Od prvého experimentálneho vysielania v roku 1932 cez masový vstup do domácností v 50. rokoch 20. storočia až po program, ktorý sa dnes dá sledovať aj cez internet, tvaruje televízia povedomie ľudí o svete tam vonku – za „oknom“ obrazovky. Rozmach televízie viackrát zmenil panorámy miest a obcí. Aj na Slovensku sa kedysi strechy ježili anténami, ako vidno napríklad v záberoch z filmu Slnko v sieti(1962). V 90. rokoch zase vyrástli na domoch ako huby po daždi paraboly satelitných antén. Neskôr ich nahradili menej nápadné káble a dnes... dnes si už mnohí diváci nosia televíziu skrytú v mobile.

RTVS, ktorá vznikla v roku 2011 spojením Slovenskej televízie so Slovenským rozhlasom, oslavuje tento rok dvojaké výročie – 95 rokov od spustenia rozhlasového vysielania a 65 rokov od prvého televízneho vysielania na slovenskom území. Už prvé televízne vysielanie 3. novembra 1956 previazalo obe médiá: prvým slovenským televíznym programom bol totiž prenos slávnostného galaprogramu z bratislavského PKO pri príležitosti 30. výročia rozhlasového vysielania. 

Od prvých krokov rozhlasu i televízie až po hypermediálnu súčasnosť sa na našom území niekoľkokrát zmenila spoločensko-politická situácia i štátne zriadenie (a televízia musí často odolávať tlaku, aby sa nestávala nástrojom v rukách politikov), nehovoriac už o tom, akým vývojom prešli technológie. Po roku 1989 sa Slovenská televízia zmenila zo štátnej na verejnoprávnu, no zároveň sa začala deliť o divákov so súkromnými, komerčnejšie orientovanými kanálmi. Po rozdelení Československa zase musela napĺňať program už bez opory Českej televízie, ktorá kedysi vyrábala takmer dve tretiny obsahu vysielaného na slovenskom území. No a dnešná RTVS čelí – popri množstve ďalších starostí – silnej „konkurencii“ aj zo strany online prostredia. Trh sa nasycuje VOD platformami. Takzvanú „quality TV“ s ponukou filmov so slovenskými alebo s českými titulkami a niekedy i s dabingom dnes prinášajú aj poskytovatelia dátových služieb či mobilní operátori. V časoch pandémie k nim pribudli aj online verzie filmových festivalov či online „kinoprojekcie“. 

Pred akými výzvami dnes teda RTVS ako verejnoprávny a primárne teritoriálny vysielateľ stojí, keď zvažuje, aký program svojim divákom ponúkne? A predovšetkým – aké sú jej priority pri výrobe pôvodných filmov či seriálov a aké pri nákupe zahraničných titulov? Ako sa mení jej komunikácia s divákmi?

Kritériá a hodnoty

Programový riaditeľ RTVS Anton Šulík pre Film.sk hovorí, že situáciu na mediálnom trhu vnímajú v RTVS citlivo a pristupujú k nej zodpovedne: „RTVS si plne uvedomuje svoju programovú pozíciu v mediálnom priestore, v ktorom sa pohybuje. Má v ňom svoje spoločenské postavenie a výnimočné kultúrno-umelecké poslanie, ktoré vychádza zo samotnej verejnoprávnej DNA. Nesie si ho so sebou už 65 rokov. Pozícia z pohľadu konkurencie a vplyvu vonkajšieho prostredia nie je vôbec jednoduchá. RTVS má už vo svojom základnom nastavení zakotvené prísne hodnotové kritériá a nároky, ktoré určujú aj jej postoj a ponuku smerom k prijímateľovi. V programovej ponuke reflektuje jednotlivé spoločenské skupiny a ich záujmy, z toho vychádzajúce žánre a aj následné samotné nastavenie jednotlivých vysielacích časov a okruhov. To sa potom usiluje definovať aj v komunikácii smerom k externému producentskému prostrediu vo forme výziev.“ 

A práve z námetov, ktoré vzchádzajú z výziev, prípadne z projektov, do ktorých RTVS vstupuje ako koprodukčný partner, sa dá usudzovať, že verejnoprávna televízia má naozaj záujem prinášať diela schopné obstáť aj v konkurencii VOD platforiem či online televízií. Niekedy sa to podarí – a potom sa o takéto diela dokonca občas uchádzajú aj VOD vysielatelia, ako sa stalo v prípade celovečerného debutu Teodora Kuhna Ostrým nožom (2019). Film, ktorý koprodukovala RTVS, zaradilo do svojej ponuky HBO GO. Aj tohtoročná „debutantská výzva“ na predkladanie námetov na televízne hrané, dokumentárne a animované filmy bola koncipovaná tak, aby podnietila mladých a invenčných autorov k úsiliu vniesť do televíznej tvorby novú poetiku a svieži pohľad. 

