Línie, vrásky a hranice mesta

Čiary sú novodobou mestskou symfóniou o Bratislave, malej veľkej slovenskej metropole, (ne)plánovanom meste, ktoré sa neustále prekresľuje, neustále rodí, je plné hrubých čiar aj jemných prasklín a plné ľudí a ich osamelosti. Čiary sú celovečerným debutom dokumentaristky Barbory Sliepkovej, ktorá na ňom začala pracovať už počas štúdia na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.Koncom októbra mal film svetovú premiéru v najsledovanejšej súťažnej sekcii Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava Opus Bonum, kde získal hlavnú cenu pre najpozoruhodnejší svetový dokument a ocenili ho aj za zvukový dizajn a ako najlepší debut.

Na Čiary upozornila už multimediálna inštalácia inšpirovaná filmom, ktorá bola v septembri a októbri súčasťou umeleckého projektu Biela noc v Bratislave a v Košiciach. Jej autormi sú výtvarník Ján Šicko, hudobný skladateľ Jonatan Pastirčák a choreografka a tanečníčka Soňa Kúdeľová. V novembri môžu diváci túto inštaláciu zažiť v rámci sprievodných podujatí festivalu Jeden svet, kde uvedú v špeciálnej predpremiére aj film Čiary.

Film produkčne zastrešila spoločnosť Hitchhiker Cinema, ktorá za posledný rok vyrobila aj dva ďalšie celovečerné dokumentárne debuty mladých absolventov FTF VŠMU, Zlatú zem Dominika Jursu a KomúnuJakuba Julényho. Vstupu absolventov do profesionálneho prostredia pomohla spolupráca Hitchhiker Cinema s dramaturgičkou Ingrid Mayerovou, ktorá je zároveň vedúcou ateliéru dokumentárnej tvorby na fakulte. „Všetkých troch tvorcov predstavila Hitchhikeru Ingrid, Komúna dokonca vznikla podľa jej námetu. To, aké má dnes naša spoločnosť tematické aj autorské portfólio, je do veľkej miery aj jej zásluha. Mám veľký rešpekt pred talentom, odvahou a odhodlaním týchto mladých režisérov; môžem povedať, že s ich debutmi sme sa posunuli úplne všetci. V istom ohľade je debutom pre mňa samu každý nový film,“ hovorí producentka Hitchhiker Cinema Barbara Janišová Feglová. 

Námet, z ktorého sa vyvinul film Čiary, napísala Barbora Sliepková ešte ako školskú prácu, ale vtedy ju nerealizovala. „Obsahoval vymyslené postavy, archetypy, ktoré som v tom čase ešte nestretla,“ hovorí o genéze svojho filmu. Vo štvrtom ročníku však nakrútila krátky film Loggia, ktorý už bol prípravou na dlhodobejšie nakrúcanie s jednou z protagonistiek Čiar. „Bolo to azda vďaka úspechu krátkeho bakalárskeho filmu O sestre, že som mala vôbec odvahu vrhnúť sa do vývoja celovečerného formátu. S podporou Barbary Janišovej Feglovej a Ingrid Mayerovej som sa počas práce na filme veľa naučila a profesionálne veľmi posunula.“ A aké bolo ocitnúť sa s ambicióznym celovečerným projektom v profesionálnom prostredí? „Pri príprave Čiar prišla dôkladnejšia časová organizácia aj nutnosť viac myslieť na štáb – nakrúcanie už nebola školská hra, objavovanie, pre nich to bolo živobytie,“ vysvetľuje Sliepková. „Musela som sa naučiť presvedčiť seba samu aj štáb o význame toho, čo spolu točíme. Celému štábu som za jeho prácu veľmi vďačná. Predtým som obyčajne pracovala sama alebo s jedným zvukárom a kameramanom. Musela som si zvyknúť byť viac režisérkou, viesť ostatných aj riadiť predkamerovú realitu.“ 

