19. Medzinárodný filmový festival Bratislava

Keď je festival približný...

Tak sme mali v Bratislave Medzinárodný filmový festival, pani Millerová. Trval 8 dní. Približne. Konal sa na 4 plátnach 3 kín. Približne. A v 3 mestečkách mimo Bratislavy. Približne. Bolo na ňom uvedených 73 filmov. Približne. A bol to jeho 19. ročník. Presne.

Bratislavskému festivalu nemožno uprieť snahu o kontinuitu – aspoň pokiaľ ide o súťaže. Aj tohto roku boli tri. Prvé dve, v ktorých sa uvádzajú celovečerné hrané a dokumentárne filmy, boli zhodne obsadené ôsmimi titulmi, súťaž „kraťasov“ štrnástimi.

Cena za najlepší hraný film pripadla koprodukčnej snímke bosnianskeho režiséra Alena Drljevića Chlapi neplačú. V dramatickom príbehu veteránov balkánskej vojny, ktorí dve desaťročia po jej skončení absolvujú skupinovú psychoterapiu v horskom hoteli kdesi pánubohu za chrbtom, podávajú skvelé výkony herci reprezentujúci jednotlivé krajiny bývalej Juhoslávie. (Tento film zaradila do svojho portfólia ASFK.) Cenu za najlepšiu réžiu si odniesla kurdská režisérka pôsobiaca v Nemecku Soleen Yusef. Vo svojom absolventskom filme Dom bez strechy spojila pálčivý celospoločenský problém (fenomén niekdajších kolaborantov s režimom Saddáma Husajna) s témou rodinných vzťahov, ovplyvnených práve neslávnou minulosťou nebohého otca rodiny, o ktorej niektorí jej príslušníci vedia a iní nie, čo sa vo vyhrotenej situácii stáva zdrojom konfliktov. Herečka Laetitia Dosch získala Cenu za najlepší ženský herecký výkon za stvárnenie titulnej hrdinky francúzsko-belgického filmu Paula v réžii Léonor Serraille. Herečka s tým asi mala dosť práce: jej hrdinka sa nevdojak zapojila do série súťažných filmov v duchu „za svoje problémy si môžem sám/sama“. (Podobnú nemastnú-neslanú protagonistku ponúkol aj americký film Ľahký život režiséra Adama Kelemana. Ešteže sa obe /ne/hrdinky v závere filmov z vôle scenáristov spamätajú – podobne ako mierne nezodpovedný otec v austrálskej snímke režiséra Jasona Raftopoulosa Na západ od slnka, ktorý sa musí počas jedného dňa postarať o svojho malého syna a zároveň splatiť dlh miestnemu mafiánovi. Tejto postave v podaní Damiana Hilla však veríme viac než spomínaným protagonistkám.) Obdobnú mužskú cenu udelila porota Navidovi Mohammadzadehovi za hlavnú rolu v iránskom filme Bez dátumu, bez podpisu. Režisér Vahid Jalilvand v ňom rozohral osobnú drámu človeka, lekára-patológa, ktorý sa snaží hodnoverne zistiť, či osemročný chlapec zomrel naozaj na otravu jedlom, ako stanovila jeho kolegyňa, alebo v dôsledku dopravnej nehody, ktorej účastníkom bol aj on sám. Ešte viac v nás zarezonoval iný iránsky film – Zmiznutie režiséra Aliho Asgariho, v ktorom sa mladý milenecký pár zúfalo snaží nájsť lekársku pomoc v delikátnej záležitosti (dievča krváca po ich prvom milovaní sa). Ich intímny (zranenie) a osobný problém (dievča musí vec tajiť pred rodičmi) je tu prepojený s obžalobou spoločnosti, v ktorej je mladá žena prakticky nesvojprávna a ani nevyhnutný medicínsky zákrok sa nemôže uskutočniť bez súhlasu jej otca či manžela. Film Bez dátumu, bez podpisu ocenila aj porota FIPRESCI a Paulu zasa študentská porota.

V súťaži dokumentov ocenila porota film tureckého režiséra Gürcana Kelteka Meteory „za silný, ostrý, poetický a politický rozmer, za estetickú a humanistickú odvahu, za intenzívnu krehkosť a vizuálne voľby“. V súťaži krátkych filmov sa stal víťazom francúzsky film Ostrovy (r. Yann Gonzalez) a Zvláštne uznanie poroty získal indický film Amatéri (r. Naveen Padmanabha).