Hlavným cieľom verejnoprávnej televízie však nie je súperiť s veľkými hráčmi na trhu. „Pozorne vnímame nastavenie trhu, ideme však svojou cestou. Prioritou je pre nás slovenský divák a témy, ktoré nie sú globálne, ale naše,“ vysvetľuje Šulík. „Je to pohľad na nás samých a mal by byť súčasný, moderný, náročný, atraktívny. Tak ako to kvalitne robili generácie pred nami. Preto sme dali priestor debutujúcim autorom. Je všeobecne známe, že celoročne zbierame námety z externého producentského prostredia cez centrálny register námetov. V tomto prípade sme to však otočili a naformulovali sme zadanie pre mladých tvorcov. Medzi námetmi zaslanými do výzvy film – debut prevažovali témy disfunkčnej rodiny a konfrontácia mladého človeka so svetom pri vstupe do skutočného života, zrážka ideálov s realitou.“

Ponúkať umenie aj kultivovaný mainstream

RTVS sa však neorientuje len na pôvodnú slovenskú tvorbu. V „predinternetových“ časoch, keď sa artové filmy dali vidieť prakticky iba na festivaloch a v klubových kinách, bol filmový klub na Dvojke so svojou unikátnou dramaturgiou jedinečnou príležitosťou napozerať si staršie klasiky, spoznať produkciu malých alebo vzdialených kinematografií a vidieť aj nezávislé americké či európske filmy. Dnes, keď sú blockbustery i artové filmy doslova okamžite na dosah ruky, potrebuje si aj klubová dramaturgia RTVS pozorne nastavovať kritériá toho, čo divákom ponúkne. „RTVS sa v súčasnosti snaží na jednej strane uspokojiť divákov, ktorí očakávajú, že aj tam budú mať možnosť vidieť aktuálne tituly, ktoré poznajú z festivalov či kinodistribúcie,“ hovorí pre Film.sk dramaturgička akvizícií Monika Mikušová. „Na druhej strane však programovo vyhľadávame a prinášame filmy, čo v našej kinodistribúcii neboli a nebudú, a vytvárame tak exkluzívnu ponuku titulov, ktoré divák nemá v našom priestore možnosť vidieť nikde inde, len na obrazovkách RTVS. Tá je priebežne dopĺňaná titulmi zo zlatého fondu svetovej kinematografie. V rámci viacerých odlišne špecifikovaných slotov sa tak klubová dramaturgia RTVS snaží cieliť na čo najširšie spektrum divákov, ktorí majú radi kvalitný film.“

A hoci je z hľadiska ponuky artových filmov primárna práve Dvojka, niektoré filmy pre náročných divákov sa RTVS rozhodla – najmä v súvislosti s významnými výročiami, sviatkami či pamätnými dňami – zaradiť do programu Jednotky, ktorá sa orientuje na čo najširšie publikum. „Ide hlavne o tituly, ktoré sú vysoko hodnotené na festivaloch a tematicky súvisia s konkrétnym sviatkom alebo s príležitosťou, pri ktorej titul uvádzame. Napríklad film Ivana Ostrochovského Služobníci (2020) by sme chceli odvysielať 17. novembra. Správu (2020) Petra Bebjaka by mali diváci vidieť 27. januára pri príležitosti výročia oslobodenia vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka. Mainstreamové tituly, akým je napríklad Mária Terézia, uvidia diváci na druhý sviatok vianočný a Šarlatána na Troch kráľov,“ dodáva programový riaditeľ Anton Šulík. 

