Meškám a už to nemôžem dobehnúť 

Režisér Dušan Trančík oslávi v novembri 75. narodeniny. Slovenský filmový ústav pripravuje v rovnakom čase vydanie kolekcie jeho krátkometrážnych filmov, ktoré napokon určili aj tému nášho rozhovoru – pamäť. 

Keď sme si dohovárali stretnutie, povedali ste, že nechcete hovoriť o svojich starých filmoch. Prečo?
Urobiť rozhovor, ktorý by sa mal dotýkať historických súvislostí, a vtesnať sa do stanoveného rozsahu nesie vždy riziko, že na niečo zabudnete alebo to zostane nedopovedané. Som sklamaný z toho, čo som zabudol urobiť, a nechcem sa chváliť tým, čo sa mi podarilo. Azda som na niečo hrdý, ale pri väčšine filmov by som si sypal popol na hlavu a vravel by som, aká je veľká škoda, že som toto alebo tamto nestihol. 

Vaše diela sú však dôležité napríklad aj z hľadiska pamäti, o ktorej by sme sa mohli rozprávať v súvislosti s filmom.
Tu by som mohol uviesť príklad filmu Tisove tiene (1996). Napísal som scenár a ponúkol som ho Slovenskej televízii. No asi pre moju osobu (inak si to neviem vysvetliť) to zamietli. Navštívil som obhajcu Jozefa Tisa Ernesta Žabkaya, ktorý mi povedal, aby som sa poponáhľal, lebo mu už nezostáva veľa času – diagnostikovali mu rakovinu. Ani prokurátor Anton Rašla nebol fit. Bolo nevyhnutné pristupovať k nim dôstojne. Obrátil som sa teda na Českú televíziu a takmer okamžite som od nej dostal finančnú podporu. Dnes existuje film, ktorý už nie je možné nakrútiť. Žabkay sa nedožil premiéry. Všetci máme obmedzený čas a som hrdý na to, že som tento film nakrútil. No súčasne sa ma diváci po premiére pýtali, prečo sa do tejto chúlostivej témy pletú Česi. Zbytočne som vysvetľoval, že to nebolo možné nakrútiť v Slovenskej televízii. A o pár rokov, keď do STV nastúpilo nové vedenie a ani jeden z protagonistov filmu nežil, sa zjavil producent a ponúkal nanovo nakrútiť Tisove tiene. S kým?! Zistíte, že Slovensko sústavne rozdeľujú rôzne témy (nielen covid). Ľudia si nevážia jeden druhého a nezáleží im na našej pravdivej histórii. 

Súvisí táto permanentná polarizácia s absenciou pamäti?
Iste, strata pamäti sa netýka len jednotlivca, ale, žiaľ, i národa. Potom sú tu rôzne mystifikácie a posuny. A vždy v inom politickom kontexte. O našej histórii vychádzajú rôzne dôležité knihy, ale čítajú ich mladí ľudia? Pripravujem teraz hraný dokument a verím, že sa mi ho podarí aj nakrútiť. Je to film o mimoriadne sofistikovanej eštebáckej hre, o najúspešnejšom zásahu ŠtB v bývalom Československu, tzv. akcii Monaco. Neďaleko Zochovej ulice v Bratislave sídli v dome Karola Sidora, ktorý bol v marci 1939 krátko predsedom slovenskej autonómnej vlády, francúzska ambasáda. Tam sa v roku 1948 odohralo sledovanie ako z kriminálneho filmu. Všetci, čo sa na francúzskom konzuláte schádzali, boli označení ako nežiaduce osoby zaujaté voči ľudovodemokratickému štátu a dostali tresty smrti. Tak skončil profesor Juraj Dlouhý, tak skončil bojovník proti fašizmu Vladimír Velecký. Na doživotie bol odsúdený Karol Koch. Snažím sa pripomenúť, že inteligencia bola v čase stalinizmu nepriateľom číslo jeden a visela nad ňou slučka. Čiže pre inteligenciu nastala doba temna, ktorá sa neskôr odzrkadlila v samotnej existencii Slovenska. Myslím si, že je to dôležitá téma, a len dúfam, že prenikne aj k mladému divákovi, ktorého dnes zaujímajú úplne iné veci. 