Každý filmový festival sa snaží neustále rozširovať, rok čo rok prezentovať väčší počet uvedených filmov, hostí či akreditovaných novinárov. Nie je to nevyhnutné, ale na druhej strane ustupovať z dosiahnutých pozícií nie je to pravé – a práve to sa s MFF Bratislava v ostatných rokoch deje. Je to zjavné – v počte filmov i predstavení, v časovom rozložení programu, v (ne)účasti hostí. Festival oficiálne trval osem dní (9. – 16. 11.), ale v prvý deň sa konalo iba jedno (!) predstavenie pre verejnosť a posledné dva dni sa hralo už iba v jednom, najmenšom kine, a to prevažne reprízy a distribučné predpremiéry. Podčiarknuté, zrátané, plnohodnotných festivalových dní bolo päť. Ani s počtom kín to nie je také jednoduché. V Nostalgii sa konali celkovo len tri predstavenia. Spomínané mestečká (Modra, Malacky, Senec) boli naozaj tri – tu je „približný“ skôr zmysel týchto pár predstavení prevažne distribučných filmov. Celé to pôsobí dojmom, akoby sa umelo zvyšovali festivalové čísla, ktoré sa, už aj tak dosť osekané, pri bližšom pohľade dostávajú do iného svetla. A keď sme už pri svetle, dobré svetlo na festival nevrhá, ak sa na jeho otvorení uvádza film, ktorého producentom je jeden z programových dramaturgov festivalu. To sa proste nerobí.

Ani pri „diétnej“ podobe festivalu nebol problém so samotnou kvalitou filmov; popri dobre obsadenej súťaži hraných filmov spomeňme aspoň divácky atraktívne snímky Dvojitý milenec (r. François Ozon; predpremiéra), Zrno (r. Semih Kaplanoğlu; za účasti herca Jeana-Marca Barra, ktorý bol oceneným hosťom festivalu i členom poroty), predpremiérové uvedenia žánrovo zaujímavých distribučných snímok Podoba vody (r. Guillermo del Toro) a Tri billboardy kúsok za Ebbingom (r. Martin McDonagh), profil kanadského nezávislého tvorcu Denisa Côtého či sekciu Lexikón: Filmové herectvo. Škoda len, že oproti minulosti sa väčšina filmov nereprízovala (ani súťažné hrané, čo býval štandard), takže možnosť získať ucelenejší obraz o programe bola ešte limitovanejšia než zvyčajne. Veľmi skromne bol zastúpený slovenský film: ak si odmyslíme menšinové koprodukcie s Českom a študentské krátke filmy, išlo len o stredometrážny dokument Sone Maletzovej Varga.

Príčinou až príliš skromnej podoby festivalu sú pravdepodobne financie. Ak je to tak (a dúfajme, že nie inak), bolo by dobré otvorene to priznať a nestavať potemkinovské fasády v podobe zdanlivej veľkoleposti festivalu, ktorý až taký veľkolepý nie je. Podľa nejedného názoru sú Art Film Fest Košice i Cinematik Piešťany kvalitou programu, resp. diváckym záujmom (Cinematik) v súčasnosti dosť ďaleko pred MFF Bratislava. Faktom však zostáva, že Bratislava si vlastný filmový festival tohto typu zaslúži, najmä ak má možnosť využiť dobrý termín, potenciál hlavného mesta, ktoré je sídlom viacerých vysokých škôl, i koncentráciu vzdelaných ľudí, ktorým filmové umenie nie je cudzie. Mal by to však byť plnokrvný festival, ktorý nebude v ničom pôsobiť švejkovsky (aby sme vysvetlili narážku v perexe). Na budúci rok festival oslávi dvadsiate narodeniny – a to je výborná príležitosť, aby bol koncipovaný tak, aby naozaj bolo čo oslavovať.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )
FOTO:
MFF BA
 

MFF Bratislava: Rozhovor s Božidarou Turzonovovou

Herectvo je súčasť ľudskej existencie

Božidare Turzonovovej udelili na 19. MFF Bratislava ocenenie za dlhoročnú umeleckú tvorbu a na Filmovom chodníku slávy v Bratislave pribudne pamätná dlaždica s jej menom. Festival uviedol pri príležitosti jej ocenenia film Penelopa (r. Š. Uher, 1977).

VŠMU ste ukončili v roku 1963, keď sa v tunajšej kinematografii začínalo zaujímavé obdobie. Dostávali ste ponuky od filmárov?