Takéto „kríženie“ ciest kvalitných filmov so širokým publikom, ktoré by si ich možno samo nevyhľadalo, je nepochybne jedným zo spôsobov, ako napĺňať verejnú službu a postupne publikum kultivovať a rozširovať mu záber.

Webová húština

Naopak, vychádzať publiku v ústrety a prispôsobovať sa jeho potrebám sa RTVS usiluje na svojej webovej stránke. Z pohľadu používateľa môže práve sprehľadnenie webu patriť k veľkým výzvam, pred ktorými bude RTVS stáť v najbližších rokoch.

Na rozdiel od čias, keď bola novým médiom sama televízia a keď sa prehľad televízneho programu dal nájsť iba na stránkach denníkov alebo špecializovaných týždenníkov, môžu dnes televízie svoj program nielen online aktualizovať a informovať o prípadných zmenách, ale časť z neho aj streamovať priamo na svojom webe alebo ho sprístupňovať v archíve. Webová stránka RTVS tak funguje ako televízny prehrávač, archív, ale aj magazín s televíznym programom i množstvom ďalších informácií o ňom a zároveň je – alebo by mala byť – aj katalógom či databázou všetkých odvysielaných či do programu zaradených diel a relácií. Nehovoriac o tom, že RTVS ako inštitúcia verejnej služby musí na svojom webe prehľadne sprístupňovať množstvo ďalších informácií. To môže pre občasného užívateľa urobiť z webu verejnoprávneho rozhlasu a televízie neprehľadnú húštinu znakov a tá sa – paradoxne – ľahko zmení na púšť, keď používateľ narazí na obsah, ktorý nie je cez internet sprístupnený alebo ku ktorému nájde len veľmi kusé informácie.

No RTVS si veľmi dobre uvedomuje dôležitosť tohto komunikačného kanála. „Každý rok kontinuálne narastá pomer divákov, ktorí sledujú náš obsah prostredníctvom webovej stránky, a RTVS sa tomuto trendu, samozrejme, prispôsobuje,“ uvádza pre Film.sk PR manažér televízie Filip Púchovský. „Na svojej webovej stránke ponúka divákom veľké množstvo multimediálneho obsahu – televízne a rozhlasové streamy, online vysielanie, video a audio archív, články a spravodajstvo. Niektoré programy sleduje na webe rovnaký alebo dokonca vyšší počet divákov ako v televíznom vysielaní. RTVS preto chystá úpravu terajších platforiem a pripravuje nové, ktoré ponúknu divákom používateľsky príjemnejšie prostredie.“ Zmeny však nie sú jednoduché ani ľahko realizovateľné. „Na to, aby sme vedeli ponúknuť tento obsah užívateľom pod jednou strechou, potrebujeme poznať svoje publikum, jeho návyky a správanie v online prostredí. Preto využívame najmodernejšie analytické nástroje, prostredníctvom ktorých web monitorujeme a nastavujeme. Prioritou je pre nás ponúknuť používateľom čo najviac obsahu s dôrazom na ich záujmy.“ Púchovský dopĺňa, že používatelia na webe najviac vyhľadávajú televízny archív, živé vysielanie Jednotky a Dvojky, navštevujú spravodajský server i články z webovej sekcie Novinky. „Veľký záujem je, samozrejme, aj o informácie a streamy z veľkých športových podujatí, ktoré RTVS vysiela. Webový archív je pre nás istým spôsobom VOD platforma s rozsiahlym kultúrnym dedičstvom, ktorého nositeľom je práve RTVS. Preto sa dlhodobo snažíme prostredníctvom archívu sprostredkovať návštevníkom našej webovej stránky čo najviac audiovizuálneho obsahu. Zároveň je online televízne vysielanie alternatívou pre našich televíznych priaznivcov, ak nemajú možnosť sledovať televíziu klasickým spôsobom,“ uzatvára PR manažér RTVS.

