Pokračovanie obsahu:

Podstata kameramanskej profesie sa nemení

Kameraman Martin Žiaran si na konci novembra prevzal cenu Kamera, ktorú udeľuje Asociácia slovenských kameramanov (ASK). Získal ju v kategórii hranej filmovej tvorby za snímku Čiara a nadviazal tak na rovnaký úspech spred dvoch rokov, keď zvíťazil s titulom Čistič. Medzitým si odskočil do Los Angeles, kde dostal krátky film Kdo je kdo v mykologii, na ktorom spolupracoval s českou režisérkou Mariou Dvořákovou, študentského Oscara (Žiarana zaň nominovali aj na cenu ASK). Samozrejme, nie sú to ceny, ktorými treba merať kvalitu jeho práce. Tá je vo filmoch neprehliadnuteľná.

S novými technológiami môže naozaj každý nakrútiť film so zaujímavým vizuálom. Ako je to teda s kameramanským kumštom?

– Podľa mňa stále rovnako. Je pravda, že dnes sa dá natočiť technicky pomerne kvalitný i vizuálne zaujímavý záber napríklad aj na telefón, ale podstata kameramanskej profesie ostala nezmenená. Je hlavne v precíznej príprave, vo vkuse, v cite, empatii, spolupráci s ostatnými umeleckými aj realizačnými profesiami, v disciplíne a diplomacii. Nie je to iba o jednom vydarenom zábere, ale o postupnom vytváraní vhodného vizuálneho spracovania jednotlivých scén. A nové digitálne technológie poskytujú možnosť voľby, čo je dobre.

Aktuálne ešte rezonuje film Čiara – tvoja ďalšia spolupráca s režisérom Petrom Bebjakom. Čiara znamenala opäť iný žáner, inú atmosféru a to ťa zrejme baví, pretože nejde o monotónnu sériu projektov. Čím bol tento film zaujímavý a ako ho vidíš z pohľadu svojej dlhodobej spolupráce s Bebjakom?

– S Petrom sme si Čiaru sami pre seba pomenovali ako „eastern“. Už len z tohto pohľadu bola zaujímavá. To sme ešte nerobili. Samozrejme, je to myslené skôr ako pocitová inšpirácia, nie že by sme nejako výrazne kopírovali štýl amerických westernov. Chceli sme vytvoriť film, ktorý by sa pohrával so žánrami aj s formou jednotlivých žánrov. Od začiatku nám bolo jasné, že ideme točiť film, ktorý by chcel mať komerčný potenciál, ale súčasne by istým spôsobom porušoval formálne postupy typické pre takýto typ kinematografie, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, na to, aby sme natočili poctivú žánrovku, ako to poznajú diváci z amerických filmov, neboli peniaze. A po druhé, asi nám to ani jednému nie je úplne blízke.

V Čiare sa podobne ako v Marhuľovom ostrove ocitáme v pohraničí, atmosférou je však úplne iné. Inšpiruje ťa tento špecifický genius loci? Film sa blíži až k istému druhu magického realizmu...

– Vždy je dobré dať sa inšpirovať lokáciami a miestami, kde sa film odohráva. Mne to bolo veľmi blízke, lebo na východnom Slovensku som vyrastal, takže som to prostredie z veľkej časti poznal a užil som si to. Samozrejme, nikto z našej rodiny nebol pašerák, ale mal som kamarátov a spolužiakov, ktorí s tým skúsenosť mali. Natáčanie v pohraničných oblastiach je vždy zaujímavé, lebo je tam krásny a inšpiratívny mix minimálne dvoch kultúr. Ľudia na obidvoch stranách majú veľa spoločného a zároveň sú medzi nimi obrovské rozdiely. Má to v sebe istú mágiu, ktorá je skombinovaná s tvrdou realitou. A na týchto kontrastoch sa dá krásne vizuálne stavať. Je to proste o prekračovaní rôznych hraníc. Tak to bolo v Marhuľovom ostrove a tak je to aj v Čiare. Hoci Marhuľový ostrov bol výrazne komornejší.

Ak hovoríme o snovosti, spomeňme aj študentský film Kdo je kdo v mykologii. Je sympatické, že si kývol na študentský projekt. Ako si sa k nemu dostal a ako sa rodil jeho vizuál? Je to surreálne dielko, prirovnávajú ho k Švankmajerovej tvorbe, čiže bolo to pre teba opäť niečo nové...

