Pokračovanie obsahu:

V dokumente sa dá lepšie rozprávať vo vrstvách

O Petrovi Kerekesovi sme naposledy výraznejšie hovorili pred štyrmi rokmi v súvislosti s celovečerným filmom Zamatoví teroristi, ktorý nakrútil v spolupráci s Ivanom Ostrochovským a Pavlom Pekarčíkom. Odvtedy rozpracoval veľa ďalších projektov, či už v pozícii režiséra, alebo producenta. Niektoré z nich sa čoskoro dostanú k divákom. Už tento mesiac to bude koprodukčný dokument Svet podľa Daliborka v réžii Víta Klusáka.

Koprodukoval si film Svet podľa Daliborka, ktorý niekde označujú aj za dokumentárnu komédiu a v Česku vyvolal rozporné reakcie. Ako ho vnímaš ty?
– Bola to krivolaká cesta, ale výsledok považujem za skvelý film. Podľa mňa je to však čokoľvek iné, len nie komédia, hoci sú tam vtipné situácie. Keď sme film premietali na 4 živloch v Banskej Štiavnici, v diskusii viacerí mladí diváci hovorili, že sa nepotrebujú pozerať na ľudí, ako je neonacista Daliborek, že sa im vyhýbajú, nemajú s nimi nič spoločné a lezie z nich negatívna energia. Myslím si, že takýto prístup akurát zakonzervuje v „Daliborkoch“ všetku ich horkosť, naďalej sa budú pozerať na svet rovnakou optikou a pevne sa držať svojej barličky v podobe neonacizmu ako jednoduchej a zrozumiteľnej ideológie. Tento film je skvelý práve vďaka empatii, ktorá divákom dovoľuje pochopiť Daliborkovo správanie.

Predpokladám, že aj pre teba ako tvorcu bola zaujímavá táto téma i samotný protagonista. Dostávali ste sa s Klusákom aj do tvorivého dialógu?
– Nie. Hovoril som s ním len o otázkach technického charakteru. Film je zaujímavý vtedy, keď niečo skúma, a Vít nerieši nič tézovito, postavu svojho dokumentu skúma dosť intenzívne. Daliborek sa prejavuje aj ako kreatívny človek a azda by to dopadlo lepšie, keby mal iné možnosti, podmienky, ľudí okolo seba. Samozrejme, tým sa nedá ospravedlniť to, ako sa teraz správa. Vít Klusák hovorí, že Daliborek bol pôvodne metalista, ale vypadali mu vlasy, preto sa pripojil ku skinhedom a tak sa stal neonacistom. Je to síce zábavná historka, ale aj ona potvrdzuje, že ide o slabého jedinca, ktorý sa v živote nemal čoho chytiť, tak sa chytil tohto. Je to človek, ktorý potrebuje svoju tlupu, lebo až vtedy cíti svoju silu. A hrôza je podľa mňa v tom, že stále pribúda ľudí, ktorí sú schopní alebo ochotní robiť len nejaké pomocné práce ako Daliborek, postupne ich nahradia stroje, budú mať veľa voľného času, ale nebudú vedieť, ako s ním zmysluplne naložiť, a zároveň budú zúfalo hľadať svoju identitu. Neonacizmus sa teda ukazuje aj ako vážny sociálno-ekonomický problém. Problémom je aj to, že títo ľudia boli akoby intelektuálne exkomunikovaní, sú v kategórii zosmiešňovaných a opovrhovaných, čo ich len ešte viac zomkne a posilní.