Význam televíznej produkcie

Dnes však už mnoho televíznych divákov nieže nemôže, ale zrejme ani nechce sledovať televíziu klasickým spôsobom. Časy, keď sa rodiny schádzali pred obrazovkami, začínajú postupne patriť minulosti. S možnosťou prehrávať si program z archívu, zastavovať ho a púšťať podľa vlastnej potreby postupne mizne aj schopnosť televízií štruktúrovať ľuďom voľný čas. Verejnoprávna RTVS však stále musí uvažovať v programových slotoch zameraných na jednotlivé divácke skupiny a na časy, keď môžu televíziu pozerať. To, či sa jej to darí, sa podarí zachytiť voľným okom alebo uchom len občas: keď podaktoré okná v panelákoch blikajú po večeroch v rovnakom rytme a v tých istých farebných odtieňoch alebo keď sa z viacerých miest na sídlisku ozve: „Gól!“ Hoci... dnes sa to už čoraz zriedkavejšie ozýva synchrónne a čoraz častejšie s fázovým posunom pár (desiatok) sekúnd.

No omnoho podstatnejší než to, ako dnes ľudia televíziu sledujú, stále zostáva obsah, ktorý RTVS sama vyrába – a máme na mysli predovšetkým obsah umelecký –, i to, ako ním pomáha tvarovať slovenské audiovizuálne prostredie. Prinajmenšom v oblasti pôvodnej umeleckej televíznej tvorby si svoje poslanie momentálne plní úspešne. Množstvom seriálov, filmov i koprodukčných partnerstiev, do ktorých vstupuje, ale i ochotou hľadať nové témy a ich umelecké uchopenie dáva najavo, že má nielen povinnosť, ale aj potrebu a chuť tvorivo prispievať k reflexii našej súčasnosti aj nedávnej minulosti.

Mária Ferenčuhová
foto: archív SFÚ/Zuzana Mináčová

1. 5. 1953 začiatok vysielania televízneho štúdia ČST Praha

11. 2. 1955 prvý priamy televízny prenos (hokej, zimný štadión Praha)

6. 11. 1955 začiatok výstavby televíznej veže na Kamzíku v Bratislave

28. 1. 1956 prvý priamy prenos ČST zo zahraničia (ZOH, Cortine dʼAmpezzo)

3. 11. 1956 začiatok vysielania televízneho štúdia Bratislava

21. 11. 1956 prvý priamy prenos divadelnej hry (DPOH Bratislava, A. Kornejčuk: Krídla)

29. 12. 1958 začiatok „bratislavských pondelkov“ (B. Brecht: Život Galileiho)

25. 2. 1962 začiatok vysielania televízneho štúdia Košice

5. 4. 1965 začiatok výstavby televízneho areálu v Mlynskej doline v Bratislave; I. etapa odovzdaná do užívania 25. 11. 1970,  II. etapa s vtedy najvyššou, 28-poschodovou budovou v republike (107,5 m nad úrovňou terénu) 11. 12. 1975, III. etapa s najväčším štúdiom ČST (rozloha 1 000 m²) 9. 1.1981

12. 10. 1967 položenie základného kameňa novej televíznej veže na Kamzíku v Bratislave (uvedenie do prevádzky 26. 6. 1974; do roku 1979 boli dve televízne veže)

14. 2. 1970 prvý farebný televízny prenos ČST (MS v lyžovaní vo Vysokých Tatrách)

1. 6. 1971 prvá televízna inscenácia vo farbe (Klinko a Kompit kráľ)

27. 9. 1971 prvý ročník Medzinárodného televízneho festivalu programov pre deti a mládež Cena Dunaja

12. 4. 1973 začiatok výroby dabingu v novom dabingovom štúdiu v Bratislave

6. 10. 1975 prvý pôvodný TV seriál z Bratislavy (Vivat Beňovský)

25. 11. 1989 prvý priamy prenos z mítingov občanov na Námestí SNP v Bratislave počas nežnej revolúcie 

18. 4. 1990 vláda SR schválila zmenu názvu Československá televízia v SSR na Slovenská televízia

14. 5. 1990 experimentálne vysielanie na kanáli OK 3 (neskôr TA 3 – do 1. 7. 1992)

24. 5. 1991 konštituovanie de iure samostatnej STV ako nezávislej verejnoprávnej inštitúcie

1. 1. 1993 začiatok samostatného vysielania STV na dvoch celoštátnych okruhoch

18. 12. 1994 sprevádzkovanie pozemnej stanice na príjem a vysielanie signálu STV cez družice

8. 8. 2008 začiatok vysielania športovej Trojky (vysielanie STV3 ukončené 30. 6. 2011)