Tvarovanie filmu bol dlhodobý a komplexný proces. „Počiatočný námet bol skvelý, ale nebolo jednoduché zhmotniť ho do filmu. Boli to nekonečné hodiny debát, pochybností i krokov späť. No neviem si predstaviť, že by to malo byť inak, veď ide o autorský film, zachytávajúci osobnú výpoveď. Nakrúcalo sa od úplného začiatku a priebežne sme materiál skúmali,“ hovorí o autorskom i producentskom prístupe producentka Barbara Janišová Feglová a dodáva: „Každá verejná prezentácia bola pre nás mobilizáciou a skúškou správnosti, či sme zrozumiteľní a či naše nápady rezonujú s potenciálnym publikom. Ešte počas vývoja sme projekt predstavili v Bratislave na Works in Progress v rámci Febiofestu a už vtedy dostali Čiary pozitívne reakcie.Minulý rok sme vyhrali Docs in Progress na fóre Eastern Promises na festivale v Karlových Varoch a zúčastnili sme sa aj na slovenskom module workshopu doc.incubator, ktorý nám pomohol v záverečnej fáze strihu.“

Autorský pohľad, umelecký výskum mestského priestoru i ľudské príbehy sa napokon podarilo vytvarovať do pôsobivej eseje o meste. „Pri Čiarach bolo v každej fáze zrejmé, že Bratislavu uvidíme z veľmi osobného uhla pohľadu, preto sme hľadali balans medzi tým, čo referujú jednotlivé postavy, a tým, nakoľko konkrétne majú byť ich príbehy. Vo výsledku vidíme jemnú spleť mikropríbehov na pozadí meniaceho sa mesta. Obrazová identita aj jazyk sú veľmi vyhranené, žánrovo je Čiaram najbližšie urbánna esej. Film je o tom, ako vystupujeme z osobných a vstupujeme do verejných rolí a ako sa táto naša skúsenosť premieta do vytvárania skutočných alebo pomyslených bariér, hraníc, čiar,“ uzatvára producentka filmu.

Čiary (r. Barbora Sliepková, Slovensko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 180 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 63 000 eur, podpora z Bratislavského samosprávneho kraja: 5 000 eur, vklad RTVS: 22 193 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4

Mária Ferenčuhová
foto: Hitchhiker Cinema

Príbehy rómskych partizánov ako inšpirácia 

Debut režisérky Very Lackovej Ako som sa stala partizánkou prináša príbehy rómskych hrdinov druhej svetovej vojny, ktoré upadli do zabudnutia. Ide o dôležité svedectvá nielen z pohľadu histórie, ale aj v kontexte vzrastajúcich rasistických a xenofóbnych nálad v Európe. Svetovú premiéru mal film na festivale goEast vo Wiesbadene, kde získal Cenu za kultúrnu rozmanitosť. Do slovenských kín prichádza v novembri po uvedení v súťaži Česká radost na MFDF Ji.hlava.

Film Ako som sa stala partizánkou pomyselne nadväzuje na dokument Roberta Kirchhoffa Diera v hlave o nacistických zločinoch páchaných na rómskom obyvateľstve počas druhej svetovej vojny. Vera Lacková ako pravnučka jedného z rómskych partizánov chce svojím filmom ukázať, že Rómovia neboli len obeťami vojny, ale aj aktívnymi účastníkmi boja za slobodu.

„V detstve mi starká často rozprávala príbeh o mojom pradedovi, ktorý sa zúčastnil na odboji. Volal sa Ján Lacko a bol rómsky partizán. Pre účasť v povstaní ho odviedli do zaisťovacieho, neskôr koncentračného tábora v Dubnici nad Váhom. Medzitým mu gestapo vypálilo dom a odviedlo jeho rodinu – matku, manželku a štyri deti – do lesa, kde ich postrieľalo. Najmenšie dieťa malo iba dva mesiace a ďalšie dva roky,“ opisuje pre Film.sk režisérka Vera Lacková a dodáva, že jej pradedo sa po vojne znovu oženil so ženou s podobným osudom, ktorej Nemci zavraždili manžela. Mal s ňou tri dcéry a najmladšou z nich bola jej stará mama.