– Na spoluprácu ma oslovila producentka Marta Kuchynková a režisérka Marie Dvořáková a mne sa páčil scenár, jeho originalita, Maruškina v dobrom zmysle nekompromisná režijná koncepcia, energia a nadšenie. Ten projekt mal od začiatku skvelú atmosféru. Na krátky film sa rodil pomerne dlho, lebo je náročný tak z technickej, ako aj z umeleckej stránky. Je tam veľa predkamerových a postprodukčných trikov, ktoré bolo treba zladiť. Iba príprava samotného natáčania nám zabrala intenzívne tri štvrtiny roka, ktoré sme strávili vymýšľaním návrhov stavby v ateliéri, záberovaním, tvorbou technického scenára a konzultáciami s „art departmentom“ a postprodukčným štúdiom. Postprodukcia potom zabrala ďalších niekoľko mesiacov.

Film vznikal v koprodukcii s USA. Aké si mal podmienky?

– Film sa natáčal v Prahe, vznikal ako absolventský projekt pre NYU Tisch School of the Arts a podmienky mal také, aké si vyžadoval. No všetko je to zásluha hlavne Marty a Milana Kuchynkovcov a Marušky Dvořákovej, ktorá svojím obrovským nadšením dokázala strašne veľa ľudí presvedčiť o výnimočnosti tohto projektu. Čo sa nakoniec aj potvrdilo.

Film získal cenu americkej filmovej akadémie, čo je veľký úspech a ocenenie práce, ktorá trvala niekoľko rokov. Aké si mal pocity? A prišli napríklad aj ďalšie ponuky na spoluprácu?

– Ponuky teraz dostáva hlavne Maruška a to je dobre, lebo si to zaslúži. Keď som sa dozvedel, že film dostane cenu americkej filmovej akadémie, mal som obrovskú radosť, ale až keď sme ju boli prevziať v Los Angeles, uvedomil som si, aká je to prestíž, dostať študentského Oscara. Toto ocenenie skutočne otvára študentom dvere do biznisu a po oznámení víťazov sa medzi produkciami a štúdiami rozbehne hon na nové talenty. Prichádzajú im ponuky aj od naozaj veľkých, renomovaných produkčných spoločností. A je dôležité nepremeškať túto príležitosť, lebo o rok tu budú noví absolventi s novými skvelými filmami.

Vráťme sa ešte k lokáciám. Baví ťa chodiť na obhliadky? Nie je pravidlom, že na ne kameraman chodí...

– Podľa mňa sú obhliadky absolútna nutnosť, musí to byť pravidlo. Bez toho sa nedá poriadne pripraviť na natáčanie. Ja mám toto obdobie pred filmom veľmi rád, lebo vtedy sa do veľkej miery rodí vizuálny štýl filmu a zároveň je to dobrý čas na zoznámenie sa s novými spolupracovníkmi. Samozrejme, niekedy je to únavné a frustrujúce, keď sa za celý deň nepodarí nájsť ani jednu dobrú lokáciu, ale baví ma to, lebo ako sa hovorí, „počas obhliadok sa dostanete na miesta, kam by ste za normálnych okolností nešli... a niekedy aj z veľmi dobrého dôvodu“.

Pýtam sa na to aj v súvislosti s filmom Čistič, kde miesto charakterizuje hrdinu, príbeh bol výrazne zviazaný s prostredím.

– Príbeh Čističa bol zasadený do súčasnej Bratislavy a tie miesta, kde hlavný hrdina vyrastal a žije, ho charakterizujú a determinujú jeho správanie. Preto sme pri príprave tohto filmu strávili s Bebom naozaj veľa času hľadaním správnych lokácií. Museli byť významotvorné, výtvarné, museli na seba nadväzovať, prípadne si oponovať. Lokácie boli v tomto prípade ďalším hrdinom príbehu.

Baví ťa viac prostredie mesta alebo si rovnako užívaš aj vidiecke, prírodné prostredie?

– Samozrejme, baví ma aj príroda. Vyrástol som v malom meste a príroda bola súčasťou môjho dospievania. Ale momentálne sa viac pohybujem vo veľkých mestách.

V tvojej filmografii prevládajú filmy zo súčasnosti. Ako sa ti však pracuje na dobových snímkach? Tam sa musí vytvoriť atmosféra, ktorú ty nepoznáš alebo si ju už tak nepamätáš, a nie všetko sa dá dosiahnuť len kostýmami, dekoráciami a rekvizitami. Alebo v tom nie je pre teba ako kameramana rozdiel?

