Návrat po šesťdesiatich rokoch

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. V aktuálnom čísle sa vraciame v čase o štyri desaťročia, keď na jeseň roku 1981 navštívil Československo režisér Jaroslav Siakeľ. Režisér Miroslav Cimerman, ktorý sa venoval prevažne spravodajskému filmu, využil historickú príležitosť a krátku návštevu zachytil v dokumentárnej snímke Jaroslav Siakeľ na Slovensku (1982). 

Značne poškodenú kópiu Jánošíka (1921), ktorú venoval Slovenskému filmovému ústavu, priviezol na Slovensko jeho producent Ján Závodný v júni 1970 a už koncom novembra mohli tento film po mnohých rokoch, keď sa považoval za stratený, opäť vidieť diváci. Obnovená premiéra sa konala v kine Mier v Bratislave a podľa dobových ohlasov sa tešila veľkému záujmu verejnosti. Keď prišiel Ján Závodný zo zámoria na návštevu domoviny druhýkrát, vyznamenali ho titulom zaslúžilý pracovník filmu. Bolo to v roku 1981, keď si slovenská kinematografia pripomínala 60 rokov od premiéry prvého slovenského celovečerného filmu. Príležitosťou na návštevu vlasti sa výročie stalo aj pre režiséra Jánošíka Jaroslava Siakeľa. Dokument o jeho návšteve má necelých štrnásť minút. Siakeľa a jeho životný príbeh predstavuje Miroslav Cimerman v úvode prostredníctvom archívnych fotografií s komentárom Františka Kovára. Neskôr ich doplnia ukážky z filmu a po úvodných titulkoch aj aktuálne zábery, ako sa 85-ročný filmár v aute, ktoré šoféruje jeho americká nevesta Sandy, vracia do rodnej Blatnice, „kde nebol 60 rokov, skoro jeden ľudský život“, ako poznamenáva komentár, ktorý divákovi predstavuje v skratke aj históriu filmu Jánošík, kvôli ktorému sa Jaroslav s bratom Danielom vrátili do vlasti a v rodnej Turčianskej Blatnici pod Veľkou Fatrou ho v slovensko-americkej koprodukcii aj nakrútili - Jaroslav ako režisér, Daniel (na Slovensko sa nikdy nevrátil a zomrel v roku 1946) ako kameraman. 

V Československu strávil Siakeľ päť dní. „Týždeň od 22. do 26. septembra 1981 mal atmosféru udalosti, ktorá sa nedá zopakovať, je nielen slávnostná, no naviac, už vopred vieme, že ju čaká výnimočné umiestnenie v kultúrnej histórii nášho národa,“ písala o návšteve dobová tlač. V Martine sa okrem špeciálneho uvedenia zrekonštruovaného filmu Jánošíkuskutočnila aj retrospektívna prehliadka. Program tvorilo osem filmov s jánošíkovskou tematikou. Premietal sa nielen Fričov Jánošík (1935), ale napríklad aj Bielikove Vlčie diery (1948). 

Keď sa Jaroslav Siakeľ po nakrútení Jánošíka začiatkom 20. rokov minulého storočia lúčil so svojím dobrým priateľom Jánom Ďurisom, myslel si, že sa už neuvidia. Mýlil sa. Cimermanov film ponúka divákovi aj zábery z dojímavého stretnutia s 91-ročným kamarátom. Osemdesiatpäťročný Siakeľ s motýlikom a s cigarou v ruke pôsobí v dokumente výnimočne sviežo. Československo navštívil na pozvanie Matice slovenskej. Vo filme okrem iného opisuje, akými zmenami prešla Blatnica počas rokov jeho neprítomnosti, svojej neveste prezrádza, kde sa čo nakrúcalo, a zasväcuje ju do detailov vzniku filmu. 

Dokument Jaroslav Siakeľ na Slovensku má pre nás dnes hodnotu najmä v tom, že tvorcu Jánošíka zaznamenal a „zakonzervoval“ v čase aj pre ďalšie generácie. 

Barbora Gvozdjaková, filmová publicistka
foto: archív SFÚ