– Filmová nová vlna 60. rokov ma veľmi nezachytila, možno aj preto, že režiséri vtedy často preferovali naturščikov. Pre mňa to bolo zároveň obdobie, keď som musela kombinovať rodičovské povinnosti s veľmi koncentrovanou a intenzívnou prácou v divadle. Bol to nápor, mali sme veľa predstavení a bola som o to vyťaženejšia, že v mojej vekovej kategórii v SND takmer nikto nebol. Potom sa začali hrnúť aj televízne inscenácie.

 

V 70. rokoch ste mali filmových príležitostí viac.

– Áno, ale filmy 70. rokov sú stigmatizované trýznivou dobou normalizácie – väčšina toho, čo sa vtedy nakrútilo, vzbudzuje podozrenie, akoby tie filmy mali z dnešného pohľadu zlý kádrový posudok. Hoci to boli aj kvalitné projekty, ako napríklad Hry lásky šálivé, Akce Bororo, Příběh lásky a cti... Tieto filmy mali podľa mňa výrazný etický aj estetický náboj, veľmi ma obohatili a kultivovali. Patria tam aj snímky Petra Weigla a hlavne Jiřího Krejčíka, s ktorým som robila štyri tituly vrátane Božskej Emy.

 

Mladí ľudia majú zväčša tendenciu vymedzovať sa voči skúsenostiam a radám staršej generácie. Vymedzovali ste sa nejako aj vy voči generačnému herectvu vašich pedagógov a predchodcov?

– To nie. Počas jedného z pravidelných hosťovaní SND v Poľsku som si pozrela film Kráľovná Kristína s Gretou Garbo. Prvé minúty sa mi jej herectvo zdalo až smiešne, no na konci som ňou bola fascinovaná. Používala isté herecké klišé svojej doby, ale tá jej osobnostná emanácia, ktorá sa nedá narežírovať ani zahrať, bola odzbrojujúca. Ja som mala vo svojom hereckom živote to šťastie, že som stvárnila dva charakterové kolosy – najväčšiu svetovú sopranistku Emu Destinnovú a veľkú divadelnú herečku Sarah Bernhardt. Obe boli deklamatívne, teatrálne, ale s oboma sa spájala táto osobnostná fascinácia, ktorá sa stala dominantnou. Voči našim herečkám som sa teda nevymedzovala – napríklad voči tete Meličkovej ani voči Bete Poničanovej s jej precíznou artikuláciou a tak ďalej. Z nich totiž vyžarovala obrovská láska k divadlu, silná zodpovednosť a disciplína.

 

Po krízovom období sa v posledných rokoch dostáva slovenská filmová tvorba do podstatne lepšej kondície. Skúsené herečky vašej generácie sa však vo filmoch objavujú len sporadicky. Ako je to u vás s filmovými ponukami?

– Nakrúcala som seriály a niekoľko filmov najmä v Česku. Lenže to sú skôr také „výplnkové“ úlohy. Ako členka Českej filmovej a televíznej akadémie pozerám každý rok filmy, o ktorých akadémia rozhoduje v súvislosti s oceneniami. A v každom roku je podľa mojej mienky zjavná nejaká tematická mustra. Nehodlám zovšeobecňovať, ale pre mňa majú tie filmy obsahovo často komunálny rozmer, hoci sú neraz dobre nakrútené. Chýba mi v nich akýsi hlbší prienik k niečomu podstatnejšiemu. To je môj osobný názor.

 

Akú pozíciu má v súčasnosti herecká profesia?

– Herecká profesia mala odnepamäti veľmi silné postavenie. Som hlboko presvedčená, že herectvo je organickou súčasťou ľudskej existencie a jeho význam tkvie v iniciovaní porozumenia. V tomto zohráva veľkú úlohu v živote človeka.

 

Je pre vás súčasný svet herecky zaujímavý?

– Podľa mňa je to trochu skreslené a možno aj kontaminované tým, že dnes akoby hrajú všetci. Ľudia sa učia, ako treba hrať v pozícii manažéra, advokáta a podobne. Žijeme vo veľkom divadle, vo virtuálnom svete, kde sa hrá všade a všetko. A niektorí si po dvoch pivách myslia, že by mohli hrať aj v divadle. Lenže na to, aby človek mohol hrať v profesionálnom divadle, musí mať okrem iného herecký fotieľ.

Daniel Bernát
FOTO:
MFF BA

MFF Bratislava: Rozhovor s Jean-Marc Barrom

Pozeranie filmov je dobrá škola

Na 19. MFF Bratislava sa niekoľko dní pohyboval s úsmevom na tvári a s ochotou rozprávať sa s divákmi. Americko-francúzsky herec Jean-Marc Barr si prebral Cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii a bol aj členom hlavnej festivalovej poroty.