30. 11. 2010 parlament schválil spojenie STV a Slovenského rozhlasu, ktoré znamenalo vznik RTVS

1. 1. 2011 televízne vysielanie pod hlavičkou RTVS

4. 5. 2016 začiatok vysielania Jednotky a Dvojky v HD kvalite

22. 12. 2019 obnovenie tretej vysielacej služby Trojka so zameraním na archívne programy

(zdroj: RTVS)

Podľa autorov Dejín slovenskej kinematografie (1997) došlo v roku 1990 ku kolapsu pôvodnej televíznej tvorby, doslova k „totálnemu kolapsu“, keď nebolo dokončené „ani jedno pôvodné televízno-filmové dielo“.[1]

Podobné tvrdenie sa objavuje aj v iných častiach publikácie, keď napríklad Václav Macek píše, že „[v] televízii sa vyrábali filmy až do roku 1989“.[2] Paradoxne sa však práve v roku 1990 vyrobilo viac relácií ako v roku 1989. Nie všetky boli pôvodnými televíznymi filmami, t. j. filmami nakrútenými prevažne na filmový pás tzv. záberovou technológiou. No čísla vyrobených relácií sú impozantné: pod hlavičkou Slovenskej televízie či slovenských pobočiek Československej televízie vzniklo vtedy vyše 70 titulov. Relácií dramatickej tvorby s rokom výroby 1990 až 1993, ktoré by približne mohli zodpovedať definícii hraného programu, je viac ako 270 (vrátane častí kratších seriálov či viacdielnych filmov). Z toho v rokoch 1990 a 1991 vznikli dve tretiny. V nasledujúcich dvoch rokoch výroba výraznejšie klesla, približne o polovicu, ešte vždy však predstavovala vyše 40 relácií tohto typu ročne. Kolaps porovnateľný so situáciou radikálneho zníženia počtu kinematografických diel po roku 1991 teda nenastal.

Kriticky, ale odťažito

Napriek tomu sa aj televízna tvorba po roku 1989 stala terčom mýtov o neexistencii a úpadku. Čiastočne mal túto situáciu na svedomí pokles plnenia dramaturgických plánov, ktoré sa ešte v prvej polovici 80. rokov pravidelne plnili na vyše 100 percent. Osobitne frustrujúco museli pôsobiť poklesy výroby aj vzhľadom na to, že ešte na konci roku 1989 sa výhľadovo počítalo s udržaním vysokého výrobného štandardu aj v nasledujúcom desaťročí. V októbri 1989 sa napríklad rátalo s viac ako 60 dlhometrážnymi titulmi pre deti a mládež, ktoré sa mali vyrobiť v roku 1992, keď produkcia v porovnaní so stále pomerne produktívnymi prvými dvomi rokmi dekády, naopak, výrazne klesla. Ešte väčšmi však mýtus o úpadku televíznej tvorby súvisel s nenaplnením kvalitatívnych očakávaní. Keď na začiatku roku 1987 oficiálne ohlásili prestavbu, v dramaturgických plánoch sa začalo formulovať uprednostňovanie kvality pred kvantitou, dokonca sa priamo písalo o vyvíjaní úsilia „na vytvorenie optimálnych podmienok na vznik nadpriemerných, špičkových dramatických diel“.[3] Situácia bola teda podobná ako v kinematografii počas mandátu generálneho riaditeľa Slovenského filmu Jaroslava Hlinického (1980 – 1984), keď sa podobne kládol dôraz na pozdvihnutie úrovne tvorby. (J. Hlinický sa následne stal riaditeľom Československej televízie Bratislava (15. 2. 1984 – 10. 1. 1990). 

Dôraz na kvalitu sa v dramaturgických plánoch z konca osemdesiatych rokov často pretavoval do presadzovania kritických tendencií v televíznej tvorbe. Mnohokrát však pôvodné kritické diela pôsobili odťažito. Navyše, vzhľadom na to, že mnohé televízne diela zo začiatku deväťdesiatych rokov boli dramaturgicky pripravené ešte v predchádzajúcej dekáde, ich témy často preukazovali kontinuitu s predchádzajúcim obdobím.

