Ji.hlava 2018: Fragmenty portrétov, samoty a intimity

Súčasná kinematografia sa formuje pod tlakom rôznorodých, často aj protichodných vplyvov, od spoločensko-politických až po technologické. Dokumentárna tvorba na ne vo väčšine prípadov reaguje najcitlivejšie. Dochádza k rozmazávaniu hraníc medzi tým, čo bolo konvenčne klasifikované ako dokumentárny a hraný film, k žánrovej a formálnej hybridizácii, pričom dokument preniká aj do oblasti videoartu, virtuálnej reality či videohier. Tieto metamorfózy mapuje už 22 rokov Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava (25. – 30. 10. 2018). 

Festival tento rok uviedol 327 filmov, z toho tretinu vo svetovej premiére, čo len potvrdzuje jeho kvalitu a dôveryhodnosť.„Nie sme festival, ktorý by primárne pracoval s tematickým vymedzením,“ uviedol riaditeľ MFDF Ji.hlava Marek Hovorka. No napriek rozsiahlosti programovej štruktúry nebolo zložité identifikovať témy či motívy rezonujúce medzi filmármi (a v spoločnosti).

K identifikácii výraznejších tematických línií sa dá pristúpiť z rôznych uhlov. Pre jeden z nich sa stáva kľúčom a emblematickým reprezentantom autorský film Posledný autoportrét slovenského dokumentaristu Mareka Kuboša, ktorý napokon získal zvláštne uznanie v súťaži Medzi morami (zo slovenských projektov v Jihlave uspel ešte majoritne český titul Hovory s TGM režiséra Jakuba Červenku, ktorému porota udelila zvláštne uznanie v sekcii Opus Bonum). Kuboš označil svoje dielo za „dôstojné lúčenie sa s dokumentárnym filmom“, ale projekt, štylizovaný do podoby osobnej spovede, výrazne presahuje svoju premisu. V prvom pláne Kuboš lamentuje nad súčasnou situáciou, keď ľudia už nechcú vystupovať pred kamerou, čo mu zabránilo realizovať zamýšľané filmy a prinútilo ho to vstúpiť do obrazu. Zároveň tým poukazuje na neuralgický bod aktuálneho stavu spoločnosti. Mantru „to sa už u nás nedá“ (čo bol aj pôvodný názov projektu), ktorú Kuboš kedysi počúval od zahraničných kolegov, pociťuje posledných 14 rokov na vlastnej koži. Vo filme rekapituluje svoje predchádzajúce projekty, dokončené i nedokončené, a jeho dielosa prechyľuje k téme pamäti, s ktorou otvorene pracoval aj 22. ročník jihlavského festivalu.

Okrem autorskej krízy a reflexie tvorivých ťažkostí v podmienkach súčasného Slovenska, ktorú rozvíjajú aj vyjadrenia ďalších dokumentaristov (nielen) z Generácie 90, Kuboš tematizuje aj osobný problém samoty, ktorý rozoberá s terapeutkou, ale primárne so svojou mamou. Práve samota sa vinula naprieč festivalovým programom ako jeho nepriznaný leitmotív a opakujúcimi sa prvkami boli portrétové formáty a filmy, v ktorých figurovali osoby z najbližšieho okolia tvorcov. Toto všetko sa objavuje aj v snímke Správy z neznámych chorôb filipínskeho režiséra Liryca Dela Cruza, častého spolupracovníka Lava Diaza. Dela Cruz sa vydal na vlastnú režisérsku dráhu v duchu estetiky tzv. slow cinema. V minimalistickom portréte zachytáva svoju 94-ročnú starú mamu, ako jej v opustenom dome robia spoločnosť iba jej halucinačné výkriky. S psychickou poruchou sa rozhodla vyrovnať sama, v izolácii, a okrem samoty zachytáva režisér aj proces zabúdania. V podobnom melancholickom duchu sa odohráva aj snímka Narodeniny azerbajdžanského režiséra Hilala Bajdarova, ktorý portrétuje osamelosť svojej matky v deň jej narodenín. Mlčky ju pozoruje a amplifikáciou banálnych zvukov jej rutinných činností podčiarkuje matkinu opustenosť. MFDF Ji.hlava uviedol aj Bajdarovov druhý film Jeden deň v Selimpaši s podobnou premisou, aká charakterizuje Narodeniny, ale protagonista ostáva tentoraz anonymný a režisér viac buduje jeho vzťah so životným priestorom, s jeho obydlím, z ktorého osamelosť vytvára ambivalentné miesto. Film je do veľkej miery existencialisticky rámovaný, čo platí aj pre melancholickú observáciu Dela Cruza. 

