Neviditeľnosť slovenského filmu v českej distribúcii

V Česku sa tento rok opäť konali prehliadky filmov z Argentíny, Brazílie, Francúzska, Indie, Talianska, Izraela, Nemecka, Poľska, Ruska alebo zo Španielska. Súčasná slovenská filmová tvorba bola výraznejšie zastúpená iba na festivale 3Kino, a to blokom študentských filmov troch mladých filmárok. Žiadna akcia venovaná výlučne filmom z krajiny, s ktorou by sme mali mať historicky, jazykovo i kultúrne najviac spoločného, sa u nás nekonala. 

Do českej kinodistribúcie však bolo uvedených sedem slovenských titulov (5 October, Mečiar, Tlmočník, Backstage, Nina, Pivnica, Mimi & Líza: Záhada vianočného svetla) a jedenásť českých filmov so slovenským koprodukčným vkladom. Navonok dostatočná vzorka na vytvorenie predstavy o rozmanitosti súčasnej slovenskej filmovej produkcie. Napriek tomu nie je slovenská kinematografia v Česku veľmi vidieť vinou nešťastného spôsobu prezentácie.

Filmovej výrobe na Slovensku už niekoľko rokov dominujú dokumenty. Českí diváci však majú možnosť spoznať len zlomok z nich. Filmy 5 October a Mečiar boli pred uvedením v kinách sprístupnené v online videotéke HBO Go, kde rýchlo zapadli medzi desiatkami lákavejších titulov. Dobre hodnotené dokumenty Válek a Inde, ponúkajúce, žiaľ, portréty menej kontroverzných osobností, než je Mečiar, sa hrali iba v slovenských kinách. Posledný autoportrét, na ČSFD momentálne najlepšie hodnotený slovenský film roku, mohli vidieť len návštevníci jihlavského festivalu. 

Keď sa už slovenské filmy objavia v českej distribúcii, tak spravidla s výrazne väčším časovým odstupom od domácej premiéry než snímky z oveľa vzdialenejších krajín. Navyše s menšou distribučnou starostlivosťou, ako by potrebovali v konkurencii drahších a atraktívnejších zahraničných filmov. V Rotterdame uvedené dokumentárne road movie 5 October k nám doputovalo takmer rok a pol po slovenskej distribučnej premiére. Oceňovaná dráma Juraja Lehotského Nina sa v českej distribúcii objavila takisto až po rade zahraničných festivalov, viac než rok po svojom domácom uvedení.

Pozvánku na premiéru a zároveň novinársku projekciu psychologickej drámy Pivnica dostali českí novinári narýchlo, necelý deň pred akciou, čo nesvedčí o príkladnom prístupe distribútora. Tento krok nechcene vyznel ako snaha o „zamurovanie“ filmu. S väčšou starostlivosťou pristúpil distribútor k Tlmočníkovi, ktorý bol však v tlačových správach i následných mediálnych výstupoch prezentovaný primárne ako film s Jiřím Menzelom, prípadne ako film uvedený na Berlinale, nie ako novinka Martina Šulíka. V kombinácii s neskoršou informáciou, že Slovensko nominovalo na Oscary práve Tlmočníka, mohla česká verejnosť podľahnúť dojmu, že nič iné na Slovensku tento rok ani nevzniklo.

V prípade tanečnej love story Backstage bol slovenský aspekt potlačený rušivým českým dabingom. Snaha vydávať z väčšej či menšej časti slovenské filmy za výlučne české sa dostáva do popredia aj v prípade filmov natočených v česko-slovenskej koprodukcii. O Hmyze, Janovi Palachovi, Domestikovi, Tomanovi i Chvilkách referovali české médiá ako o českých dielach, akoby bol slovenský vklad buď zanedbateľný, alebo samozrejmý, a preto nehodný zvláštnej zmienky.

Pochopiteľne, bolo by zavádzajúce na základe jednoročného pozorovania vyvodzovať, že malá mediálna pozornosť a zvláštna distribučná stratégia prispievajú k nezáujmu o slovenský film v Česku a k jeho marginalizácii. Pravdou však ostáva, že slovenská filmová tvorba je rozmanitejšia a česko-slovenské väzby na filmovom poli pevnejšie, než sa z dostupnej ponuky a jej prezentácie môže javiť.

Martin Šrajer (redaktor časopisu Film a doba)