Miroslav Marcelli

filozof

„Udalosti a postavy filmu sú vymyslené a nezhodujú sa so skutočnosťou.“ Keď som kedysi dávno prvý raz videl na začiatku Hanákovho filmu 322 toto oznámenie, nijako zvlášť ma nezaujalo. Ak som vtedy tieto slová vôbec vnímal, tak iba ako štandardnú formuláciu, ktorou sa filmári vopred chránia pred obvinením z neautorizovaného odkazovania na realitu. Filmár nám dáva na známosť, že podobnosť s niekým alebo niečím skutočným je čisto náhodná. Fiktívna je postava kuchára Lauka, aj keď ľudí s podobnou minulosťou, podobným postavením a podobnými rodinnými či zdravotnými problémami bolo asi viac. Fiktívni sú jeho spolupracovníci, fiktívne sú ženy, s ktorými sa stretáva, fiktívny je dlhovlasý mládenec, s ktorým sa zoznámi a zblíži. Bolo úplne zrejmé, že sú fiktívni, no pri pohľade na nich ma obchádzalo tušenie, že práve takých ľudí okolo seba nachádzam a žijem medzi nimi. V Hanákovom filme som ich rozpoznával, boli vymyslení a zároveň skutoční, dokonca viac ako skutoční. Neskôr som si uvedomil, že nenápadný oznam na začiatku filmu je vlastne kľúčom k jeho pochopeniu: zaiste, tieto postavy nie sú skutočné, ony prekračujú skutočnosť a práve vďaka tomu pôsobia tak autenticky.

A dojem autenticity, ktorý vo mne doteraz nevybledol, dotváralo prostredie mesta. Predstava autenticity sa tu oslobodila od ilúzie úniku z mesta a návratu do rodnej dedinky, predstavy takej príznačnej pre slovenské tango.