– Rozdiel v tom je. Natáčanie dobovky si vyžaduje trochu inú prípravu než film zo súčasnosti. Závisí to od toho, v akej dobe sa príbeh odohráva: či je to doba, ktorú nezažil už nikto z nás, alebo si ju ešte niekto pamätá. Vždy je dôležité určiť si s režisérom, kostýmovým výtvarníkom a architektom mieru umeleckej licencie, ktorú môžeme uplatniť. To, samozrejme, závisí aj od žánru konkrétneho filmu; inak je to pri komédii, inak pri dráme a inak napríklad pri rozprávke, ktorá môže vizuálne vychádzať z konkrétnej doby. Dá sa inšpirovať dobovými fotkami, obrazmi, literatúrou, prípadne hudbou a na tejto platforme potom vytvárať atmosféru a vizuálny štýl filmu. Na pľaci sa to potom snažíme dotvoriť vhodným svetlom. Napríklad aj Čiara je dobový film. Odohráva sa v roku 2007, a hoci je to „iba“ desať rokov, ovplyvňuje to, respektíve určuje výber kostýmov, rekvizít a spôsob komponovania záberov.

Spomeňme aj jednozáberový film Hany – ten bol výrazne o aranžovaní, čo bola asi zaujímavá skúsenosť.

– Skvelá skúsenosť. Obdobie okolo tohto filmu bolo veľmi intenzívne. Skúšalo sa asi tri mesiace v prenajatej telocvični, kde sme si vytvorili imaginárne steny a určili sme hercom priestor, kde sa môžu pohybovať. Lokácie sme mali v tom čase už vybraté, ale tam by sme z finančných dôvodov nemohli skúšať tak dlho. Prvá fáza boli herecké skúšky a neskôr sme sa pridali aj s kamerou, kde sme sa to snažili čo najprecíznejšie zaranžovať, a potom sme to počas troch nocí natočili v reálnom prostredí. Keď sa to takto povie, znie to vlastne zábavne, ale tie tri natáčacie dni boli celkom slušné peklo. Film sa točil na tri samostatné 25- až 30-minútové zábery, to znamená každú noc jeden záber. Až na pľaci sme si totiž uvedomili, že keď nestihneme natočiť jeden záber, bude nám chýbať tretina filmu. To bolo zrazu hrozne stresujúce, ale zároveň obrovský pracovný stimul, ktorý cítili všetci, čo tam boli. Bol to fakt dosť zaujímavý pracovný aj ľudský zážitok.

Tento film sa asi dal nakrútiť len na digitál, aj vzhľadom na rozpočet. Ty si mal možnosť nakrúcať aj na filmovú surovinu. Tešíš sa, keď vieš, že je tá možnosť?

– Hany sme točili na digitál, a ako hovoríš, na filmovú surovinu by takýto projekt natočiť nešlo. Nielen z finančných dôvodov, nešlo by to ani technicky. Museli by sme robiť kratšie zábery, inak to svietiť a podobne. Nakrúcať na film je, samozrejme, radosť, občas sa to ešte podarí. Napríklad Kdo je kdo v mykologii sme točili na 35 mm negatív.

Digitál má určite svoje výhody, ale pre umelecký zámer je asi stále lepšia filmová surovina?

– Nedovolil by som si to takto tvrdiť. Je to nekonečný spor. Pre niekoho film zažíva v súčasnosti tak trochu renesanciu a pre niekoho je to už otravná a módna záležitosť, ktorú vo výsledku aj tak nikto neocení. Čo sa mňa týka, filmová surovina má, samozrejme, svoje kúzlo a v mnohých svetelných situáciách s ňou stále dosiahnete lepšie výsledky – nemyslím technicky, skôr pocitovo. Ja však rád využívam možnosti a výhody digitálnych kamier. Pri projekte Hany by sme si s filmovou kamerou ani zďaleka nemohli dovoliť to, čo sme si dovolili s digitálnou. Takže z umeleckého hľadiska to bola správna voľba a vďaka za tú možnosť. Naopak, vo filme Kdo je kdo v mykologii sme zase plne využili možnosti tridsaťpäťky. Dodalo to tomu správnu atmosféru a patinu, ktorú by sme postprodukčne dosahovali hrozne ťažko a s neistým výsledkom.

Bola som prekvapená, keď mi Ján Ďuriš v jednom rozhovore povedal, že pracovať s digitálom nie je pre kameramana jednoduchšie. Z tvojej skúsenosti je to tak?

– S tým určite súhlasím. Z technickej stránky sa síce s digitálnymi kamerami dá pracovať trochu rýchlejšie, ale nie je to jednoduchšie. Podľa mňa sa podstata kameramanskej profesie s prechodom na digitál nezmenila.

Ako ste sa našli s Petrom Bebjakom? Vaša spolupráca trvá dlho a zdá sa, že bez ponorkovej choroby.