Mladý bieloruský dokumentarista Alexander Mihalkovič stavia do hlavnej úlohy svojej snímky Moja babička z Marsu takisto svoju starú mamu (Ukrajinku z Krymu), ale motív samoty dáva do úzadia a volí podstatne odľahčenejšiu atmosféru aj vzhľadom na spoločensko-politický kontext. Pred kameru sa podobne ako Kuboš a Mihalkovič stavia aj rakúsky multimediálny umelec Ralo Mayer vo videoeseji Mimozemské ekológie (Retroflektory: Kozmonaut, robot, mimozemšťan). V neortodoxnej úvahe, ktorá nemá ďaleko od videoartu, prepája Mayer sci-fi kinematografiu s experimentálnou simuláciou ekosystému Biosféra 2 a premýšľa nad postavením človeka i mimozemských civilizácií. 

Tento text predstavuje iba malé fragmenty z hutnej programovej štruktúry 22. ročníka festivalu a z progresívnej koncepcie, na ktorej si MFDF Ji.hlava vybudoval svoju reputáciu. „Nechceme byť miestom ustanovujúcim mainstreamový kánon, ale naopak, byť mapou slobodných okrajov, ktoré mainstream premieňajú,“ uzatvára Marek Hovorka.

Martin Kudláč (filmový publicista)

O sieti česko-slovenských vzťahov

V Kine Lumière v Bratislave sa 8. 11. uskutočnila diskusia s názvom Od Slnka v sieti k Fóru mladého filmu. Hovorilo sa najmä na tému prelínania českého a slovenského elementu vo filmovom prostredí za čias socializmu. Ústredným hosťom diskusie bol scenárista, dramaturg a pedagóg Lubor Dohnal. 

Dohnalovi bol venovaný hneď úvod podujatia, keď si po príhovore Ondreja Šulaja prevzal z rúk dekanky Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení Dariny Smržovej pamätnú medailu VŠMU. Vzápätí sa začala samotná diskusia, v ktorej okrem Dohnala figurovali režisér Martin Šulík, filmový teoretik a historik Jan Bernard, filozof a estetik Peter Michalovič, režisér Miloslav Luther a generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. 

Debatu otvoril Michalovič krátkym exkurzom do histórie česko-slovenských vzťahov v oblasti kinematografie. Pripomenul nerovnomerný vývoj oboch krajín s tým, že v Česku bol vyspelý filmový priemysel už v časoch prvej republiky. Zároveň hovoril, že v Česku získavali vedomosti a skúsenosti viacerí slovenskí umelci, kým českí tvorcovia chodili na Slovensko a tematizovali ho vo svojich dielach. Michalovič prešiel cez prvé možnosti filmového vzdelania na Slovensku, audiovizuálnu produkciu počas vojny a situáciu po nej až do 60. rokov a tým aj k Uhrovmu Slnku v sieti.

„Pre moju generáciu boli dva iniciačné filmy: Slnko v sietia Černý Petr,“reagoval Lubor Dohnal a doplnil Chytilovej Strop a Schormovho Turistu s tým, že vo vzduchu bolo cítiť nové pohyby, ktoré tieto snímky artikulovali. Nebral to ako niečo objavné, ale ako signál, že už sa s tou inšpirujúcou inakosťou dá pracovať a rozvíjať ju. Martin Šulík v tejto súvislosti spomenul dve snímky, ktoré vynikli inovatívnou filmovou rečou, štylistikou, prácou s postavami – Slnko v sietia Strop, hoci súhlasí s tým, že náznaky sa dali odčítať už v niektorých prácach, ktoré im predchádzali. Celkovo vidí prepojenia medzi českým a slovenským prostredím na viacerých úrovniach: nielen v nadväzovaní spolupráce medzi konkrétnymi tvorcami (i na úrovni tandemov), ale napríklad aj vo vzájomnom dialogickom vzťahu niektorých filmov. Zo širšieho pohľadu podľa neho zohrala vo vzťahu oboch krajín dôležitú úlohu televízia, pri užšom pohľade to bola možnosť slovenských umelcov nasávať výživné kultúrne podhubie Prahy, čo platilo už pre obdobie prvej republiky a neskôr sa pre filmárov stala zásadnou skúsenosť na FAMU. 

Práve FAMU sa stala výrazným motívom celej diskusie. Študoval na nej nielen Lubor Dohnal, ale aj Miloslav Luther, ktorý tam navyše zažil preklopenie uvoľňovania slučky režimu z konca 60. rokov do jej normalizačného uťahovania. Tvorivá energia šesťdesiatych rokov však podľa Luthera pretrvala napriek zmeneným podmienkam a prejavovala sa v ambícii spolupracovať, hľadať možnosti uplatnenia a spôsob, ako vyjadriť ľudskú a spoločenskú pravdu.