Filmárka primárne pátrala po svojich koreňoch, ale dostala sa aj k ďalším príbehom rómskych odbojárov a rozhodla sa zahrnúť ich do filmu. „Začala som pátrať a zistila som, že pradedo nebol ani zďaleka jediným Rómom, ktorý sa zapojil do povstania, bolo ich viacej, no spoločnosť o tom nevie. Začala som si klásť otázky: Ako je to možné? Prečo to nie je súčasťou histórie a nenachádza sa to v literatúre? V priebehu natáčania moja starká vážne ochorela a ešte pred jej smrťou som jej dala sľub, že odkaz pradeda a všetkých Rómov v odboji pomôžem udržať nažive,“ približuje Lacková, ktorá je zároveň jednou z protagonistiek filmu.

„Realizácia bola náročná v mnohých ohľadoch, musela som sa vyrovnať napríklad s tým, že vystupujem pred kamerou. Na začiatku som mala o podobe filmu úplne iné predstavy, až po dohode s dramaturgom Janom Gogolom ml. som sa rozhodla v ňom aj vystupovať a napokon som tomu rada. Neskôr prišli situácie, keď som potrebovala natočiť intímne rodinné zábery a nebolo vhodné, aby bol pri nich celý štáb, a tak som chytila kameru do rúk sama. Obávala som sa, či to zvládnem, ale podarilo sa mi natočiť vzácne momenty s mojou starkou, ktorá tu dnes už nie je, a natočený materiál má pre mňa veľkú hodnotu,“ vysvetľuje Lacková.

Natáčaniu predchádzal výskum, hľadanie v archívoch, konzultácie s odborníkmi a inštitúciami, ale aj rozhovory s pamätníkmi. „Narazila som na prekážky, nedôveru, predsudky nielen zo strany inštitúcií, ale aj u bežných ľudí a priateľov. Pokiaľ ide o rasizmus, zdá sa mi situácia na Slovensku stále vážna. Nenápadný, latentný rasizmus majú v sebe aj inak milí obyčajní ľudia. Je to realita, akú vidno aj v parlamente – na Slovensku, ale aj inde v Európe. Téma rómskeho odboja nie je iba o Rómoch a pre Rómov, ale aj pre väčšinovú spoločnosť a zaslúži si byť súčasťou európskych dejín,“ ozrejmuje filmárka. 

Podľa dramaturga filmu Jana Gogolu ml. netreba po dôkaz o nadčasovosti témy chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť na rastúce sociálne napätie na Slovensku, v Česku aj inde v Európe. Ako napísal v explikácii pre Audiovizuálny fond, v tejto konštelácii „narastá význam svedectva o dejinnom príklade prepojenia menšiny s väčšinou, a to v boji za univerzálne ľudské hodnoty. Náš film má potenciál prispieť jednak k posilneniu sebavedomia rómskeho spoločenstva, jednak k rešpektu zo strany majority.“ Film je podľa neho inšpiratívnym svedectvom o schopnosti spojenia menšiny s väčšinou.

Debutantka Vera Lacková mala doteraz skúsenosti skôr s kratšími formátmi a celovečerný film bol pre ňu krokom do menej známeho terénu. „Mala som však výborných sprievodcov a veľa som sa od nich naučila. Mám pocit, že dokumentaristi sú skutočne dobre nastavení ľudia, otvorení pomôcť a poradiť. Vnútorne som vnímala, že tento film je mojím poslaním a musím ho urobiť. Som rada, že sa to podarilo. Teraz ho musíme dostať k čo najväčšiemu publiku,“ hovorí režisérka, ktorá je aj autorkou námetu, scenára a spolu s Janom Bodnárom film i produkovala. Hlavným kameramanom bol Petr Racek, strih mala na starosti Hana Dvořáčková, zvuk Klára Jašková a hudbu Jan Šikl ml. Hlavným producentom je spoločnosť Media Voice a koproducentmi sú RTVS, Česká televízia a česká spoločnosť Film & Sociologie.

Ako som sa stala partizánkou (r. Vera Lacková, Slovensko/Česko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 180 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 51 000 eur, podpora z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín KULT MINOR: 17 000 eur, vklad RTVS: 24 000 eur - finančný, 17 842 eur - vecný)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Jaroslava Jelchová
foto: Media Voice

Prečo neveríme súdom?

