Záhada vianočného svetla

Zatvor oči a dívaj sa

Animované príbehy Mimi a Lízy môžu (nielen) detskí diváci vidieť v televízii, počúvať v rozhlase, môžu čítať o nerozlučných kamarátkach v knihách alebo si ich dokonca vymaľovať. Do kín sa v novembri dostalo šesť známych seriálových epizód, no pribudla k nim novinka – 26-minútový film Záhada vianočného svetla

Pásmo otvára nápis v Braillovom písme, ktorý detské ruky prečítajú a symbolicky premenia na názov v bežnej abecede. Rovnaký záber sa zopakuje ešte päťkrát pred začiatkom každej krátkej epizódy. A po týchto epizódach prichádza očakávaný vianočný film.

„Nemyslite si. Ja nespím. Ja som slepá. Svet vidím rukami a ušami. Aj svoju najlepšiu kamošku Lízu takto vidím,“ zaznieva z úst malého čiernovlasého dievčatka v sivých šatách. Je to Mimi. Prostredníctvom nej sa autorkám podarilo vytvoriť intímnu sondu do sveta nevidiaceho dievčaťa, ktorý je síce v niečom limitovaný, no zároveň v mnohom obohatený. To, čo Mimi nevidí, dokáže citlivo vnímať inými zmyslami, vďaka ktorým často vyrieši aj zložité problémy. Na druhej strane stojí blondína Líza – strapatá, bezprostredná a nerozvážna, oblečená vo farebných bodkovaných šatách, ktoré odzrkadľujú žiarivosť sveta tak, ako ho vidí ona. A práve tieto odlišnosti pomáhajú hrdinkám dopĺňať sa navzájom v ich nedokonalostiach a pochopiť, čo je pre fungovanie ozajstného priateľstva dôležité. Ich spoločné zážitky tak získavajú podobu jasných, farbami nasýtených obrazov a neuveriteľných, až surreálnych príbehov. 

Každá epizóda sa začína celkom nevinne, no pomaly sa mení na dobrodružstvo hrdiniek s ich susedmi, ktorí ich vpustia nielen za dvere svojich bytov, ale otvoria im aj dvere do fantazijných, doteraz nepoznaných svetov. Jednotlivé príbehy sú plné skutočných i vymyslených bytostí, rozmanitých štruktúr a tvarov a takmer detská jednoduchosť kresieb tento imaginatívny svet iba umocňuje. Originálna naratívna stránka prináša nenásilné ponaučenia a nabáda detského diváka k tolerancii a porozumeniu inakosti, ktorá je prirodzená. 

Za spoločnú tému všetkých šiestich krátkych epizód by sme mohli považovať pomoc a priateľstvo. Každá časť však okrem toho obsahuje podtému, ktorá sa vzťahuje na Mimi a jej hľadanie pozitív v obmedzeniach, ktoré jej prináša nevidomosť. Naučí sa hrať pexeso podľa hmatu, hľadať cestu podľa sluchu... „Vyzerám tak, ako sa cítim,“ hovorí pri pohľade do zrkadla. 

Čas vianočný je čas magický a taká je aj nálada filmu Záhada vianočného svetla. Susedia postavili vianočný stromček ako kedysi v detstve na námestí. Problém nastáva, keď zo stromčeka zmizne vianočné svetlo. Mimi s Lízou sa ho rozhodnú nájsť a počas svojho pátrania sa dostanú až do ďalekého detstva svojich susedov, kde nájdu odpovede a vyriešia záhadu. Na tomto bytovom mikrosvete tvorkyne ilustrujú, ako môže detská nerozvážnosť ovplyvniť naše životy až do dospelosti a zároveň ako málo stačí, aby sme boli šťastní – mali priateľov, ktorí sú ochotní dať nám druhú šancu a podať pomocnú ruku v núdzi. Film nezobrazuje iba bezhraničný svet detskej fantázie, ale poukazuje aj na dôležitosť harmonického spolužitia (nielen) susedskej komunity. Dôležitým prvkom je i mimoriadne kvalitný postsynchrón, ktorý navodzuje nostalgickú atmosféru starých večerníčkov. A to všetko sprevádza nežná orchestrálna hudba a hlas speváčky Ely Tolstovej. 