Peter Dubecký hovoril o pokusoch vrátiť do hry zakázané diela, pripomínať problémových filmárov a rozvíjať väzby medzi mladými slovenskými a českými kritikmi a tvorcami najmä v súvislosti s festivalom Fórum mladého filmu. Jeho nultý ročník sa uskutočnil už v roku 1984, vtedy ešte ako seminár Mladý hrdina v českom a slovenskom filme. 

V diskusii odznelo veľa príkladov previazanosti filmárskych prostredí oboch krajín vrátane tých porevolučných. A Lubor Dohnal skonštatoval, že tvorivé a produkčné väzby sú dnes na fungovanie oboch kinematografií priam nevyhnutné. „Myslím si, že je to taká organická jednota, že rozťať to by znamenalo zahubiť obe.“

Daniel Bernát
foto: Miro Nôta

Expremiérske exámeny politikov i filmárov

Mladí študujúci filmári si mohli vyskúšať portrétovanie politických postáv. Pričinilo sa o to angažované producentské duo Zora Jaurová a Mátyás Prikler, ktorí chceli v televíznom cykle Expremiéri zachytiť istú kolíziu politickej reprezentácie a skepsy voči nej. Nejde o pôvodný námet, ale prenesenie nápadu do domáceho priestoru prinieslo svojbytný, hoci nie veľmi analytický,dostatočne briskný a výpovedný výtvor. RTVS vysiela sedemdielny projekt od konca októbra.

Český dokumentárny cyklus o premiéroch postkomunistickej republiky produkovala pred štyrmi rokmi Česká televízia v spolupráci s pražskou FAMU. U nás bola hýbateľom obdobného projektu súkromná spoločnosť (MPhilms), zaštítená výdatnou dramaturgicko-tvorivou podporou vysokoškolského pedagóga a dokumentaristu Petra Kerekesa. Vo výsledku to nie je podstatné. Príbuzná je verva, dôvera v tému a projekt, presvedčenie o súčinnom spojení už takpovediac historických politických elít mladej štátnosti s mladou generáciou. Aj preto dielo, ktoré z tohto priblíženia vzišlo, prehovorilo nielen o bývalých premiéroch, ale aj o nastupujúcich filmároch.

Ako v prípade českej série ani v slovenskej nejde o osvetový, edukačný, tobôž nie propagačný alebo oslavný projekt. Ide o typ tzv. nezávislej tvorby, ktorej školská pôda veľmi vyhovuje a umocňuje ju prototyp študenta, v zásade ešte nezaťaženého komerciou či praktickou účelovosťou. Preto aj portréty expremiérov nesumarizujú, nepodávajú meritórny audiovizuálny výklad. Na jednej strane to vyžaduje predsa lenskúsenejšiu, vyzretejšiu osobnosť tvorcu, možno aj väčší časový odstup, na strane druhej použitie „novej krvi“ môže uviesť obrazové statusy našich politických reprezentantov energickejšie do pohybu. Aj s prídavkom generačného pozorovacieho a úvahového vkladu. Ten sa nachádza v priestore ovplyvnenom opozičným vzťahom k politike a politikom, čomu expremiérsky cyklus nenadbiehal, ale to, že sme sociálno-politicky málo vyspelou krajinou, potvrdil. 

V nekonvenčnejších, výrazovo a štylisticky vyprofilovaných častiach ozvláštňujú publicistické prostriedky reportáže, ankety, rozhovoru, archívneho šotu či názoru analytika ďalšie rýdzo dokumentaristické postupy observácie, autentickej situácie, pristihovania alebo predkamerového aranžovania situácie, prípadne postprodukčnej i animačnej intervencie. Väčšmi ako estetická, analytická či interpretačná pôsobivosť cyklu zohráva úlohu autorský rukopis, úsilie osvedčiť svojím filmom zjav expremiérskej hodnosti, signovať premiérsky subjekt vlastným rukopisom, zrodiť nový pohľad, eventuálne nové symboly. Nejde o piussiovský typ investigatívnej angažovanosti, ale skôr o snahu potlačiť sebavysvetľujúci expremiérsky fenomén, osobne usvedčiť objekt profesijného záujmu z toho,čo je za tým, čo predostiera verejnosti. To sa netýka časti o zosnulom Milanovi Čičovi, kde tento „deficit“ podporila pozoruhodná intenzita použitých výrazových prostriedkov (s našou malou výhradou voči opotrebovanej archiválii Husákovho prejavu z roku 1968: „Nech odpadne, čo je kolísavé...“). Tieseň s nespolupracujúcim Vladimírom Mečiarom dokonca napomohla vzniku pôsobivo zámenného obrazu a nenápadne účinnej lekcie korektnosti a tolerancie od mladšej generácie. Nepolitický pohľad na politických reprezentantov nekontrastuje so snahou o kritický prístup, ktorý však nie je exhibičný, konfrontačný či módne mobilizačný. To utlmilo aj žurnalistickú polohu projektu, ktorá, naopak, poznačila niektoré diely príbuzného českého cyklu, zameraného viac na kauzy. 