– Myslím, že prvý raz sme sa stretli pri natáčaní absolventského filmu Vlada Adáska Hana a jej bratia, kde som robil druhého asistenta kamery a Bebo tam hral. Neskôr sme spolu točili nejaké reklamy a spolupracoval som aj na dokumentárnom seriáli Najväčšie kriminálne prípad Slovensky, ktoré produkoval a spolurežíroval s Robom Švedom. Myslím si, že taká ozajstná spolupráca sa začala hraným krimiseriálom Mesto tieňov a filmom Marhuľový ostrov. Mňa naša spolupráca ohromne baví a dúfam, že aj jeho. „Ponorka“ snáď nehrozí. Bebo je skvelý režisér s výbornými nápadmi. Baví ma jeho pracovná odvaha a to, že sa v každom novom projekte pokúša posunúť svoju filmársku hranicu o kúsok ďalej a vyššie. Vizuálne aj tematicky. Robí filmy po svojom, originálne a tak, aby ho to bavilo. A tak je to správne a pre všetkých nás okolo inšpiratívne. Patrí do takzvanej DIY (do it yourself) generation režisérov a producentov.

Spomeňme aj spoluprácu s Janom Hřebejkom, s ktorým si nakrútil snímky Učiteľka a Zakázané uvoľnenie a robil si s ním aj na seriáloch. Hřebejkova filmografia je početná, čo znamená, že má  už svoj spôsob práce. Ako fungovala vaša spolupráca?

– Skvelo. Honza je jeden z najproduktívnejších českých režisérov. Natočil toho naozaj veľa, má svoj spôsob práce, ale zároveň sa pri každom projekte snaží hľadať a uplatňovať nové formálne postupy, čo je pre kameramana vždy zaujímavé. Rád na pľaci improvizuje. To môže byť pre produkciu a štáb občas stresujúce, ale on vďaka svojim skúsenostiam veľmi presne vie, čo si môže dovoliť, a všetky jeho rozhodnutia sú v konečnom dôsledku na prospech veci. Natáčanie si naozaj užíva, hlavne prácu s hercami. Je fakt radosť pozorovať ho pri práci.

Sú rôzne spôsoby spolupráce medzi kameramanom a režisérom. V krajných prípadoch má režisér všetko presne pripravené alebo, naopak, necháva veľa na kameramanovi. Je ideálny model niekde uprostred – keď má režisér koncepciu a ty ju s ním rozvíjaš?

– Je to tak. Ale myslím si, že každý dobrý filmár má svoju presnú koncepciu a originálnu víziu, ako konkrétny projekt natočiť. Dôležité je naladiť sa na to, pochopiť sa a potom to môžete spolu rozvíjať.

Veľa času ti zaberá seriálová tvorba. Musíš si na tejto práci hľadať pre seba niečo zaujímavé alebo to nevnímaš ako menej tvorivú prácu?

– Nevnímam to ako menej tvorivú prácu. Televízny projekt je od začiatku zacielený na istú konkrétnu skupinu divákov a treba naplniť určité zadanie, čomu sa musia všetci prispôsobiť. Pri filme je to povedzme slobodnejšie, dá sa viac experimentovať, ale závisí to aj od rôznych podmienok a konkrétneho projektu. Ak ide o drahý komerčný film, ktorý má hlavne ambíciu naplniť kinosály, takisto musí spĺňať isté parametre. Aj vizuálne. Keby som to mal zovšeobecniť, práca na filme je slobodnejšia, ale v televízii je rovnako kreatívna a zodpovedná.

Máš už za sebou aj svoj prvý dokument – Mečiar. Čo ťa presvedčilo na túto spoluprácu? A kývol by si na ďalší dokumentárny film?

– Z tejto ponuky som mal veľkú radosť, lebo je to skvelá téma a hlavne som mal možnosť spolupracovať s Terezou Nvotovou, ktorá je podľa mňa obrovský talent. Tento rok natočila ešte vynikajúci hraný film Špina. Mečiar nie je prvý dokument, na ktorom som spolupracoval. Film sa točil niekoľko rokov a spolupracovalo na ňom viacero vynikajúcich kameramanov – Anička Smoroňová, Marek Dvořák.

Moderátor Marek Eben sa pri rozhovore s Igorom Lutherom pozastavil nad tým, že človek, ktorý je zodpovedný za vizuál filmu, sa vlastne celý čas díva jedným okom. Narážal, samozrejme, na dobu, keď ešte kameraman nemal k dispozícii monitor. Ak ťa niečo zaujme, nepristihneš sa pri tom, že jedno oko prižmúriš?

A vieš, že prižmúrim?

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: Miro Nôta