Hovorme teda o filme a o pamäti. O vytváraní pamäti. Minulosť často hodnotíme práve podľa obrazov. Propaganda to vedela veľmi dobre využiť a vznikali filmy, ktoré ohýbali históriu, prinášali nový pohľad.
Pamäť, práca s pamäťou a históriou si vyžaduje poctivosť. Nemyslím si, že môžem priniesť iný pohľad na výsostne historické fakty. Hľadám formu, ako ich priblížiť divákovi, ale obsah si žiada dôslednosť. Ako pedagóg sledujem formu – mladí filmári v snahe upútať diváka za každú cenu často pracujú s kamerou ako sprejeri pri kreslení grafitov. Každý sa chce podpísať na veľkú stenu či na veľké plátno, a pritom vôbec nevie maľovať. Egocentrizmus je droga. Keď stretnete mladého človeka, ktorého zaujíma história, ktorý študuje fakty a je schopný skladať ich v istom historickom kontexte, je to zjavenie. Morálka politikov či politických garnitúr je na Slovensku priamo úmerná spoločenskej pamäti. Je to výsledok dlhoročného prenasledovania, mučenia a vyvražďovania inteligencie. Ale pochybujem, že má význam hovoriť to, možno ani tento rozhovor nikto nedočíta do konca. Ja by som vám namiesto toho rád povedal niečo pozitívne, napríklad že sa mi páčila inscenácia v SND Pred západom slnka v réžii Michala Vajdičku. Martin Huba bol úžasný a aj všetci ostatní. A keď sa niečo také zjaví, tak si poviete, že predsa to ide! Dá sa to! V kinematografii je pritom toľko podvodníkov... a tu radšej skončím.

Dá sa to pomenovať aj tak, že vaše filmy spred roku 1989 sa stali súčasťou pamäti a filmy nakrútené po roku 1989 sa zasa zaoberajú históriou, skúmaním pamäti?
Uvedomujem si, že som predsa len zaznamenal niečo dôležité. Napríklad som inicioval film o tryzne za Jana Palacha. Ako študent FAMU som prišiel do Bratislavy a stretol sa v Krátkom filme s Petrom Mihálikom, bol pri tom aj hlavný dramaturg Pavol Sýkora. S cieľom nakrútiť tie udalosti zvolali poradu a z miestnosti sa postupne vytrácali ľudia, ktorí si nechceli páliť prsty. Mali už skúsenosť s cenzúrou a vedeli, že sa to nebezpečenstvo vracia, báli sa o seba, o svoje rodiny. Nakoniec sme tam zostali Kubenko, Mihálik a ja. Kubenko si vzal Bratislavu, Mihálik Brno a ja som sa vrátil do Prahy. Prebudilo sa vo mne niečo, čo sa aj dnes prebúdza v mladej generácii dokumentaristov. Podľa mňa by sa zachovali rovnako. Neurobil som nič výnimočné, iba to, čo mi diktoval vek, sebavedomie a túžba po oslobodení spravodlivosti. Nič viac. A to robí dnes necenzurovaná vlna dokumentaristov, ktorí skončili školu pred desiatimi rokmi a ktorých filmy si vážim.

Film je tak ako filozofia interpretáciou reality. Filmy sa stávajú pamäťou, no sú aj pohľadom autora, záznamom fragmentov reality, nie však jej vyčerpávajúcim obrazom.
Uvedomil som si, že Fotografovanie obyvateľov domu (1968) je pozitívny film. Je v ňom všetko, čo mi je vlastné. Mám rád minimalizmus, to znamená vyjadriť sa intenzívne na malej ploche, ísť na koreň veci. A páči sa mi antagonizmus, ktorý v tom filme je. Vidíme ľudí, ako žijú, aké sú ich priority a túžby, ako sa spolu s počasím menia ich rodinné väzby a oni to nazvú socializmom. To je ironický pohľad a komunistov urazila vďačnosť prostého človeka, ktorý ich nepriamo pochválil ich falošným jazykom. Pochopili ten nezmysel v kontexte toho, aký život vymedzili môjmu hrdinovi. 