Subjektivita či nezávislosť sa v jednotlivých častiach vedia prelínať do významnejšej reflexívnej polohy. Sčasti sa na tom zúčastňuje samotný rozmerdejinnosti,sčasti vzťah viazaný viacna osobu než na autoritu politickej funkcie. Samozrejme, stretnutie začínajúcej generácie s vyzretou profesionalitou exponentov moci občas zaškrípe, niekedy až stisne, ale ani táto strana, vrátane vymedzeného Roberta Fica a konšpirujúceho Vladimíra Mečiara, nemá záujem na nejakej konfrontácii. A ak k nej v prípade otázky na úplatok u Mikuláša Dzurindu dôjde, tak ňou len trochu trumpovskou dikciou udeľuje svoju politologickú lekciu. Iba drsná parlamentná klíma vládnutia a konca premiérky Radičovej, nastrihaná z archívnych šotov, pôsobí miestami retardačne.Ale ani tomuto dielu nechýbajú svižne podchytené momentky najviac nepolitickej političky.Môžu však zaraziť aktuálne obrazové návštevy expremiérky, ináč vysokoškolskej profesorky, u veštice, medzi dôchodkyňami a Rómami, kým bývalého premiéra Dzurindu vidíme besedovať medzi študentmi. Aj keď sa dá rozumieť príťažlivému kapitálu ojedinelej expremiérkinej obľúbenosti medzi ľudom, čo chceli tvorcovia zrejme použiť na ukázanie nepomeru medzi jej „mučením“ v parlamente a pospolitou podporou za jeho múrmi. Inú podobu rozdielu predstavuje v cykle niekdajší vyvolenec národa Vladimír Mečiar – oproti svojim najväčším politickým rivalom, otvoreným verejnosti i filmárom, je on uzavretý pred svetom. Plných aktivity a vedomia spoločensko-politickej služby nachádzame Mikuláša Dzurindu i Jána Čarnogurského, hoci zaskočí nové angažovanie sa večného „disidenta“ Čarnogurského, ktorý svoj portrét bez okolkov využil na predstavenie svojho súčasného geopolitického manifestu. Publikum obklopujúce dnešného tribúna proruskej orientácie na demonštrácii pritom svojím správaním viac pripomínalo Eriku Vincourekovú, prívrženkyňu Vladimíra Mečiara a hlavnú postavu časti o ňom. Svedectvo o tomto expremiérovi prostredníctvom jeho obdivovateľky sa nakoniec ukázalo spoľahlivejšie než samotné stretnutie s Mečiarom v role uspokojeného farmára. Vo zvláštnej historickej úlohe sa ocitol aj prvý porevolučný premiér Milan Čič, umiernený komunista domácej povojnovej agitačnej éry v duchu „kto verí v Krista, je komunista“, ktorému protitotalitní revolucionári odovzdali výkon moci na uskutočňovanie demokratických premien v krajine. Komunista poslednej režimistickej dekády Robert Fico, ktorý nedávno abdikoval na vrchole svojej moci, hovorí o národných ideáloch a symboloch s podobne pragmatickou dikciou, ako sa o sebe v archívnych snímkach vyjadruje Milan Čič. V tejto súvislosti nadobúda zhutnenú podobu otázka na vodcu, ktorého pre novú politickú platformu vo svojej časti cyklu hľadá expremiér Jozef Moravčík. 

Ak politologička a sociologička Soňa Szomolányiová v cykle upozorňuje na potrebu „očistiť imidž o politike“, toto aktuálne posolstvo tvorivý tím v Expremiérochpodvedome odráža. 

Expremiéri (Slovensko, 2018):
Milan Čič r. Mária Brnušáková
Ján Čarnogurský r. Kristína Leidenfrostová
Vladimír Mečiar r. Dominik Jursa
Jozef Moravčík r. Jana Durajová
Mikuláš Dzurinda r. Lena Kušnieriková
Iveta Radičová r. Edo Cicha
Robert Fico r. Lucia Kašová

Eva Vženteková (filmová publicistka)
foto: MPhilms