Mimi a Líza – Záhada vianočného svetla (Slovensko/Česko, 2018) RÉŽIA: Katarína Kerekesová, Ivana Šebestová SCENÁR: K. Kerekesová, I. Šebestová, Katarína Moláková SPOLUPRÁCA NA SCENÁRI: Anna Vášová HUDBA: Lucia Chuťková Džubáková HLASY: Ema Mercová, Grétka Fedora Homzová, Táňa Radeva, Vladimír Kobielsky, Matej Landl, Henrieta Kolláriková-Jančišinová, František Kovár MINUTÁŽ PÁSMA: 67 min.HODNOTENIE: ***** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 22. 11. 2018

Eva Petrželová (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Magic Box Slovakia

Inde

Vo svete svetového umelca

Najnovší projekt Juraja Nvotu a Mariana Urbana Inde sa zameriava na život a tvorbu slovenského výtvarníka Alexa Mlynárčika. A zameriava sa predovšetkým na jeho profesijnú činnosť. Nezanedbáva však ani rôzne odbočky k problémom, ktoré mala táto svojrázna osobnosť s rôznymi prisluhovačmi predošlého režimu. Obe roviny sa, samozrejme, v mnohých prípadoch dopĺňajú, pretože Mlynárčikove problémy často pramenili práve z charakteru jeho tvorby. 

Problémy nastali už v roku 1951, keď vtedy iba šestnásťročný Alex „prekročil“ strážené hranice s Rakúskom, bol zadržaný a uväznený. Revoltujúca povaha nasmerovala jeho život na Západ, najmä do jeho milovaného Paríža. Nečudo, veď išlo o centrum avantgardnej kultúry v Európe. Mlynárčik si v meste nad Seinou vytvoril užšie vzťahy s mnohými významnými umelcami a aj počas totality sa mu tam darilo tráviť tri týždne ročne. 

V rokoch 1959 až 1964 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ale aj na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Dôležitým pre jeho umeleckú činnosť sa stalo stretnutie s Pierrom Restanym, umelcom, ktorý definoval nový realizmus v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Mlynárčik sa stal slovenským predstaviteľom tohto hnutia. Viac o jeho osobnosti tu spomínať netreba, pretože tvorcovia vo svojom dokumente mysleli skutočne na všetkých a osobnosť umelca približujú spôsobom prijateľným pre širšie publikum, aj pre to, ktoré Mlynárčika a jeho tvorbu nepozná. Navyše dávajú dostatočný priestor aj sympatickému umelcovi, aby predstavil svoj život na kameru podľa vlastných predstáv. Do toho autori podľa všetkého veľmi nezasahovali a výsledkom je v prvom rade klasický profil významného človeka slovenskej kultúry uplynulých dekád. 

Vo filme, ktorý má vhodne nastavenú dĺžku osemdesiatich minút, dostávame o Mlynárčikovi skutočne veľa informácií. Divák sa dočká aj niekoľkých komentárov k jeho titulu majstra republiky v šerme, čo môže byť pre mnohých (príjemne) prekvapivé. V dokumente vystupuje množstvo umelcov, predovšetkým z okruhu „parížskej bohémy“, a možno tu sa môže divák neznalý Mlynárčikovej tvorby trochu strácať vo všetkých tých menách a súvislostiach. Bola by však naozaj škoda niekoho vynechať. Dôležité miesto tu má spomenutý Pierre Restany, no v dokumente hovoria na kameru aj slovenskí umelci, ako sú Dušan Hanák, Dezider Tóth a viacero ďalších. Medzi mnohých Mlynárčikových blízkych priateľov patril aj americký kozmonaut slovensko-českého pôvodu Eugene Andrew Cernan, zatiaľ posledný človek, ktorý stál na Mesiaci vďaka programu Apollo. 