V prvej polovici deväťdesiatych rokov preto neboli výnimočné témy, ktoré boli typické pre sovietsku glasnosť: ochrana prírody, kritické hodnotenie vývoja v armáde, dôraz na rozklad medziľudskej dôvery, partnerskej vernosti či inštitútu manželstva. V praxi to znamenalo, že na začiatku deväťdesiatych rokov skutočne vzniklo niekoľko diel, ktoré sa snažia upozorniť na dôležitosť ekologického myslenia, najčastejšie však vo forme jednej z vedľajších tém: Drahá pani profesorka (r. Katarína Krivánková, 1990), Hvížďal (r. Martin Kákoš, 1993), Zostane to medzi nami (r. Jozef Banyák, 1990). Pokiaľ ide o dôraz na tému armády, viacero inscenácií predstavuje armádu ako symbol zla i ekonomického plytvania (rozprávky Starec a cár, r. Anton Majerčík, 1992; Zrkadlo, r. Jozef Bednárik, 1992; Čarovné kresadlo, r. Jozef Bednárik, 1992), no téma sa využíva aj vo filmoch pre „staršiu mládež“, kde sa pretavuje do ťažkopádne skeptických obvinení armádneho života – Strelnica (r. Miloslav Volný, 1990), Spomalený úder (r. Ľubomír Fifik, 1990). Množstvo snímok sa zaoberá neverou a úpadkom partnerskej lásky. Film Skús ma objať (r. Miloslav Luther, 1991), rámovaný sviečkovou manifestáciou v Bratislave, nastoľuje aj tému bytovej krízy, samovrážd v domovoch dôchodcov či celkového nedostatku medziľudskej dôvery. A Kaviareň Lýra (r. Jozef Bednárik, 1992) pod zámienkou adaptácie dvoch poviedok Dobroslava Chrobáka ponúka baladické rozprávanie o tragickom osude dvoch žien, trpiacich neopätovanou láskou.

Revolúcia pred revolúciou

Medzi témy, ktoré možno vystopovať do obdobia zavádzania perestrojky do československého prostredia, paradoxne patrí aj téma revolúcie. Tá totiž nebola prekvapením, veď samotný Gorbačov považoval perestrojku za druh revolúcie. Odkazy na revolúciu nájdeme preto aj vo filmoch, ktoré boli pripravované ešte pred Novembrom 1989 – napríklad v triptychu Dušana Rapoša Dido (1991) či v Jakubiskovom televíznom filme Takmer ružový príbeh (1990), ktorého nakrúcanie sa skončilo v septembri 1989, no napriek tomu v ňom nájdeme emblémy budúcej nežnej revolúcie, ako napríklad preslávené gesto „V“.

Mnohé televízne diela sa však stavajú k revolúcii výrazne skepticky. Zatiaľ čo v prvých rokoch po nežnej revolúcii boli pomerne obvyklé romantizujúce naratívy spoločenskej zmeny – hoci zväčša v žánri rozprávky –, v nasledujúcich rokoch sa stupňuje počet tragických i satirických naratívov. Často sa ako zástupný symbol nežnej revolúcie objavujú revolúcie iné, televízna dramaturgia totiž siaha po adaptáciách próz i divadelných hier, ktoré je možné šikovne aktualizovať. Francúzska revolúcia je v prevzatom predstavení Schnitzlerovej hry Zelený papagáj (r. Ivan Petrovický, Martin Porubjak, 1990) prezentovaná ako ukradnutá aristokraciou, ktorá ju vníma iba ako divadelné predstavenie, vrchol vzrušenia, na ktorého konci neváha vyvolávať heslá oslavujúce (neuskutočnenú) revolúciu. Vidina ukradnutej či zradenej revolúcie sa objavuje aj v ďalších dielach, ako Jahňa chudobného podľa predlohy Stefana Zweiga (r. Peter Mikulík, 1992), v ktorom sa mladomanželský pár stane obeťou svojvôle Napoleona Bonaparta, alebo Výstrel na Bonaparta (r. Ján Zeman, 1992) podľa novely Bulata Okudžavu, v ktorom sa ruský šľachtic rozhodne dezertovať, aby mohol spáchať na Bonaparta atentát, no nepodarí sa mu to a končí tragicky. Tragický životný pocit sa objavuje aj v dielach zo súčasnosti, ako napríklad v televíznom filme Európa, moja láska (r. Vido Horňák, 1992), ktorý je voľnou adaptáciou Pirandellovho Henricha IV. A kombináciu satirického, tragického a komického naratívu môžeme sledovať v jednej z najzaujímavejších inscenácií daného obdobia Romulus Veľký (r. Peter Mikulík, 1992) podľa rovnomennej Dürrenmattovej divadelnej hry, v ktorej sa posledný západorímsky cisár Romulus dá penzionovať a ríšu odovzdá vodcovi Germánov Odoakerovi s vidinou dočasného mieru, kým Odoakera nevystrieda jeho militantný synovec. Satirické i tragické diela, ktoré postupne začínajú v televíznej tvorbe prevažovať, vytvárajú situáciu preťaženosti skepsou a vyvolávajú dojem, že sa žiadne pozitívne zmeny neudiali. Je to teda ďalší aspekt, ktorý mohol prispievať k podvedomému odmietaniu slovenskej televíznej tvorby.

