Palo Macho

výtvarník

Vrátivší sa po desiatich rokoch na Slovensko z Čiech, nasiaknutý silným československým cítením, nabudený vytúženým prvým ročníkom na VŠVU v Bratislave a dopovaný myšlienkami práve prebiehajúcej Nežnej revolúcie som začiatkom roka 1990 videl film Dušana Hanáka Obrazy starého sveta.

Z Čiech som si priniesol nesúvislé útržky príbehov zo životov starých ľudí uložených v domove dôchodcov na zámku Kinských, ktorých som dlhé hodiny cez víkendy kreslieval. Starčekovia a starenky posedávali na lavičkách, mrmlúc si to, čo im v pamäti zostalo. Motali sa po zámku, po parkoch, chytajúc spolu so mnou zubaté slnko. Cez letné prázdniny som býval doma. Príbehy sudetských Nemcov, ktorí v Kamenickom Šenove a na Práchni zostali bývať, som zachytával vo fáze ich staroby. Každá vráska znamenala pre kresbu pomocnú čiaru a krok k reálnejšiemu portrétu. Prostá reč ľudí, jednoduché vety odhaľujúce silu a zmysel života s vlastným údelom, to bola presne tá poloha, ktorá mi valorizovala hodiny prežité pri starcoch. Film mi vizuálne prepojil moju minulosť s filmovým umením na Slovensku. Na sklárskych školách sa toho veľa o slovenskom umení neučilo. Bolo dosť umenia českého. To, kto je Dušan Hanák a kto Martin Martinček, som doštudoval až na vysokej škole. Nevedel som, kto je Ester Šimerová, a netušil som ani o ich odsune. Ja som z považských a zo sudetských kopcov zliezol na rovinu a aj mne to spôsobovalo vizuálne problémy v nastavení proporcií. 

Vtáky aj duše sa vracajú tam, kde boli šťastné.Snáď premýšľajú nad kozím mliekom a čerstvým vzduchom, ktorý mi zachránil život pred cholerou. Možno ma pozorujú, ako pijem, kým nestíšim chorobu, ako sa mi zíva i zíva sa mi. Vedia, že sa nikto toľkokrát nedotkol zeme ako ja. Vidia, že keď som sama, sama som.Čo má v živote cenu? Veselosť? Robota? Dobrota? Deti? Láska?Prestanem robiť a dušu vypustím…