťme sa však ešte na divadelné javisko a k jednej jeho reflexii hereckého povolania: „Je tam strašne veľa sklamaní a je tam strašne veľa radosti. Čím to kladie väčší odpor, čím viac to prekvapuje, čím viac to teší, tak do toho sa zamiluješ, je to ako vzťah. Niekto to dokonca prirovnal k súloži. Robenie inscenácie je pokus o spoločný koitus. Niekedy ho mal skôr režisér a herci ho dostali až po premiére, alebo naopak, ale ideálne je, keď ten koitus, ten sukces príde súčasne. A sú pri tom aj diváci a stanú sa účastní tej veľkej veci.“

Na záver možno len sloha z jeho pesničky Epitaf (text Milan Lasica): Nepátraj, čo bude potom, nehľaď na svet s nechuťou. Kto sa zmieril so životom, zmieri sa aj so smrťou.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
foto: archív SFÚ/Milan Kordoš