Filmový štáb nás zavedie aj na miesto, kde strávil Mlynárčik isté obdobie na samotke a protagonista sprostredkúva divákom svoje vtedajšie pocity aj to, ako vníma situáciu s dlhým časovým odstupom. Čo človeka nezabije, to ho posilní a z Mlynárčikovej neutíchajúcej vitality je jasné, že nejde len o prázdnu frázu. Divák sa chronologicky oboznamuje s najdôležitejšími výtvarníkovými výstavami – v rokoch 1964 až 2016 ich bolo celkovo 106. Bola by škoda prezrádzať o nich viac, pretože divák si pri kontakte s nimi najlepšie uvedomí, aký formát umelca bol a je Alex Mlynárčik a aký ohlas má vo svetovej umeleckej obci. 

Film sa, samozrejme, dotýka aj politickej situácie v Európe druhej polovice 20. storočia a ako bonus ponúka napríklad autentické zábery z hromadných demoštrácií počas búrlivých šesťdesiatych rokov vo Francúzsku. Po tých nasledujú zábery z okupácie Československa v auguste 1968. Podľa autora tohto textu sú však skutočným tromfom návštevy štábu v Paríži a zachytenie jeho genia loci na plátne. Film tak začne dýchať jeho atmosférou a v spojitosti s tým, ako toto mesto miluje samotný protagonista, má divák možnosť ešte viac nahliadnuť do duše a myslenia Mlynárčika. 

Inde môže slúžiť pre divákov, ktorí veľmi nepoznajú tvorbu tohto „slobodného umelca“, ako prvotný impulz na hlbšie preskúmanie jeho umeleckých diel, happeningov a performance. Filmu sa darí hľadať príčinné súvislosti medzi umením a dobou, pretože umelecké diela koniec-koncov svoju dobu charakterizujú. A nielen tie Mlynárčikove, ale aj dokument Inde, ktorý sa snaží vzdať hold človeku považovanému dlhé roky za nepriateľa slovenskej výtvarnej obce a celej spoločnosti. Dnes máme teda šťastie o takýchto ľuďoch rozprávať aj prostredníctvom profesionálne nakrútených dokumentárnych filmov. 

Inde (Slovensko/Česko, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: Juraj Nvota, Marian Urban KAMERA: Richard Krivda STRIH: Alois Fišárek, Darina Smržová HUDBA: Jakub Kudláč ÚČINKUJÚ: Alex Mlynárčik, Ondrej Lišhák, Pierre Restany, Ivan Jančár, Jan Kukal, Cesar, Raoul-Jean Moulin, Henry Périer, Jiří Brodský, Marc Brusse, Dušan Hanák, Erik Dietman MINUTÁŽ: 80 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 15. 11. 2018 

Erik Binder (filmový publicista)
foto: ASFK

Teheránske tabu

Spomienky na Teherán

Magická schopnosť oživiť a presne riadiť ľubovoľný objekt patrí medzi hlavné devízy animovaného filmu. No čo ak sú postavy a prostredie živé aj bez animácie, no nie je možné zachytiť ich v realistickej podobe? Odpoveď našiel pôvodom iránsky režisér Ali Soozandeh, ktorý sa vo svojom celovečernom debute Teheránske tabu, nakrútenom v nemecko-rakúskej koprodukcii, vracia do rodnej krajinyvďaka rotoskopickej technike.

Animačná technika spočívajúca v prekreslení pohybu živej hereckej akcie posilňuje realizmus v animovanom filme a zároveň umožňuje vytvoriť vlastné reálie, v tomto prípade čo najviac podobné mestu Teherán. Tento film by za iných podmienok ani nemohol vzniknúť. Ako totiž napovedá jeho názov, v centre pozornosti je pomenovanie tabuizovaných tém a sledovanie ich nepriaznivého vplyvu na fungovanie súčasnej spoločnosti. Tú film zachytáva prostredníctvom štyroch hlavných postáv – Pari, Sary, Babaka a Donye, ktorých osudy spoja nečakané udalosti. Štruktúra mozaiky napomáha komplexne vykresliť životné podmienky v Teheráne bez toho, aby bol jeden hrdina preťažovaný množstvom útrap na úkor autenticity. Najstaršia zo štvorice Pari si zarába na živobytie prostitúciou, neraz v prítomnosti svojho malého syna. Akú-takú existenciu im spoza väzenských mreží zabezpečuje drogovo závislá hlava odlúčenej rodiny, ktorej podpis má v islamskej krajine až príliš veľký význam. Menejcenné postavenie žien v Iráne reflektuje aj osud ďalšej postavy. Sara chce uprednostniť profesionálnu kariéru pred materstvom, na čo potrebuje manželov súhlas. Obavy o budúcnosť rieši napokon aj dvojica postáv Babak a Donya, ktorí musia po spontánnom vášnivom zblížení sa „obnoviť“ fyzický dôkaz ženinej sexuálnej čistoty, aby o ňu mohla opäť prísť počas blížiacej sa svadobnej noci.

