Metóda „nehrajte“ 

Klásť dôraz na obraz a nie na text, staviť skôr na empatiu než na pragmatický prístup, nezabudnúť na dôkladnú prípravu... Také sú zvyčajne skúsenosti slovenských režisérov z nakrúcania filmov s nehercami. S akými výhodami, ale i výzvami sa taká práca spája? 

Koza, Nina, Zázrak, Stanko, Deti, Môj pes Killer, Až do mesta Aš. To sú slovenské filmy z posledných rokov, v ktorých vystupujú neherci, zväčša po boku hercov. Viacerým snímkam sa dokonca podarilo dosiahnuť medzinárodný úspech. Cesta k tomu však nebola ľahká a najprv bolo nutné objaviť kľúč, ktorým sa odomkla dobrá spolupráca. „Pre mňa bola najväčšia výzva obsadzovanie úlohy autistického chlapca do poviedky Synvo filme Deti. Riešil som to kastingom. Keďže chlapec v celom filme neprehovorí, dôležitý bol pre mňa výraz tváre, hĺbka v očiach. Chlapec, ktorý ma zaujal, trpel stratou otca, ktorý bol alkoholikom a nezaujímal sa o rodinu. Túto vnútornú bolesť a prázdnotu som videl v jeho očiach. To bolo dôležité,“ hovorí režisér Jaro Vojtek a pokračuje: „V tom čase som súčasne nakrúcal dokumentárny film o autistoch. Svojmu nehercovi z Detísom nosil domov nakrútený materiál, aby videl, ako sa autisti správajú. Cvičili sme spolu pred televízorom pohyby, pohľady, jednoducho celkové správanie, takže chlapec už pred prvou klapkou vedel, čo má pred kamerou robiť.“ V prípade filmu Deti mal Jaro Vojtek u nehercov odpozorované ich správanie v bežnom živote, takže pri nakrúcaní predstavovali samých seba (s výnimkou protagonistu autistického chlapca), vyjavovali svoj vlastný naturel.„Samozrejme, že tam bolo jemné režijné dotvorenie prejavu, ale tú podstatu mali v sebe. Keď som na nich viac tlačil, aby akciu urobili podľa mňa, bolo to umelé a ja som sa vrátil k metóde ,nehrajte‘,“spomína Vojtek. 

Pri filme Koza bolo podľa režiséra Ivana Ostrochovského obsadenie hlavnej úlohy Petrom Balážom nevyhnutnou voľbou. „Ktorý slovenský herec by mohol zahrať rómskeho boxera? Problém bol skôr s obsadením druhej hlavnej postavy – manažéra, ktorého vo výsledku stvárnil neherec Zvonko Lakčevič. Pred Zvonkom sme skúšali niekoľko hercov, ale ani jeden si s Petrom takpovediac nesadol. Medzi Kozovým neherectvom a vystupovaním hercov bola obrovská disproporcia. Preto sme aj do druhej úlohy obsadili neherca.“Ostrochovský so spoluscenáristom Marekom Leščákom sa rozhodli prispôsobiť situácii tak, že prepísali scenár, aby v ňom bolo minimum dialógov a dej sa posúval cez konanie, nie rozprávanie postáv. „Rovnako som od nehercov neočakával, a ani som to nechcel, aby vyjadrovali emócie pomocou hereckého prejavu. Emocionalitu postáv sme vytvárali cez charakter krajiny a cez prostredia, v ktorých sa pohybujú. To vo veľkej miere určilo konečnú podobu filmu.“ 