Podobne ako v Českej republike došlo aj u nás k markantnému poklesu televíznej tvorby na začiatku nového milénia. Následne však prispeli k zlepšeniu situácie tzv. zmluvy so štátom, ako aj podpora novovzniknutého Audiovizuálneho fondu, vďaka čomu už od roku 2010 vznikali nové, progresívne série, ako Nesmrteľní, Filmoviedky, Prvá, Slovenské kino. Obľúbenými seriálmi Mimi & Líza, Websterovci, Chochmesovci a i. sa obnovila aj večerníčková tvorba. RTVS sa popri výrobe vlastných seriálov stala aj jedným z hlavných koproducentov tvorby pre kiná. Ostáva dúfať, že televízna tvorba bude bez poklesu kvality pokračovať v takto nastolenom trende. 

Text vychádza z publikácie Zmena bez zmeny. Podoby slovenskej televíznej hranej tvorby 1990 – 1993, ktorá práve vyšla v knižnej edícii časopisu Kino-Ikon Cinestézia.

Jana Dudková, filmová teoretička, Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU SAV
foto: archív SFÚ/Václav Polák – Skús ma objať (1991)

V súčasnosti licenciuje Slovenský filmový ústav do vysielania RTVS vyše stovku celovečerných titulov na obdobie dvoch rokov. V čom sa líši jeho spolupráca s RTVS v porovnaní s inými televíziami? Je RTVS ako verejnoprávny vysielateľ nejako zvýhodnená? A ako prebieha výber klasických filmov z archívu SFÚ do televízneho vysielania?

„V prvom rade treba povedať, že aj RTVS sa aktívne zapája do verejnej obchodnej súťaže, ktorú Slovenský filmový ústav vyhlásil v roku 2017,“ vysvetľuje generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. V čase uzávierky Film.sk sa vyhodnocovalo jej desiate kolo. RTVS je v nej z hľadiska počtu podaných ponúk najaktívnejšou televíziou. SFÚ licenciuje formou súťaže celkovo 45 filmov, v desiatom kole z nich bolo v ponuke 20. Išlo o snímky, na ktoré sa uvoľnili práva. Televízie ich mohli získať na dve vysielania v období 1. 1. 2022 až 31. 12. 2023. Každý film mal vyvolávaciu cenu – od najnižšej 1 500 eur až po 50 000 eur za Pacha, hybského zbojníka (r. Martin Ťapák, 1975). O filmy sa mohli uchádzať všetky televízie, práva získa vždy najvyššia ponuka. 

Zoznam filmov zostavil SFÚ pred štyrmi rokmi, keď začal na podnet televízií organizovať verejnú súťaž. Snímky vyberal na základe ratingov sledovanosti v rokoch 2012 až 2016 a rozprávky sa dostali do zoznamu automaticky. Podľa Dubeckého sú výnosy SFÚ z licenciovania vďaka súpereniu televízií v súťaži vyššie ako v minulosti a postup sa osvedčil. „Verejná obchodná súťaž má tak v konečnom dôsledku význam nielen pre Slovenský filmový ústav, ale aj pre ochranné organizácie autorov a interpretov, ktorým, samozrejme, odvádzame nemalú sumu, a sú tu aj nezastupovaní autori a interpreti, ktorým platíme priamo alebo českým cez ochrannú organizáciu DILIA v Česku,“ dodáva Dubecký. Riaditeľka útvaru ekonomiky a manažmentu SFÚ Marta Šuleková spresňuje, že od roku 2017 vyplatil takto Slovenský filmový ústav ochranným organizáciám autorov a interpretov a nezastupovaným autorom celkovo 215,5 tis. eur s DPH. 

