ZUZANA KOCÚRIKOVÁ

Svoju filmovú kariéru začínala v 60. rokoch minulého storočia, keď bola ešte len stredoškoláčka. Čoskoro sa dokonca dostala pred kamery pod režijným vedením Alaina Robba-Grilleta a po boku Jeana-Louisa Trintignanta. Reč je o Zuzane Kocúrikovej, ktorá tento mesiac oslavuje sedemdesiatku.

Herečkou vraj pôvodne netúžila byť, v mladosti si predstavovala, že jej budúcnosť bude spojená s výtvarným umením, napríklad s kostýmovým výtvarníctvom. V tínedžerskom veku počas zlatých šesťdesiatych si sama navrhovala extravagantné šaty a vedela aj šiť. Jej kariéra sa však napokon ubrala iným smerom. Ale jej druhý film Muž, ktorý luže (1968), ktorý nakrútil spomenutý Robbe-Grillet v slovensko-francúzskej koprodukcii, súvisel s výtvarnosťou a ona sa stala mĺkvou, záhadnou súčasťou obrazových kompozícií, kde vynikala sošnou krásou, dotváranou striedaním bielych a tmavých kostýmov. Režisér nechal jej vnútorný temperament zamknutý pod nehybným výrazom tváre, čím vznikalo zvláštne napätie. Kocúriková bola vtedy veľmi mladá, a ako sama spomína, od predstaviteľa hlavnej úlohy Trintignanta dostala dobrú školu v pripravenosti a precíznosti. Samotný film bol pre ňu priveľmi zašifrovaný, ale stále ho považuje za fascinujúci. „Vnímala som najmä slobodu, ktorú mali v sebe jeho tvorcovia. A profesionalizmus. To bolo moje prvé otvorenie očí v tomto smere,“uviedla v rozhovore pre Pravdu v roku 2015. 

Tou prvou veľkou filmovou príležitosťou bola pre rodáčku z Bratislavy Zmluva s diablom (1967) v réžii Jozefa Zachara. Dostala sa k nej náhodou, keď kolibský fotograf hľadal na Zlatých pieskoch adeptky do filmu. Na základe jeho fotografie ju pozvali na konkurz. Ponúkli jej úlohu jednej zo študentiek hľadajúcich zábavu, nové zážitky i seba. A po počiatočných skúsenostiach sa napokon prihlásila na štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení. Po jej ukončení nastúpila do činohry SND a v divadle uplatnila široký repertoár hereckých polôh. „Divadlo je konkrétny dotyk s divákom. Keď robíte pre televíziu alebo pre film, nikdy neviete, ako to prijmú. Herec sa vyvíja a rastie jedine v divadle,“ povedala Kocúriková pre časopis Život. A keď sme pri divadle, magazín Sme –TV okocituje slová, ktoré na jej adresu povedal režisér Roman Polák: „Má veľa energie, niekedy až nezvládnuteľnej... Vie sa však v postave aj zastaviť a byť zrazu vážna, alebo detsky naivná, ale i krutá.“ 

Čo sa týka jej filmovej tvorby, z raného obdobia spomeňme poviedkový Dialóg 20 40 60 (r. J. Skolimowski, P. Solan, Z. Brynych), neskôr prišli tituly Javor a Juliana (r. Š. Uher), Skrytý prameň (r. V. Bahna), Panna a netvor (r. J. Herz), Soľ nad zlato (r. M. Hollý) a po roku 1989 sme ju mohli vidieť napríklad vo filme českej režisérky Drahomíry Vihanovej Pevnost, ďalší český režisér Jiří Svoboda ju obsadil do snímky Sametoví vrazi a zahrala si aj vo filme Laury Sivákovej-Paššovej Nebo, peklo... zem. Popritom účinkovala aj v množstve televíznych projektov. Tých úloh je veľa, majú rozmanitý charakter, a tak sa jej redaktorka Pravdy Helena Dvořáková opýtala, či má herec v sebe všetko. „Mal by mať. Mal by všetko nasávať.“

Daniel Bernát
foto: archív SFÚ/Anton Podstranský