Na MFF Bratislava ste uviedli svoj najnovší film Zrno, ktorý je pre vás prvým východoeurópskym filmom v angličtine. Čo vás zaujalo na tomto dystopickom sci-fi, inšpirovanom veršami z Koránu? Bol to jeho spirituálny rozmer? Odkaz na Tarkovského Stalkera? Apokalypsa blízkej budúcnosti? Predošlé filmy tureckého režiséra Semiha Kaplanoğlua?

– V skutočnosti bol mojím prvým východoeurópskym filmom v angličtine Praktický sprievodca Belehradom so spevom a plačom v réžii Bojana Vuletića, s ktorým som na MFF Bratislava v porote. Mal som tam len malú rolu. Narodil som sa v Nemecku otcovi Američanovi a mame Francúzke. Po Magickej hlbočine som našiel svoje miesto v tomto priestore, môžem robiť európske filmy v angličtine a na to v podstate sústreďujem svoju kariéru. Keď ma Semih kontaktoval, už som vedel, kto to je, a bol som pripravený urobiť s ním film. Na Zrne je skvelé, že je nielen nádherne natočené, ale tak ako kedysi Tarkovskij artikuluje do istej miery aj súčasné problémy spoločnosti.

 

Ktoré predovšetkým?

– Keď ráno vstávam, cítim vždy v žalúdku akýsi strach, čo bude tou dnešnou tragédiou, či sa dozviem, že moderná civilizácia došla do hraničného bodu. Tento film významným spôsobom interpretuje alebo nastavuje otázky klimatických zmien, extrémneho nacionalizmu či ďalšie problémy, ktorým ako moderná spoločnosť čelíme. Semih je moslim a jeho filmová reflexia mi otvára oči v tom, že ak existuje nejaké riešenie, nemusí sa uskutočniť len cez technológie a vedu, ale aj cez naše duchovno v najhlbšom zmysle tohto slova. Ten filmový motív smrti a pšenice je ako výrok z Biblie, že človek nemôže byť živý len chlebom. Ak nájdeme riešenie, musí to byť niečo, čo prepája intelekt s dušou. Pozrite sa na našich predkov, ako zvládali poľnohospodárstvo, ako sa vedeli vyrovnať s komunitou. Dnes, keď nám do života vstúpili telefóny a počítače, môžeme vidieť, ako sa naše vzťahy pretínajú. Søren Kierkegaard si už na konci 19. storočia všimol, že moderný človek odstrihol intelekt od duše.

 

Vráťme sa k festivalu. Okrem toho, že vám na ňom udelili cenu, boli ste aj v porote hlavnej súťaže, kde sa stretli debutové a druhé filmy režisérov. Zaujali vás?

– Všimol som si, že vo výbere boli štyri filmy žien režisérok. A dva z nich sa ma naozaj dotkli, ukazujú, že tá mužská dominancia v umení sa možno začína štiepiť. Pri filme Dom bez strechy, ktorý je dokonca absolventským projektom, to platí zvlášť. Je to kurdský film, ktorý rozoberá problematiku mužov v patriarchálnej spoločnosti a v podaní mladej režisérky je tento systém zobrazený citlivo a inteligentne. Na tomto festivale ma dva-tri filmy utvrdili v pocite hrdosti, že som súčasťou tejto profesie. Ukázali, že mladá generácia má skutočný talent. Páčil sa mi aj film Paula, ktorý vyhral tento rok v Cannes sekciu Un Certain regard.

 

Témou tohto ročníka MFF Bratislava bolo herectvo. Mali ste tam o ňom aj svoj prvý masterclass v živote.

– Ja som dokonca na žiadnom masterclasse nikdy predtým ani nebol. Pred stopäťdesiatimi rokmi boli herci na rovnakej spoločenskej úrovni ako prostitútky. A myslím si, že človek musí byť niečo ako prostitútka, aby mohol robiť v tomto biznise. Musíte poznať tak dobré, ako aj zlé stránky života. Samotné herectvo je jednoduché. Marlon Brando povedal, že je to ako hovoriť s niekým, koho nenávidíte, a predstierať, že ho máte rád. Je to umenie nič nerobiť. Veľké herectvo je nerobiť pred kamerou nič. Najdôležitejšie je poznanie ľudskej tragédie i génia ľudskej povahy. A ak sa chcete učiť o herectve, pozerajte filmy. To je bezodný svet a aj ja som sa učil pozeraním filmov.