Trojica ženských postáv zápasiaca v Teheráne s nerovnoprávnym postavením môže naznačovať pomenovanie hlavnej témy filmu, nie však nevyhnutne. Ako jeden z argumentov poslúži mladý ctižiadostivýdídžej Babak, ktorého tvorba musívyhovovať islamským hodnotám, inak čelí obmedzeniam či zákazu. Osudy postáv sa nepretínajú náhodne, spája ich téma hľadania i strácania slobody – fyzickej i mentálnej. Nachádzajú sa v nepriaznivých, no odlišných životných situáciách, nešťastie ich privádza k hraničným rozhodnutiam. Teheránske tabu sa netýka len sexu, drog a rokenrolu. Zakázané sú aj názory, ktoré nezodpovedajú momentálnej interpretácii vyznávaného náboženstva. Jeden z nich nepochybne zastáva aj samotný film, ktorý ostro kritizuje súčasné pomery v krajine.

V rámci chronologicky zachyteného týždňa sa niekoľkokrát opakujú scény vo fotoateliéri, kde si protagonisti dávajú urobiť portrétne fotografie na rôzne účely. Na ich základe sa potom fotograf rozhodne pre vhodný výraz tváre a farebnosť pozadia. Tento výber a poznanie súkromia postavy premieňajú inak civilný akt na emocionálne silný moment. V priebehu niekoľkých sekúnd hľadíme postave priamo do očí. Dlhý záber (vzhľadom na jeho veľkosť a obsah) umožňuje o nej nerušene uvažovať, vytvárať si hypotézy a prebúdzať sympatie. 

Vo filme sa opakovane objavuje niekoľko motívov, medzi inými motív cestovania. Postavy sú v neustálom pohybe, presúvajú sa hromadnou dopravou, osobnými autami, taxíkmi. Fyzická aktivita zrkadlí tú vnútornú, ich vôľu zmeniť smerovanie vlastných životov. Konfrontáciu nepriamo podporuje aj prítomnosť okolitých hlasov, z rádia či televízie, ktoré sprítomňujú teheránske reálie, a teda i spôsob tamojšieho uvažovania. Odlišnú reakciu na okolité udalosti predstavuje detská perspektíva nemého syna prostituujúcej sa Pari, ktorá mu vždy pred vykonaním svojho pracovného aktu podá žuvačku, čím odkloní jeho pozornosť. Chlapec zosobňuje stav tabula rasa, neuvedomuje si závažný charakter situácií, mnohé z nich odľahčuje hádzaním kondómov naplnených vodou na nič netušiacich okoloidúcich. 

Príbeh o filme mapujúcom život v Teheráne a nakrútenom v nemeckej emigrácii sa pre mnohých nepochybne javí ako lákavá pozvánka do kina. Netreba sa ostýchať, film nesklame, no skúseného diváka ani neprekvapí.Pre filmy odohrávajúce sa v islamských krajinách zostáva pretrvávajúcou devízou práve prostredie a životné podmienky, ktoré často dokážu prirodzene formovať konflikty a smerovanie svojich postáv. 

Teheránske tabu (Tehran Taboo, Nemecko/Rakúsko, 2017) RÉŽIA: Ali Soozandeh SCENÁR: Grit Kienzlen, A. Soozandeh KAMERA: Martin Geschlacht STRIH: Frank Geiger, Andrea Mertens HUDBA: Ali N. Askin MINUTÁŽ: 90 min. HODNOTENIE: *** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 29. 11. 2018

Lea Pagáčová
foto: ASFK

Záhada Silver Lake

Naozaj sú vo všetkom šifry?

,,Kam sa všetka tá mystéria vytratila?“ pýta sa jedna z vedľajších postáv vo filme Davida Roberta Mitchella Záhada Silver Lake, ktorý bol tento rok v hlavnej súťaži festivalu v Cannes. Zatiaľ čo režisér touto replikou naráža na nudnú priamočiarosť súčasných popkultúrnych brakov, ja si kladiem rovnakú otázku v súvislosti s jeho filmom.

Záhada Silver Lake je surreálne bludisko s detektívnou zápletkou, uvarené z bizarností a preexponovaných narážok na vyprázdnenosť mainstreamovej hollywoodskej produkcie. Má rozkolísané kvality, Mitchellove intertextuálne odkazy na popkultúrne fetiše niekedy priliehajú lepšie, inokedy sa mu pod rukami krčia a trhajú, napríklad v podobe fádnych dialógov, lacno podstrčenej erotiky či nemotorne surreálnych zvratov.

Od začiatku vieme, aký typ naratívnej hry s nami autor vedie. Z jeho odvahy sa teším, ale je sklamaním, že postupné odkrývanie a zauzľovanie zápletky i výsledná pointa zabíjajú šikovný nápad. Vzrušenie z bádania a racionálneho tápania u Mitchella chýba, hoci je autorom so svojským rukopisom. Film vníma ako kúzelné médium, snaží sa inovovať schémy. Pri formovaní scenára by si však mal prizvať posily, scenár je totiž pri takto zamotanom príbehu kľúčový. Miestami prekvapí šikovne formulovaná myšlienka či napínavá epizóda, ktorá nemusí dej zásadne posúvať ďalej, no film ako celok pôsobí skôr ako zlepenec momentov, ktoré dovedna nevytvárajú žiadny veľký zázrak. 

Zaujímavé je sledovať Mitchellov dialóg s tradičným hollywoodskym filmom a archetypálnymi žánrami. Sam (Andrew Garfield) je tridsiatnik, nepracuje a voľný čas trávi pozorovaním postavičiek vo svojom susedstve. Podivné plynutie dní sa mu v nesúrodých detailoch začne zračiť ako jedna veľká záhada, do čoho sa primieša niekoľko zmiznutí. Sam zbystrí pozornosť, keď sa stratí Sarah(Riley Keough), dievča, ktoré sleduje v bazéne pod svojím balkónom. Vtedy podľahne zápalu rozlúštiť záhadu na základe konšpiračných teórií a vymyslených šifier, pričom sám absolútne netuší, čo vlastne hľadá v nočných zákutiach Los Angeles. Neonoir presne pozná svoje pravidlá, nadväzuje na subžáner profilujúci sa v USA v 40. rokoch minulého storočia a Mitchell si požičiava prevažne z tohto balíka formálnych prvkov. Znalosť žánrov, s ktorými komunikuje, dokazujú fragmenty dotvárajúce atmosféru a estetiku jeho postmodernej skladačky. Žánrovým zjednodušením deklaruje vyprázdnenosť a plochosť súčasného mesta hriechu. Jeho štylizovaný obraz je univerzálnym zhmotnením západnej spoločnosti – unudenej, prejedenej všednosťou a snívajúcej o večnom živote mimo zabehnutých štruktúr. 

Pri Mitchellovom predošlom filme Neutečieš, využívajúcom prvky hororového žánru, hľadali niektorí zahraniční recenzenti súvislosť s poetikou Davida Lyncha. Tvrdiť však, že Mitchell je obdobne invenčný, sa mi pri všetkej úcte k jeho odvahe zdá scestné. Mitchell ponúka svoj pohľad na klasické žánre, ako mysteriózny triler či film noir, no odhaľovanie zápletky a snaha o zavádzanie sa mu pripálili do čierna. Odkrývanie zdanlivo nesúrodých motívov je chuťovo fádne, príbeh neponúka divákovi dostatočne silný dôvod byť zvedavý. Hlavný hrdina je síce neonoirovsky vykorenený, nevieme, čo robí, dokonca nepoznáme ani jeho skutočnú motiváciu, jednoducho sa hrá na detektíva z prebytku voľného času, no po expozícii o neho divák akosi stráca záujem. Jeho zmätok sa zacykľuje, prostredie a figúrky, od ktorých sa snaží získať indície na vyriešenie vlastných halucinácií, sú umelými konštruktmi. 

Núka sa porovnanie s filmom Paula Thomasa Andersona Skrytá chyba, kde sa sfetovaný súkromný detektív nielen stráca v prípade, ktorý rieši, ale je dezorientovaný najmä z vlastného vnímania reality. Vyznať sa v jeho bludisku je nemožné, no predsa je jeho nelogické tápanie divácky atraktívnejšie ako kúzelníci vyskakujúci zo skrine Záhady Silver Lake. 

Zadosťučinením je však zaujímavá téma. Sam vidí svet pod vplyvom nedocenenia a absolútnej nudy v skreslených obrysoch. Snaží sa ho dešifrovať, nájsť v ňom hĺbku, ovplyvnený popkultúrou, brakovou literatúrou a médiami sa utieka ku konšpiráciám. Jeho úvahy a snové vízie sa postupne začínajú napĺňať. Človek totiž čoraz častejšie prijíma ideológie pasívne a chýba mu slobodná vôľa – téza, s ktorou nemožno nesúhlasiť a vo filme sa takých vyskytne viac. Škoda len, že ich nenapĺňa samotným príbehom.

Napriek prezentovaným výčitkám vo mne film Záhada Silver Lake doznieva. Zmiatol ma, čo je podľa filozofa Rolanda Barthesa pozitívny znak, hoci jeho sledovanie ani odhalenie záverečnej pointy neprinášajú plnohodnotnú satisfakciu.

Záhada Silver Lake (Under the Silver Lake, USA, 2018) SCENÁR A RÉŽIA: David Robert Mitchell KAMERA: Mike Gioulakis STRIH: Julio Perez IV HUDBA: Rich Vreeland HRAJÚ: Jimmi Simpson, Andrew Garfield , Riley Keogh, Sibongile Mlambo,Topher Grace, Callie Hernandez MINUTÁŽ: 139 min. HODNOTENIE: *** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 6. 12. 2018 

Roberta Tóthová (filmová kritička)
foto:
Film Europe Media Company

Bohemian Rhapsody

Show will go on

Film o jednej z najväčších legiend hudobnej scény vzbudil divácky záujem hneď po svojej premiére. Ja si aj dva týždne po uvedení Bohemian Rhapsody do slovenskej distribúcie sadám do vypredaného kina. 

Už prvé štýlové zábery za sprievodu skladby Somebody to Love uvedú diváka do nadupanej klasickej hollywoodskej žánrovky, ktorej hranice film nakoniec neprekročí. Rami Malek so zubnou protézou a na rozdiel od speváckej ikony menším vzrastom pôsobí svojím zjavom spočiatku skôr úsmevne. Na filmového Freddieho si treba chvíľu zvykať, asi podobne, ako si kedysi hudobný svet zvykal na unikátny prejav toho skutočného. Ale výborný strih, očakávane bohatý hudobný sprievod a v konečnom dôsledku aj výkon hlavného predstaviteľa postupne vtiahnu diváka do príbehu, v ktorom nechýba žiadna hollywoodska ingrediencia – love story, dráma, humor, vzostupy aj pády.