Inú skúsenosť má Rasťo Boroš, ktorý svoje road movie Stanko napísal na mieru Petrovi Kočanovi. „Mal som pocit, že mu charakter Stanka bude blízky. Peťo síce študoval herectvo, ale hráva len vo svojom potulnom divadle a vždy len pre detského diváka. Ak je herec, tak veľmi neštandardný, pre mňa v tom najlepšom zmysle slova,“opisuje Boroš, ktorý sa viac potrápil pri obsadzovaní hlavnej ženskej úlohy – Ivky. Hľadal ju asi trištvrte roka, napokon padla jeho voľba na Ivanu Kanalošovú.„Hľadal som nezvyčajné detaily: zvláštny pohľad v očiach, nečitateľnú tvár, zaujímavú osobnosť. Tieto znaky vždy vedú k zložitému charakteru, k človeku, ktorý si prešiel nejakou neľahkou životnou peripetiou, musel rýchlo dospieť, zápasí s vlastnou existenciou a naučil sa skrývať svoje pocity pred svetom, aby sa neprezradil. Takíto herci sú potom zaujímaví aj pre kameru. Vnášajú do scén nepokoj bytia.“ Boroš obsadil aj ďalšie úlohy nehercami, ktorých intuitívne hľadal na námestiach a uliciach. Nedával im scenár, nechcel, aby ho čítali. „Išlo mi viac o prežívanie životov ich postáv. Preto sme s Peťom hlavne debatovali o tom, kto vlastne Stanko je a ako by sa tu a teraz zachoval. Ani Ivke som nedal čítať scenár. Ona na tej ceste nevedela, kam ide a čo sa jej postave stane.“Boroš zvolil takú metódu, že dal nehercom orientačné body na začiatok a koniec scény a povedal im, aké emócie by mali v tých momentoch cítiť. Potom nasledovalo skúšanie. A keď to pri nakrúcaní začalo viaznuť, často im pomohol nejaký nečakaný prvok, prípadne prechod na inú scénu.

Neúprosné oko kamery

Dvojakú skúsenosť má herec Robo Roth, ktorý si zahral hlavnú úlohu v dvoch filmoch Juraja Lehotského a v oboch po boku neherečky. V Zázraku si museli s Michaelou Bendulovou veľa vecí cvične predtočiť a neskôr si to zopakovať počas regulárneho nakrúcania. Pri Nine bol postup iný. „Tam sme nerobili viac-menej žiadne prípravy, nechávali sme to na prvú. Keď vyšla, tak sme ju zobrali,“ vysvetľuje Robo Roth.„Veľakrát bola medzi nami s Jurajom taká dohoda, že pri opakovaní niečo zmením, aby bola Biba zaskočená a reagovala rovnako prirodzene ako pri tej prvej klapke.“Ostrieľaný herec miatol Bibianu Novákovú svojím správaním mimo kamery, keď bol na ňu napríklad nevrlý. „Často nevedela, prečo sa tak správam, ale práve preto začala o tom rozmýšľať a to sa odrazilo na jej výkone. Uznávam, že to bola možno trochu drastická, ale funkčná metóda, a potom som jej, samozrejme, všetko objasnil.“ Pri tvorbe pracoval aj na svojom prejave. Lehotského požiadal o redukciu svojich textov a o to, aby ho pri natáčaní „krotil“. „Som zvyknutý na veľké javisko a na ,praženieʻ, aby ma bolo počuť aj v štrnástom rade, čo nezriedka vyvoláva dojem predhrávania, nadhrávania a také tie zbytočnosti, ktoré oko kamery zachytí.“ 

Neúprosné oko kamery spomína aj Jaro Vojtek: „Práca s nehercami bola veľmi prínosná v tom, že keď chceme predstaviť reálny život okolo nás, netreba ho manipulovať, vnášať doň neprirodzené prvky a prejavy pri nakrúcaní. Myslím si, že dobrí herci sa pred kamerou musia zbaviť divadelného prejavu, inak mám pocit nevierohodnosti. Samozrejme, tým nechcem divadlo znevážiť. Ale objektív kamery zachytí už malý pohyb tváre, pocit, preto si myslím, že práca s hercami vo filme a v divadle je veľmi rozdielna.“ V jeho prípade bola pri práci s nehercami výzvou ich horšia disciplína a výdrž. „Nechápu systém nakrúcania, prečo toľkokrát opakujeme záber, prečo tak dlho svietime a podobne.“Ivan Ostrochovský vidí hlavný prínos použitia nehercov v tom, že bol nútený hľadať iné cesty na vyjadrenie emocionálneho sveta hlavných postáv a prioritou sa tak stal obraz, nie dialógy. Hovorí však aj o slabších stránkach: „Herecky pôsobil minimalizmus vo výsledku tak, že postavám chýbala dostatočná plasticita. ,Autizmus‘ postáv bol však podľa mňa nevyhnutný, aby sa už aj tak emocionálne náročná téma potratu nepreklopila do pátosu.“

