HANA GRISSOVÁ

Z búdky pre šepkárku sa vypracovala až na zaslúžilú umelkyňu. Domovom jej bolo divadlo, ale prirodzene vkĺzla aj do sveta filmu, televízie a dabingu, kde vytvorila desiatky úloh. Na javisku prežila viac ako polstoročie, z toho tri dekády v košickom Štátnom divadle. Herečka Hana Grissová sa narodila v novembri pred sto rokmi.

Popri pokore a vystupovaní mimo javiska rezonujú v dobovej tlači v textoch o Grissovej práve jej široký herecký diapazón a talent zhostiť sa rôznorodých úloh. „Hneď od počiatku dávala tušiť, že si v divadle nájde trvalé uplatnenie. V inscenácii hry Cisár z Portugalska hrala v prvom dejstve 12-ročného chlapca, v druhom pôrodnú asistentku a v treťom 70-ročnú babičku. Mala 21 rokov a všetky cesty do ďalších inscenácií otvorené. Široký výrazový register ju predurčoval na najrozmanitejšie roly,“ ilustroval pred rokmi jej schopnosti profil v časopise Javisko. Nie všade však tvárnu herečku vítali s otvorenou náručou. Keď po krátkom pôsobení v rodnej Nitre a v Prešove prišla do Košíc, režisér Ján Borodáč ju do divadla nechcel prijať. Radil ju totiž medzi charakterové herečky, ktorých mal v súbore už päť. „Bola to pre mňa rana do srdca,“ opísala to neskôr herečka. Na vytúžené miesto na javisku čakala tri roky na mieste šepkárky. 

V pestrej zostave charakterov, ktoré vytvorila a ozvláštňovala povahovými odtieňmi, prevažovali postavy zemitých žien z ľudu či postavy matiek. Časom čoraz viac inklinovala k tragikomickým rolám. „Herečka, ktorá sa smeje cez slzy,“ písali o nej. „Najbližšie sú mi tie roly, v ktorých sa postavy smejú a rozosmievajú diváka cez slzy. Neviem, ale asi to bude tým, že mi omnoho viac padnú situácie tragikomické než tie, v ktorých zvučí humor z každého kúta,“ potvrdila v Rudom práve charakteristiku Grissová.

V 50. rokoch, keď Jozef Medveď a Karol Krška pripravovali Štvorylku (1955), dostala ako prvá herečka zo Štátneho divadla pozvanie na filmové herecké skúšky. Na Kolibu sa vybrala najmä zo zvedavosti – zistiť, ako to tam vlastne vyzerá. „Ešte som vo filme nehrala a nemala s ním žiadne skúsenosti. Sedím u maskéra a vedľa mňa zaslúžila umelkyňa Mária Prechovská. O chvíľu mi vraví: ,Stále hľadajú Sásikovú a tu ju majú ako vystrihnutú! Nuž, hrala som nakoniec Sásičku vo filme Štvorylka naozaj ja. Ale bola to pre mňa sodoma-gomora, pochopiť techniku filmu,“ spomínala neskôr v Slovenke na svoje prvé stretnutie s filmom. 

Na prvom nakrúcaní zažila aj horúce chvíle. Pri scéne záverečného sólového valčíka spadol v štúdiu metrákový mosadzný luster len pár metrov od nej a jej hereckého partnera Jozefa Kronera. Spoluprácu s ním a jeho pomoc si pochvaľovala. „Avšak vidieť sa po prvý raz na plátne nebolo nič príjemné. Po čase som privykla trocha, ale hoci som hrala v mnohých televíznych a filmových dielach, stále som si celkom nezvykla,“ skonštatovala herečka.

Podobných úloh všetečníc, jazyčníc a klebetných tetiek sa jej podľa vlastných slov ušlo neskôr viac. Jednou z nich bola Šnajderka v päťdielnom televíznom filme Nepokojná láska režiséra Jozefa Zachara. „Na ponické nakrúcanie seriálu Nepokojná láska spomínam veľmi rada, aj keď to ročné autobusové cestovanie z Košíc do Banskej Bystrice bolo únavné. Všetko vyvážil zápal celého tvorivého kolektívu a podpora, ktorú som cítila od Júliusa Pántika a režiséra Jozefa Zachara. Šnajderka a podobné postavy však žijú medzi nami. Ja som ich študovala pri oddychu na vidieku, ale aj na košickej ulici, na trhu, aj pred krčmou, kde Šnajderka pekne od pľúc vykrstila svojho ,namazanéhoʻ Šnajdera. Výraz tváre, gestá, mimika, slová, výkrik, zasmiatie, to všetko inšpiruje, veď súčasné divadlo potrebuje ako soľ to najcennejšie – zrnká pravdy,“ prezradila zdroje svojej inšpirácie v rozhovore v Slovenke.

Grissovej filmografiu zhrnula Encyklopédia dramatických umení Slovenska ako „menšie úlohy a žánrové figúrky svojráznych žien s drobnými charakterovými chybami“. Spomeňme babičku v Skalných v ofsajde(1960) Jána Lacka, ktorý ju obsadil aj do ďalších filmov. Martin Hollý jej zveril postavu Amálky v Havranej ceste (1962) aj Darinky v Jednom dni pre starú paniu (1966). S Andrejom Lettrichom nakrútila satiru Archimedov zákon (1964), kriminálku Smrť prichádza v daždi (1965) i historickú snímku Do zbrane, kuruci(1974). V Zmluve s diablom (1967) Jozefa Zachara hrala matku jednej z protagonistiek, Peter Solan jej v poviedkovom filme O sláve a tráve (1984) zveril úlohu stareny a ako sestra najvyššieho okresného funkcionára sa predstavila v českom filme Stud (1967) Ladislava Helgeho.

Hana Grissová zomrela pred dvadsiatimi rokmi v Košiciach vo veku 80 rokov.

Zuzana Sotáková
foto: archív SFÚ/Anton Podstraský – Havrania cesta (1962)