Z pohybu v podzemí vystavajú Bunker, dystopický tanečný triler

Namiesto dialógov tanečné súboje, namiesto slov pohyb a gestá. Slovenský režisér György Kristóf, ktorého debut Out (2017) mal premiéru na festivale v Cannes, kde súťažil v sekcii Un Certain Regard, nakrúca v bani pri Budapešti svoj druhý celovečerný film Bunker. Má špecifické žánrové zaradenie – dystopický tanečný triler – a rozpráva o úskaliach budovania akéhokoľvek spoločenského systému. 

Na zemi sa váľajú plechové sudy, kde-tu vo všelijakých tmavých kútoch stoja stovky zhrdzavených plechoviek, ktoré osvetľujú plamene ohníčkov. Bez baterky človek ľahko zakopne o kôpky špiny a popola či o káble, ktoré tam naťahal filmový štáb. Do útrob masívneho komplexu, ktorého steny siahajú do výšky desať metrov, sa na tri týždne nasťahoval medzinárodný filmový štáb. Mohutné stĺpy členia priestor na viacero menších zákutí. V jednom z nich sa pripravuje na scénu dvojica tanečníkov. Spolu s choreografom Antonom Lachkým si prechádzajú tanečnú zostavu, v ktorej brat pripravuje sestru na boj. Prudké, ostré pohyby pretínajú ticho. O pár metrov ďalej stavajú filmári jazdu pre kameru. Všetci sa sústreďujú, aby scénu zachytili čo najpôsobivejšie. 

Vizuálna stránka je pri projekte Bunker veľmi dôležitá. „V tomto ohľade sú najdôležitejšie lokácie. Celý dej filmu sa odohráva na dvoch miestach. Jedným je väzenie, ktoré musíme ako lokáciu postaviť, pretože nepôjde o obyčajné väzenie. Bude to nadsádzka, všade budú sklenené steny. Druhou lokáciou je špeciálny podzemný priestor, kam sa väzni dostanú po úteku," približuje György Kristóf, ktorý je nielen režisérom, ale aj scenáristom a producentom filmu. „Charakter podzemného sveta udáva základnú atmosféru, vizuálny štýl filmu. Chceli sme niečo nie celkom prírodné, ako jaskyňa, ale nechceli sme umelo postavené miesto. Hľadali sme niečo medzi tým. Najprv sme našli soľné bane v Rumunsku, ale tam sme, bohužiaľ, nemohli natáčať. Potom sme objavili túto skvelú lokáciu pri Budapešti. Je to pre nás aj praktickejšie a môžeme si tu postaviť všetko, čo potrebujeme. Máme výhodu i v tom, že je to uzatvorený priestor, takže môžeme svetelnú atmosféru maximálne prispôsobiť svojim predstavám." Kameramanom filmu je Gergely Pálos, ktorý v minulosti nakrúcal so švédskym filmárom Royom Anderssonom. „Dej Bunkra sa odohráva pod zemou a na takom tmavom mieste bolo zložité skĺbiť viditeľnosť postáv s dojmom tmy a s určitou atmosférou obrazov. Je to pre mňa náročné cvičenie," smeje sa Pálos. 

Tanec a príbeh v rovnováhe

Bunker rozpráva o väzňoch, ktorí nepoznajú svet za múrmi žalára. Jedného dňa sa im však podarí utiecť. Ocitajú sa v podzemnej jaskyni s rozvetveným komplexom chodieb. Vysoko nad hlavami sa im črtá otvor, cez ktorý počas dňa prenikajú do jaskyne slnečné lúče. Väzni svorne snívajú o úniku a s týmto jasným spoločným cieľom postupne budujú spoločenstvo. Jeho súdržnosť sa naruší, keď sa niektorí jeho členovia časom začnú vyvyšovať nad ostatných a získajú pocit nadradenosti. Príbeh, ktorého hrdinov spája nádej, rozdelí ich boj o moc a nechýba v ňom ani láska, je inšpirovaný aj revolučnými zmenami po páde komunistických režimov v Európe. „Na Bunkri je veľmi zaujímavé, že je to film, ktorý kombinuje rozprávanie príbehu s tancom a choreografiami. Neustále sa snažíme živiť obe línie – ukázať tanec v širších záberoch a zároveň posunúť dej. Preto musíme robiť kompromisy medzi tancom a rozpovedaním príbehu," vysvetľuje Pálos. Po nakrúcaní čaká Bunker náročná postprodukcia, pri ktorej sa ráta s početnými počítačovými trikmi. Dôvodom je aj to, že reálna lokácia nespĺňa predstavy filmárov na sto percent. „Potrebujeme napríklad, aby bol otvor, ktorý je východom z podzemia, vo výške 40 až 50 metrov, aby sa k nemu dalo iba vyletieť. To dorobíme v počítači. Takisto budeme vytvárať identické klony väzenských strážnikov," hovorí režisér.