Rasťo Boroš zase pri nakrúcaní Stanka vypozoroval, že pre nehercov je účinkovanie vo filme čímsi výnimočným, preto sú mu oddaní, aj keď si počas samotnej tvorby prechádzajú rôznymi náladami i krízami. Ako ďalej poznamenáva, neherci sú krehké nádoby a neuvedomujú si „rozsah a dôsledky toho, na čom spolupracujú, ako dramaticky pri nakrúcaní deň za dňom tečú peniaze. Bolo treba robiť s nimi empaticky, nech sa deje, čo sa deje. Akonáhle začal niekto pracovať pragmaticky, niečo sa kazilo.“

Rytmus medzi hercom a nehercom

Podľa oslovených osobností bolo zaujímavé sledovať aj interakcie nehercov s hercami a so štábom. „Napríklad to, ako sa niekto, kto nie je z mojej brandže, pýta na veci, ktoré by mne ani vo sne nenapadlo opýtať sa. Vtedy sa môžem vracať k vlastným koreňom, keď som začínal, a drží ma to, samozrejme, pri zemi, aby som náhodou neuveril tomu, že ja som tam za toho vedúceho a on je ,len neherec‘, ktorý sa dostal k dobrej úlohe preto, že sa typovo hodí. Takže je to pre mňa veľmi prospešné,“hovorí Robo Roth s tým, že sa pri nehercoch snaží nepokaziť im to svojimi nánosmi z divadla, rozhlasu či dabingu, ktoré by ich mohli zmiasť. Za problematické považuje pri práci s nehercami opakovanie záberov. „Už sa nemusia vydariť a nezriedka sa stalo, že ten obraz bol už nenakrútiteľný. Takže buď vypadol, alebo bol natoľko pozmenený, až sa z neho stal vlastne iný obraz.“ 

Jaro Vojtek si v prípade svojho filmu všimol, že herci dodávali nehercom istotu a zbavovali ich stresu. Učili sa navzájom, herci napríklad menej teatrálnemu prejavu. „Samozrejme, psychologickejšie úlohy som obsadil hercami. Pri scénach, kde hral herec postavu viac psychologicky, vzniklo zvláštne napätie v konfrontácii s nehercom, ktorý neprejavoval žiadny emocionálny stav. To bolo zaujímavé,“vraví Vojtek, ktorý pri natáčaníDetívyužíval aj metódy dokumentárnej tvorby. „To sa týkalo hlavne priestorov, ktoré boli veľmi autentické. Takisto spôsob snímania vychádzal akoby z nakrúcania dokumentu: ručná kamera a dlhé predkamerové situácie bez strihu. Rovnako som využíval metódy dokumentaristu pri dialógoch, ktoré neboli presne napísané. Hercom som dal tému, o čo v danej scéne ide, a oni si veľa textov tvorili priamo pri ostrej.“ 

Napokon Ivan Ostrochovský pri realizácii filmu Posolpostrehol, že herci sa prejavom prispôsobujú svojmu nehereckému náprotivku. „Taktiež je na hercovi, aby dával scéne patričný rytmus, na čo neherec zväčša vôbec nemyslí. Ťažšie sa nám dávali dokopy herci s nehercami, ak išlo o profesionálov, ktorí majú predovšetkým skúsenosť z divadla, a teda minimálnu skúsenosť pri spolupráci s nehercami.“

Zuzana Sotáková
foto: MPhilms, ASFK, AH production, Film Europe Media Company, Artileria