Autori sa nesnažili obsiahnuť celý príbeh skupiny Queen či natočiť vrstevnatú životopisnú drámu o jej lídrovi. Potvrdzuje to aj množstvo ľahko dostupných historických faktov, ktoré si tvorcovia pozmenili pre potreby rozprávania. Producentom filmu bol manažér kapely Jim Beach, dvaja členovia Queen sa zase podieľali na produkcii jeho hudobnej zložky a celkovo sa zdá, že mali citeľnú kontrolu nad vyznením snímky. Skôr ako prenikavou umeleckou či intímnou výpoveďou je Bohemian Rhapsody poctou Freddiemu Mercurymu, jeho nevšednému talentu, prejavu a vášni k hudbe, ktorá dokázala strhnúť davy, aj keď neraz narúšala konvencie.

Režisér Bryan Singer na rozdiel od skupiny Queen žiadne konvencie nenarúša, no popularita britskej hudobnej legendy je zárukou širokého publika. Jeho film síce neprináša z umeleckého hľadiska nič nové, no kto by nechcel zažiť to Wembley? Vo vypredanom kine je to ideálne. 

Bohemian Rhapsody (USA/Spojené kráľovstvo, 2018) RÉŽIA: Bryan Singer SCENÁR: Anthony McCarten, Peter Morgan KAMERA: Newton Thomas Sigel HUDBA: John Ottman HRAJÚ: Rami Malek, Lucy Boynton, Joseph Mazzello, Gwilym Lee, Ben Hardy MINUTÁŽ: 134 min. HODNOTENIE: **** DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 1. 11. 2018

Zuzana Točíková Vojteková (filmová publicistka)
foto: CinemArt

Čertovské pero

Politická satira a sympatické peklo na zemi

Príbeh Čertovského pera sa odohráva v rozprávkovom meste Pytlov pod malým zeleným vŕškom. Na kopci je postavená aj krčma a verte či nie, pod jej základmi sa rozprestiera diabolská sieť malých pobočiek pekla. Čo sa však stane, keď sú čerti nútení úradovať hore na zemi a ľudia sa (ne)šťastnou náhodou prekopú dolu? A aké budú osudy hriešnikov, keď magické čertovské pero prestane evidovať ich neblahé skutky? Odpoveď je jednoduchá. Vznikne klasická rozprávka v pevnom objatí politickej satiry. Marek Najbrt už na premiére povedal, že pri zrode tejto čertoviny bolo základom rešpektovať žáner, teda rozprávkové zákonitosti a to, na čo je český a slovenský divák zvyknutý. Nechýbajú vizuálne triky akoby z čias spoločnej verejnoprávnej televízie, a ako to už býva, do deja sa primiesili aj prvky muzikálu. Kde sa vzali, tu sa vzali, zo dve-tri pesničky herci zaspievali. Síce chytľavé, ale dosť prostoduché a choreograficky také... (zá)školácke.

Celý priebeh rozprávky mal v rukách režisér s kritickým pohľadom na svet. Takže ide o alegóriu na súčasnú i minulú politickú situáciu (nielen) v Česku a na Slovensku, ktorá pranieruje mocenské praktiky, ako sú vydieranie, podvádzanie, zotročovanie chudoby či kupovanie hlasov voličov za buchty a pivo, lebo „pak si můžeš s lidmi dělat, co jen chceš“. A, samozrejme, nesmieme vynechať ani tunelovanie s cieľom súkromne sa obohatiť.

Niekomu by sa tento prísne riadený úrad mohol zdať strašidelný. No je to práve naopak. Zamestnancami pekelnej inštitúcie sú celkom sympatickí čerti, ktorí sa s obľubou „flákajú“ a radšej zájdu na pivo, než by si splnili svoju čertovskú povinnosť. Aj preto osciluje Čertovské pero medzi klasickou rozprávkou pre deti a politicko-spoločenskou alegóriou pre dospelých.

Čertovské pero (Čertí brko, Česko/Slovensko, 2018) RÉŽIA:Marek Najbrt SCENÁR:Robert Geisler, Tomáš Hodan KAMERA:Martin Žiaran HRAJÚ:Jan Cina, Judit Bárdos, Ondřej Vetchý, Marián Geišberg, Jan Budař, Tomáš Jeřábek MINUTÁŽ: 99 min. HODNOTENIE:** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA:29. 11. 2018

Mária Horváth Demečková (absolventka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU)
foto: Continentalfilm