V balíku 45 filmov sú naozaj atraktívne snímky, o ktoré je stály záujem. Čo však v prípade, keď niektorý z filmov predsa len zostane „na ocot“? „Občas sa to stane. Nasledujú priame rokovania a film ponúkame za nižšiu cenu,“ vysvetľuje riaditeľ SFÚ. 

Priamymi rokovaniami predáva SFÚ aj práva k ďalším snímkam mimo zoznamu. „Televízie Markíza alebo Joj nesiahnu po filmoch ako Drak sa vracia či Slnko v sieti. Ako komerčné televízie potrebujú čo najväčší divácky výtlak, aby zohnali reklamu a zaplatili program. RTVS zo zákona nesmie prerušovať program reklamou,“ vysvetľuje Dubecký, podľa ktorého sa klasické diela slovenskej kinematografie objavujú na Jednotke, Dvojke aj Trojke. „Pre RTVS pod vedením nového programového riaditeľa Antona Šulíka licenciujeme 100 až 115 titulov na dva roky,“ hovorí riaditeľ SFÚ. Ide o celovečerné tituly, ale po nástupe Antona Šulíka prejavila televízia záujem uvádzať aj dokumentárne a animované filmy. „Ide o zhruba 30 titulov, ale je to dosť dôležitý posun,“ myslí si Dubecký. SFÚ ich licenciuje na základe minútovej sadzby pre jednotlivé okruhy RTVS. 

Ukážky z diel, ktoré copyrightovo spadajú pod SFÚ, sa navyše objavujú aj v rôznych reláciách a filmoch, ktoré pracujú s archívnymi materiálmi. „S vedením RTVS pripravujeme veľkú zmluvu o licenciovaní častí diel do rôznych programov. Objem televízia vyčíslila na asi 1 000 minút ročne. Licenčná zmluva bude riešiť používanie častí audiovizuálnych diel v nových programoch aj licenciovanie ukážok v programoch, ktoré sú už vyrobené, ale skončili sa im práva,“ vysvetľuje riaditeľ SFÚ. Podobnú zmluvu má filmový ústav už niekoľko rokov napríklad s televíziou Markíza. RTVS riešila doteraz rôzne projekty ad hoc. 

Slovenský filmový ústav je vo viacerých prípadoch aj dôležitým koprodukčným partnerom. „SFÚ zväčša vstupuje do projektov, ktoré sa týkajú audiovizuálneho prostredia,“ vysvetľuje Peter Dubecký. Ako príklad uvádza pripravovaný dokument Martina Šulíka o Emílii Vášáryovej, dokument Martina Palúcha o Ivanovi Palúchovi či pripravovanú snímku o Eduardovi Grečnerovi. „Sú to prirodzené koprodukcie, ktoré vychádzajú z poslania tejto inštitúcie podľa zákona o audiovízii, teda maximálne podporovať projekty o osobnostiach z oblasti audiovízie a naše audiovizuálne dedičstvo a sprístupňovať ho,“ hovorí Dubecký. Podľa neho ide o projekty, ktoré by nemali vznikať bez SFÚ a bez neho by vznikali ťažko. Medzi televíznymi projektmi, na ktorých sa ústav v poslednom čase podieľal ako koproducent, sú cykly k storočnici slovenského filmu či storočnici SND, v minulosti to boli cykly a seriály ako Celuloid Country (2011) či Prvá (2013 – 2018). Najväčším koprodukčným projektom v doterajšej histórii SFÚ bol oceňovaný veľký cyklus v réžii Martina Šulíka Zlaté šesťdesiate (2009 – 2015) v spolupráci so spoločnosťou První verejnoprávní a s Českou televíziou. Iba za posledné dva roky boli materiály z filmového archívu SFÚ použité v 87 projektoch pre kiná a televíziu, na ktorých sa SFÚ podieľal, alebo ich koprodukoval. 

Matúš Kvasnička