Film Očista (pôvodný názov V hmle) chcela režisérka Zuzana Piussi dokončiť a uviesť ešte pred parlamentnými voľbami vo februári 2020. Z pohľadu témy, ktorou sú očistné procesy v slovenskej justícii, išlo však o turbulentné obdobie, preto v nakrúcaní pokračovala a film dokončila až tento rok. Po októbrovej premiére na MFDF Ji.hlava, kde v sekcii Česká radost získal zvláštne uznanie, príde v novembri do slovenských kín.

„Snahu o očistu súdov som napokon sledovala tri roky. Trochu sa smejem, že som začala robiť film o justícii, ako som voľakedy robila film Nemoc tretej moci a skončila som pri filme Od Fica do Fica,“hovorí pre Film.sk režisérka Zuzana Piussi. V tvorbe sa zameriava na aktuálne spoločenské a politické témy. Snaha zbaviť justíciu špiny, prinášala v období, keď mal byť film hotový, takmer denne aktuality. Správy odkrývali dôležité súvislosti, a tak nakrúcanie pokračovalo. V marci 2020 doň navyše zasiahla pandémia. „Súdna rada, ktorú som sledovala, sa prestala stretávať. Ľudia sa prestali stretávať. Ťažko sa cestovalo z Prahy. Ťažko sa dohadovali stretnutia. Všetko bolo online. To boli veci, ktoré ma frustrovali tiež. V podstate ani neviem, ako to bude od novembra, keď film ponúkneme divákom,“ opisuje režisérka. Distribučná spoločnosť Filmtopia by chcela projekcie na Slovensku spojiť s diskusiami a pozvať do nich aj sudcov. 

Film produkovali slovenská spoločnosť VIRUSfilm a česká spoločnosť D1film. Obe zastupuje producent Vít Janeček, ktorý sa spolu s Lenkou Tomaníkovou podpísal pod Očistu aj ako dramaturg. Koproducentom filmu je RTVS. Kameramanom je Miro Remo, strih mal na starosti Šimon Špidla a zvuk Adam Matej a Jan Richtr. Hudbu zložila Lucia Piussi. 

Očista tematicky aj chronologicky nadväzuje na dokument Nemoc tretej moci, ktorý Piussi natočila pred desiatimi rokmi. „Nakrúcala som ho so sudcami, ktorí sa postavili proti Štefanovi Harabinovi. Dnes, po desiatich rokoch, Harabin neovláda slovenskú justíciu, ale dôveryhodnosť súdnictva je veľmi nízka,“ konštatuje Piussi a dodáva, že filmom pátra po dôvodoch tejto nedôvery a jej vplyve napríklad aj na volebné preferencie frustrovaných občanov, ktorí sa môžu stať ľahkou korisťou populistických strán. „Film ukazuje, že rozklad justície je jedným z dôvodov, prečo ľudia volia antisystémové strany s vierou, že tieto veci napravia. V skutočnosti im tieto strany nepomôžu. Keby justícia riadne fungovala, štát by nemohla ovládnuť do takej veľkej miery oligarchia a mafiánske skupiny,“ ozrejmuje Piussi.

Oba filmy, Nemoc tretej moci aj Očistu, iniciovala teraz už emeritná sudkyňa Katarína Javorčíková, ktorá bola prezidentkou združenia Za otvorenú justíciu a spolu s ďalšími sudcami dodnes bojuje za jej riadne fungovanie. „Film zachytáva aj progresívnych sudcov, ktorí si zmenu želajú, aj obyčajných ľudí, ktorí sa súdia. Vybrala som si dva prípady, ktoré rozhodovali sudcovia obvinení v kauzách Búrka a Víchrica,“ prezrádza režisérka. Z filmu vyplýva aj to, že kľúčovým problémom súdnictva nie je legislatíva alebo vybavenie súdov, ale ich personálne obsadenie.

„Navonok to vyzerá ako kríza, ale v skutočnosti je to príležitosť na očistu nášho súdnictva,“ dodáva Zuzana Piussi, ktorá by svojím filmom chcela v tejto očiste pomôcť.

Očista (r. Zuzana Piussi, Slovensko/Česko, 2021)
CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 60 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 15 000 eur, vklad RTVS: 16 000 eur)
DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, mp4, blu-ray

Jaroslava Jelchová
foto: VIRUSfilm