Rád vstupujete do reality, v jednom našom rozhovore ste povedali aj to, že nemáte rád bezbrehý dokumentarizmus. Typické sú pre vás skôr eseje ako forma na uchopenie reality, ktorá sa stáva pamäťou pre budúce generácie.
Och, to je kompliment, že robím eseje. Bol by som rád, keby to tak vyznelo. Vždy vychádzam z nejakej až aforistickej myšlienky, snažím sa vnímať tému filozoficky, nadčasovo. Chcem sa na veci pozrieť z nadhľadu a snažím sa pochopiť spoločenské antagonizmy tým, že dávam hlas obidvom stranám. Pravda napokon vypláva na hladinu. Ak sa zhovárame o historickej pamäti a o tom, ako ju interpretovať, musí vás bytostne trápiť určitá historická otázka. V prípade spomínanej akcie Monaco som si uvedomil, že keď po vojne prišiel do Bratislavy francúzsky konzul, musel môj otec, demokratický politik, emigrovať. Konzul Manach si zakladal na dobrých vzťahoch s Rusmi, domnieval sa, že sa s nimi dohodne. Ale nezvládol to a snaha o vytvorenie nových francúzsko-československých vzťahov skončila v spisoch ŠtB. Takže ma tento fragment stalinistickej histórie zaujíma. Tých, čo mali podobnú skúsenosť, je viac. Na mojej rodine sa podpísala doba, museli sme odísť z Bratislavy, ja som mal problémy pre kádrový posudok, ale nič také strašné sa nestalo. Boli, pravdaže, horšie prípady, rodiny stratili blízkych a mnohí boli prenasledovaní oveľa horšie. Moji bratranci, ktorí niesli meno môjho otca, nemohli ani skončiť školu. Ja som vlastne obišiel šťastne. Teda než sa k téme prepracujem, vždy veľa rozmýšľam a porovnávam. Možno z toho vzniká esejistický pohľad na tému. Pre mňa je dôležité najskôr to, či ma téma oslobodí, akým spôsobom ju dokážem preklenúť. Takto som nakrútil niekoľko filmov, ktoré sa týkali histórie a pamäti. Keď som začínal, ani mi nenapadlo, že raz budem pracovať s archívmi. Myslel som si, že všetko nakrútim sám, až neskôr som si uvedomil, aká sila je v archívnych materiáloch. Zideologizovaný komentár v nich je fascinujúci. Ale treba vnímať obraz. Keď sme dokončili Tryznu (1969) a materiál išiel do strižne, už som nakrúcal Šibenicu (1969). Film strihali Kubenko s Mihálikom a použili hudbu, ktorá dunela a veľmi podčiarkovala obraz, bola podľa mňa nadužívaná. Na druhej strane film zachytil policajné zložky pripravené na zásah – potlačenie študentského hnutia. To nezaznamenal v tom čase žiaden iný dokument. 

Zaujalo ma slovo „preklenúť“. Vaše filmy môžeme vnímať ako filmy vzdoru a teraz hovoríme o preklenutí. Čiže film ako vzdor a film ako zmierenie?
Ako dieťa som zažil rôzne ústrky, ale veľa skutočností som ani netušil. V dôsledku toho sa v človeku usadí nedôvera k ideológii, a to nedôvera k akejkoľvek ideológii. Nikdy som nevstúpil do strany a niektorí tvorcovia sa ma pýtali, ako je možné, že nakrúcam filmy. Povedal som, že niekto má talent a iní potrebujú stranícku knižku. (smiech) Vždy je správne, keď tvoríte s určitou mierou vzdoru. S hotovým dielom príde zmierenie. Istým spôsobom je človek rád, že sa s tou témou vyrovnal, že sa mu ju podarilo nakrútiť. Vrátim sa k úvodu – nie som úplne zmierený s tým, čo som urobil, čo sa mi podarilo dosiahnuť. Sú to malé víťazstvá a oveľa väčšie prehry. A z toho som sklamaný. Chytám sa za hlavu a pýtam sa sám seba, čo som to robil vtedy a vtedy, veď ešte žil svedok toho obdobia, mohol som ísť za ním s kamerou a pýtať sa ho na dôležité veci. Teda to si vyčítam. Prečo som nerobil niečo ako literatúru faktu? Prečo som sa hlbšie nevenoval histórii? (Teraz som si naozaj nasypal na hlavu plné vedro popola.) Aj keď v súvislosti s tou kolekciou mojich krátkych filmov som rád, že vyjde na blu-ray, a ak si ju niekto kúpi, poteší ma to.

Myslím, že sú to dôležité filmy. Ale napríklad aj Víťaz (1978), ak by sme mali spomenúť vašu dlhometrážnu tvorbu. A to i z hľadiska pamäti, o ktorej sa tu rozprávame.
Na začiatku normalizácie som dostal od vedenia Krátkeho filmu „očistnú“ úlohu, aby som sa stal uvedomelým – nakrútiť film o brigáde socialistickej práce. Blúdil som ulicami a nevedel, čo s tým. Napokon som prišiel na to, že nájdem prostredie atraktívne pre kameru. To som našiel v Hornom Sŕní. Domnievam sa, že v tom filme je autorská kreativita, ktorá však zastiera dôležitý fakt, že tí ľudia sú chudobní, drú v práci aj doma, sú to otroci. Ľudia mi hovoria, že Vrcholky stromov (1972) sú pekný film, ale ja ho vnímam tak, že keby som doň vložil myšlienky a postoje, ktoré mám teraz, vznikol by iný film. Nakrútil by som radšej sociálny dokument. Bolo to také Pyrrhovo víťazstvo.

Čo sa týka Víťaza, tam je to jasnejšie, ten film mám celkom rád. Všetci vedeli, že kráľ je nahý, a nebolo treba nikomu nič vysvetľovať. Komunistom v tej dobe nestačilo iba dominantné postavenie v spoločnosti, oni si chceli privlastniť každé víťazstvo, čo je morálna krádež. V tomto smere sme boli so scenáristom Tiborom Vichtom zajedno. Jeden kritik sa vyjadril, že ani netušil, aká môže byť Bratislava temná a zvláštna. Škoda, že potom som nezopakoval tento smer, ale vlastne to ani nebolo možné, lebo cenzúra nás s Vichtom rozdelila, zakázali nám spolupracovať.

Ak máme hovoriť o presahoch do súčasnosti, tak vo vašich filmoch sa opakuje téma občianskej statočnosti a konformizmu, etický problém – ako žijeme…
Pri 40. výročí Palachovej smrti som sa v Prahe stretol s poľským režisérom Maciejom Drygasom. On tam prišiel s úžasným filmom Počujte môj krik (1991) o tom, ako sa v Poľsku ešte pol roka pred Palachom upálil Ryszard Siwiec. Ako učitelia na umeleckých školách sme sa zhodli na tom, že najdôležitejšia pri výučbe je etika: evokovať v poslucháčovi morálne vlastnosti a usmerňovať ich. Etika je dôležitejšia ako technika. A že si študenti často pletú historické fakty? Ja som zažil, že poslucháč, ktorý už bol absolventom divadelnej vedy a prihlásil sa na réžiu, odpovedal, že 28. októbra oslavujeme deň založenia slovenského štátu. Slovensko je pomýlené historickými mystifikáciami a markantné je to aj v súvislosti s Rakúsko-Uhorskom. To som sa snažil ukázať v dokumentárnom filme Hodina dejepisu (2013). Keď som maďarským a slovenským maturantom položil otázku o Trianone, Slováci sa zdráhali alebo nevedeli odpovedať. Maďarské deti vedeli, lebo je to ich národná trauma. V Komárne sú dve budovy – slovenské a maďarské gymnázium – so spoločným dvorom. Na maďarskom gymnáziu nás ochotne prijali a na hodine dejepisu sme sledovali veľký výklad o tom, čo sa stalo v Trianone v roku 1920. Potom som zašiel na slovenské gymnázium, kde mi učiteľka povedala, že tej téme sa venujú krátko v rámci Versaillského mieru. A že si neželá, aby sme ju nakrúcali, lebo je to výsostne politická téma. Až neskôr mi ktosi vysvetlil, že obe gymnáziá sú síce na slovenskej pôde, ale na maďarskom národnostnom teritóriu a učiteľka si predsa nedá „hodiť tehlu do hlavy“ od rodičov, ktorých deti sú na slovenskom gymnáziu len preto, že sa nedostali na to maďarské. 

Je vždy otázkou vôle dopátrať sa historickej pravdy, vyrovnať sa s ňou, pochopiť ju a cez to pochopiť súčasnosť, ktorá je jej vyústením a formuje budúcnosť.
V tom filme sa nám podarilo zaznamenať konflikt – v slovenskej triede sa dievča s maďarským pôvodom vyjadrí, že chce, aby sa obnovil Felvidék. Slovenské deti na ňu zaútočia, čo bolo autentické. Pravdaže, pomohlo to vyostriť hranice témy, ktorá má svoju pointu. Zatiaľ čo maďarskí študenti zvažujú, či vôbec odísť do zahraničia, mladí ľudia na slovenských gymnáziách ma sebavedomo presviedčali, že odísť chcú. 

Vrátim sa ešte k filmu, ktorý pripravujete o akcii Monaco. Aj ten je vo svojom presahu aktuálny, pretože je aj o súčasnej kríze vnímania elít.
Áno, presne tak. Dalo by sa povedať, že som to tak vnímal a stále vnímam. Tak to vnímajú aj v Česku, kde ten film už finančne podporili. V posudkoch som našiel poznámku, že filmov, ktoré zobrazujú pamäť národa, je málo a treba ich podporovať. O ŠtB vznikli v Česku celé seriály, u nás takmer nič. Stále meškáme. A aby som sa vrátil na začiatok nášho rozhovoru – aj zo svojich filmov mám pocit, že meškám a už to nemôžem dobehnúť.

Mariana Jaremková, filmová publicistka
foto: Miro Nôta