Vanda Raýmanová

režisérka a producentka

Keďže patrím ku generácii Husákových detí, bola som v detstve prikrmovaná prevažne československou a sovietskou filmovou tvorbou. Neraz sme miesto vyučovania odtrpeli Bieleho Bima, Čierne ucho, Studené leto roku 1953 alebo vojnovú drámu Choď a pozeraj sa. Nepozeralo sa to ľahko, ale do kina sme chodili radšej než do školy.

V tínedžerskom veku sme chodili randiť na Poklad na Striebornom jazere a úplne všetci sme videli Čeľuste, E. T. – Mimozemšťana a Nekonečný príbeh. Ale najvýraznejší filmový zážitok mi v tom čase dopriali starší bratranci, ktorí ma prepašovali na Upíra Nosferatu, mládeži neprístupného. To, že sa natáčal na Oravskom zámku, som vtedy netušila.

Skutočné každodenné filmové hody sa pre mňa začali až začiatkom deväťdesiatych rokov, keď som si našla frajera (budúceho scenáristu), s ktorým (a s naším psom Jozefom) sme vymetali všetky filmové kluby (kľúčová bola pre nás Nostalgia na stavebnej fakulte) a hltali filmy, o ktorých som dovtedy iba čítala. Tam som pre seba objavila všetky tie úžasné felliniovky, Bergmana a Tarkovského a, samozrejme, československú novú vlnu.

Zásadné boli pre mňa filmy, ktoré zaujímavo pracovali so štruktúrou rozprávania a zároveň sa dotýkali krehkých, takmer neuchopiteľných ľudských pocitov, ale aj filmy odvážne a drzé, kde zohrával významnú úlohu vizuálny štýl a sálala z nich radosť z tvorby. (Milovaný Havetta.) Medzi moje zásadné patria Kabinet doktora Caligariho, neorealistický skvost Umberto D. (nič smutnejšie som nevidela), Felliniho Rím (s módnou prehliadkou cirkevných odevov) a Cesta, Bergmanove Fanny a Alexander, Persona a Siedma pečať. Stihla som sa zamilovať do Morgana v goriľom kostýme, ktorého natočil Karel Reisz, rodák z Ostravy a „Wintonovo dieťa“, ale aj do Jarmuschovho príbehu Cudzejší ako raj či do výtvarnosti Ester Krumbachovej vo filme Jana Němca O slavnosti a hostech.

Špeciálne miesto v mojom srdci patrí fantastickému filmu Tonyho Scotta Pravdivá romanca. Videla som ho asi desaťkrát v priebehu jedného týždňa z požičanej VHS-ky a dodnes nosím v hlave všetky dialógy (mená scenáristov Quentin Tarantino a Roger Avary neboli v tom čase ešte také známe).

Výrazne ma priťahujú aj filmy Roya Anderssona Piesne z druhého poschodia a Holub sedel na konári a premýšľal o živote.

Na záver sa žiada spomenúť aj animované lásky, ktoré výrazne ovplyvnili moje smerovanie a všetkým ich vrelo odporúčam, konkrétne Švankmajerov film Niečo z Alenky, Luzzatiho Straku zlodejku alebo Norštejnovho Ježka v hmle.