Zuzana Sotáková
FOTO:
MFF BA
 

21. MFDF Ji.hlava

Vyrovnať sa s ťažkými časmi

V októbri 1997 päť študentov lákalo divákov na Festival českého dokumentu do jihlavského kina Dukla, aby odprezentovali filmy tvorcov ako Helena Třeštíková, Fero Fenič či Dušan Hanák. Dnes už tento festival patrí k najvýznamnejším podujatiam svojho druhu (nielen) v strednej Európe a okrem lokálnych tvorcov láka aj mená svetového významu – tento rok to bol islandský skladateľ Jóhann Jóhannsson. Dvadsiaty prvý ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava sa konal od 24. do 29. októbra 2017.

Program sa niesol v znamení vyrovnávania sa s ťažkými časmi – súčasnými i minulými. A hoci šesťdňovú oslavu dokumentárnej tvorby poznačilo nepriaznivé počasie, na záujme publika sa to neodzrkadlilo. Na festivale zaregistrovali viac než 4 500 akreditovaných divákov, podobne ako vlani. Už vopred bolo jasné, že na najočakávanejšie filmy sa viac než polovica záujemcov z kapacitných dôvodov nedostane. Týkalo sa to predovšetkým filmu zo súťažnej sekcie Česká radosť Český žurnál: Hranice práce. Obrovský záujem bol podporený predovšetkým veľkou kauzou týkajúcou sa pracovných miest s najnižším finančným ohodnotením, ktorú svojimi početnými článkami vyvolala novinárka Saša Uhlová. Obsahovo odvážny film je dlhoročným projektom novinárky a režisérky Apoleny Rychlíkovej a v Jihlave napokon získal Cenu za najlepší český dokument.

Sociálno-politická téma bola zastúpená takmer v každom z najavizovanejších filmov festivalu, medzi ktorými dominovali portréty politických osobností. Zatiaľ čo slovenská a česká kinematografia k nim prispela snímkami o politikoch, ktorí už nie sú aktívni (Mečiar, r. T. Nvotová; Milda, r. P. Křemen), v českej premiére sa predstavili zahraničné filmy o dvoch najvýraznejších osobnostiach minulého roka: Donaldovi Trumpovi (Trumpoty, r. T. Bourne) a Emanuelovi Macronovi (Kandidát: Vzostup Emanuela Macrona, r. Y. L’Hénoret). Tieto dokumenty pracujú s portrétovaním konvenčne. Originálnejší prístup mal režisér Dmitrij Bogoľubov vo filme Múr, ktorý zobrazuje Stalina nepriamo, cez jeho sympatizantov. Jednoducho pôsobiaci štýl (autor iba postavil kameru a sledoval ľudí, ktorí prišli bývalému diktátorovi položiť kvety k pamätníku) napokon najúčinnejšie odhalil súčasné znepokojivé nálady v spoločnosti, vďaka čomu film získal Cenu za najvýraznejší svetový dokument.

Tohtoročný festival si však netrúfam konkrétnejšie charakterizovať. Obrovský počet filmov (viac ako 300) spôsobil aj to, že každý divák ho mohol vnímať z úplne odlišného hľadiska. K pôvodným siedmim súťažným sekciám sa pridali ďalšie tri, špeciálne sekcie si vyslúžili Manželské etudy Heleny Třeštíkovej, taiwanská kinematografia, tvorcovia Jean Rouch, Šinsuke Ogawa či Marcel Ophüls, filmy, ktoré sa zaoberajú súčasnou Amerikou i Leninom, brazílska filmová subkultúra 60. a 70. rokov alebo experimentálne filmy.

Slovensko bolo na festivale zastúpené štyrmi dokumentárnymi portrétmi a dvomi experimentálnymi filmami. Svoj film Varga tu vo svetovej premiére odprezentovala študentka dokumentu na pražskej FAMU Soňa Maletzová. Zdokumentovala posledné mesiace života známeho hudobníka, ktorý ju pustil do svojho sveta. No hoci prináša vzácne zábery zo súkromia Mariána Vargu, intímnosťou zobrazenia neprekonáva iný film o mediálne známej osobnosti – Richard Müller: Nespoznaný (r. M. Remo), ktorý sa premietal v sekcii Dokument ČT. Zostavu dopĺňal portrét opernej speváčky Sone Červenej v réžii Olgy Sommerovej nazvaný Červená a spomenutý Mečiar. No a v sekcii Fascinácia: exprmntl.cz uviedli dva krátke filmy slovenskej študentky strihovej skladby na FAMU Simony Donovalovej – Stopa (p)o mne a Dnes.

Adam Straka ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )