Moja filmová škola Jánošíkom 

Keď som sa počas univerzitného štúdia národopisu oboznámil s podstatou a významom zbojníckej tradície v slovenskej ľudovej kultúre vo vedeckom podaní popredného etnológa a folkloristu Andreja Melicherčíka, mal som už ako od mladosti nadšený kinodivák napozeranú istú časť frekventovanej „jánošíkovskej“ filmovej produkcie. 

Vo vedomí mojej takpovediac výbehovej generácie ostane zosobnením slávneho zbojníka už asi navždy predstaviteľ Jánošíka vo filme českého režiséra Martina Friča, nezabudnuteľný Paľo Bielik, muž priam monumentálnej postavy. Veď nekaždodenný úspech tohto filmu priviedol talentovaného divadelného ochotníka nielen na dosky Slovenského národného divadla, ale aj k ďalšej hereckej a neskôr i režisérskej filmovej kariére až po aureolu zakladateľa slovenskej kinematografie. Obrovská popularita Fričovho filmového Jánošíka z roku 1935 dostala zbojníka s jeho „bielikovskou“ podobou až na etikety rovnomenného liptovského topeného syra. Ľudia ešte aj desiatky rokov od uvedenia tohto filmu porovnávali a porovnávajú filmových Jánošíkov s Bielikom, avšak šance ďalších predstaviteľov – jeho predchodcu Theodora Pištěka, Bielikom vybraného neherca Františka Kuchtu či naposledy obsadeného Václava Jiráčka – sú v porovnaní s naším filmovým bardom minimálne. 

Paľo Bielik, už ako skúsený filmový režisér, rozvinul folklorizovaný príbeh tragickej historickej postavy terchovského rodáka zo začiatku 18. storočia do akejsi „všezbojníckej“ syntézy a vytvoril tak dodnes divácky zrejme najúspešnejší slovenský film. Z desiatok popoludňajších predstavení, ktoré som absolvoval vo vynikajúcom bratislavskom kine Hviezda, mi ostali v pamäti postavy statočných „hôrnych chlapcov“ – Filčíkov Hrajnoha, Blaškovičov Surovec, Ťapákov Uhorčík, Brázdovičov Ilčík či zradný Jariabkov Gajdošík, ale najmä hlavná ženská postava Tereza v podaní nezabudnuteľnej, v mojich mládeneckých očiach nádhernej bytosti, neskoršej viedenskej opernej divy Lucie Poppovej. 

Keď sa v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia skvelému filmovému historikovi a reštaurátorovi Ivanovi Rumanovskému podaril kultúrny zázrak v podobe revitalizácie siakeľovského prvého filmového Jánošíka z roku 1921, mal som už (nielen ja) jasno v tom, že pre umelecké spodobenie legendárneho národného hrdinu nie sú ani zďaleka také podstatné historické fakty ako jeho mýtotvorná folklórna a z nej vychádzajúca literárna podoba. K takto prehodnotenému obrazu milovaného a „spravodlivého hrdinu z radov porobeného ľudu“ má najbližšie – možno nielen podľa mojej mienky – Zbojník Jurkov interpretácii jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej kultúry a umenia, vynikajúceho výtvarníka, filmára a humoristu Viktora Kubala, ktorému sa podarilo okoreniť jánošíkovský kult a folkloristicky interpretovanú zbojnícku tradíciu dovtedy absentujúcim humorom. Myslím, že národotvorný pátos priekopníckeho amerikánskeho nemého filmu tu cez heroizmus úspešného česko-slovenského Jánošíka a masový úspech prvého slovenského trilerového veľkofilmu zo začiatku „zlatých šesťdesiatych“ šťastne vyústil – súbežne s naším národným dozrievaním – do umelecky konzistentného animovaného filmového klenotu. 

Domnievam sa, že naši filmoví Jánošíci (azda až na oneskorenú slepú uličku „pravdivého príbehu“ v réžii svetovej režisérskej hviezdy) vcelku dobre odrážajú storočný historický vývoj Slovenska, Slovákov a ich kultúrnej pamäti. A, samozrejme, sú aj dokladom dozrievania slovenskej kinematografie.

Peter Maráky, etnograf, muzeológ a pamiatkar
foto: archív SFÚ