Choreograf Anton Lachký sa pohybuje na tanečnej scéne už dve desaťročia. So slávnym súborom choreografa Akrama Khana pretancoval svet a medzinárodné uznanie mu prinieslo aj pôsobenie v Les SlovaKs dance collective, ktorý založil so štvoricou kamarátov. Aj on hľadal pri vytáraní choreografií správnu mieru a spôsob, ako naráciu votkať do pohybových kreácií. „Najťažšie bolo nájsť určitú estetickosť či isté hodnotné vyjadrenie, ktoré vlastne nahradí slovo. Nebavíme sa len o choreografii tanečných prvkov, ale o choreografii celej atmosféry," priznáva Anton Lachký. Kreatívna spolupráca s Kristófom ho oslovila najmä preto, že ide o netradičné spojenie. Aby prišli na nakrúcanie s vyladeným pracovným postupom, mali pred prvou klapkou intenzívne mesačné skúšky. Počas nich prešiel revíziou aj samotný scenár a dej sa staval nanovo. Skúšky preto absolvovala aj scenáristka Michaela Sabo. Spolu s Kristófom a tanečníkmi si prechádzali príbeh scénu po scéne a Lachký ich priamo zhmotňoval do choreografií. „Najprv sme mali akýsi scénosled a opisy situácií, no neboli domyslené do detailov. Dotvárali sme ich podľa miesta, danej postavy a toho, koľko času na nakrúcanie máme k dispozícii. Práve v tom je tento film mimoriadny. Bolo nutné vymýšľať od nuly, prispôsobovať sa podmienkam. Do celého procesu vstupujú aj ďalšie elementy, ako spomínaná vizualita, veľké kaskadérske scény, v ktorých ľudia padajú či lietajú. Mali sme aj viacero veľkých náročných tanečných scén, niektoré sme točili viac dní," opisuje Kristóf. Práve včera dotočil jednu z takých scén, ktorá sa odohráva v daždi.

Spomínané skúšky priniesli nakoniec aj zmenu obsadenia hlavnej postavy. Despotu, ktorému zachutila moc, nakoniec stvárni Švéd Linus Jansner. Ani v jeho prípade však nešlo všetko hladko, počas nakrúcania sa mu ozvalo staré zranenie, čomu sa museli prispôsobovať niektoré scény. Hlavnú ženskú postavu, ktorá sa despotovi vzoprie, hrá Rumunka Judith State. Z celého obsadenia má ako jediná väčšie skúsenosti s herectvom. Účinkovala vo filme Cristiho Puiua Sieranevada a po nakrúcaní Bunkra bude hrať hlavnú rolu vo filme ďalšieho známeho rumunského režiséra Cristiana Mungiua. „Rozhodli sme sa, že budeme pracovať len s tanečníkmi, aj keď predtým sme v jednom kole kastingu skúšali aj hercov a sledovali sme, ako sa hýbu. Dospeli sme však k tomu, že bude jednoduchšie a rýchlejšie pracovať s tanečníkmi, ktorí sú aj herecky silní a dobre fungujú pred kamerou," vysvetľuje Kristóf, na čo sa zamerali počas niekoľkoročného medzinárodného kastingu. Popri tanečníkoch z Maďarska, Ruska, Nemecka, Spojeného kráľovstva a Francúzska vybrali do filmu aj slovenskú tanečníčku Paulínu Šmatlákovú. 

Reflexia systému po tridsiatich rokoch

Kde vlastne pramení túžba natočiť takýto druh filmu? „Nápad pochádza ešte z čias môjho štúdia na FAMU a z jedného workshopu, počas ktorého sme mali pracovať s choreografmi. Za týždeň sme mali vytvoriť krátky tanečný film. Robil som si rešerš tanečných filmov a zistil som, že nemajú filmovú reč, postavy ani dej, že im chýba príbeh. Z toho vyšla výzva urobiť tanečný film stráviteľný aj pre obyčajného diváka. Tým nemyslím tanečného diváka, ale hocijakého diváka, ktorý chodí do kina," spomína režisér. „Príbeh sme museli prispôsobiť, aby bol dosť jednoduchý a zrozumiteľný aj bez slov, a predsa mal v sebe niečo zaujímavé, žánrové a vizuálne pútavé. Samozrejme, ešte nevieme, ako bude divák reagovať, ale dúfame, že film strávi a užije si ho." V Bunkri sa pritom môže nájsť hocikto, lebo podľa Kristófa ponúka univerzálny nadčasový príbeh. „V čase nežnej revolúcie som bol ešte dieťa, som teda z generácie, ktorá sa na budovaní nového systému aktívne nezúčastňovala. Aktívne sa na ňom zúčastňovali naši rodičia. Teraz, už ako dospelí, žijeme v systémovom nastavení, ktoré sme dostali od rodičov, a máme nejakú základnú skúsenosť z fungovania strednej Európy tridsať rokov po revolúcii. Teraz môžeme reflektovať, čo spravili alebo nespravili.“

Autorka článku je partnerkou režiséra.

Zuzana Sotáková
foto: Nóra Aradi