Prejdime teraz k projektom, na ktorých pracuješ (aj) v pozícii režiséra. Najaktuálnejší je zrejme celovečerný dokument Baťa, prvý globalista.
– Projekt je pripravený pre formát televízie Arte, takže film musí dodržať isté vopred dané parametre. V rámci nich som musel vymyslieť rozprávanie o Tomášovi Baťovi, ktorý sa snažil zhmotniť utopickú predstavu o spoločnosti a v tejto súvislosti dosiahol pozitívne výsledky. Pre mňa bolo zaujímavé skúmať, čo z toho prežilo do súčasnosti. Baťa má fabriky po celom svete a my sme točili v Indii, Brazílii, Afrike, vo Francúzsku, v Česku. A postupne sme zisťovali, že dnes už žiadne z Baťových ušľachtilých hesiel neplatí. Vezmime si napríklad jeho výrok „Lidem myšlení, strojům dřinu“. Alebo hovorieval, že potrebuje kreatívnych ľudí, nie pracovníkov, ktorí len vykonávajú príkazy. V súčasnosti sa však prostredníctvom softvérov získavajú informácie z predajní, aké topánky sa najviac predávajú, a počítače dokážu na základe toho vygenerovať „ideálnu topánku“ a do detailu ju navrhnúť. Samozrejme, stroje by tie topánky vedeli aj vyrobiť, ale boli by drahé, takže to namiesto nich robí lacná pracovná sila v Bangladéši alebo v Číne. Väčšina firiem zároveň prechádza na agentúrne zamestnávanie a najímaní robotníci pracujú chvíľu tam, potom zase inde. Pri takomto modeli nevzniká žiadna lojalita k firme, nedochádza k osobnému rastu, zamestnanci frflú a odchádzajú... Baťa pôsobil vo viac-menej trhovom kapitalizme medzivojnového obdobia, kým v súčasnosti súperí trhový kapitalizmus s otrokárskymi spoločnosťami. A európska ekonomika nedokáže držať krok s krajinami, kde ľudia robia za misku ryže, a keď sa im nepáči, sú nahradení.

Ako sa tá situácia odráža práve v európskom priestore?
– Natáčali sme vo Francúzsku, v mestečku Bataville, kde mal Baťa kedysi fabriku. Našli sme tam ľudí, ktorí sedia v baťovských domoch, nič nerobia, sú na podpore a nariekajú, že im odišli kapitalisti. Bolo to neskutočne depresívne.

Ako bude vo filme figurovať Zlín?
– Bude tam priebežne prítomný. Naším zadaním je vyrozprávať Baťov životopis a film sme vymysleli tak, že sme v každej krajine našli obuvníka, ktorý reprezentuje istú časť jeho života. Tomáš Baťa odišiel s bratom z domu a založili si firmu – my sme našli v Nigérii bratov, ktorí takisto odišli z domu a vyrábajú topánky z pneumatík. Baťa mal svoju firmu s niekoľkými zamestnancami a chcel s tým skoncovať, lebo v mladosti bol veľký tolstojovec a koketoval s kolektivistickými myšlienkami – v Indii sme našli chlapíka, ktorý má jedenásť zamestnancov, ale má toho už plné zuby a najradšej by odišiel žiť niekam na vidiek. Z Baťovho životopisu sme si zobrali ako hlavný motív zodpovednosť – on sa nemohol len tak zobrať a vykašľať sa na ľudí, ktorých živil. Je to teda film o dôležitosti elity, ktorá dokáže generovať veľa pozitívneho a nemôže si žiť len tak pre seba a bez kompromisov. Dnešná elita je však podľa mňa veľmi rozdrobená, individualistická a nespolupracuje pri tvorení a presadzovaní prospešných konceptov.

Baťa, prvý globalista je ďalší z radu tvojich projektov, pri ktorých bolo treba urobiť množstvo rešerší vo viacerých krajinách. Ako si hľadáš rešeršérov a ako s nimi spolupracuješ?
– Všade je to iné a niekedy je to veľmi tŕnistá cesta, kým sa dopracujeme k človeku, ktorý by bol mojím druhým ja. Potrebujem niekoho, kto cíti veci podobne ako ja. Napríklad v Indii som mal svoju bývalú študentku, ktorú som učil v Budapešti v rámci vzdelávacieho projektu Doc Nomads. To bolo skvelé, lebo ma dobre poznala. V Brazílii nám zase pomohla Eva Križková, ktorá nám zohnala Sabrinu a s ňou vznikla úžasná symbióza.

Nehrozí pri takýchto náročných projektoch s množstvom respondentov, ku ktorým sa dostávaš až tesne pred nakrúcaním, že napokon vizualizuješ svoje prvé dojmy?
– Spôsob nakrúcania s košickým rádioamatérom v 66 sezónach, s ktorým som sa stretol tri razy, bol úplne rovnaký ako pri indickom obuvníkovi. Pre mňa je dôležité, že sa s každým stretnem pred nakrúcaním minimálne raz. Baťu sme nakrúcali tak, že najprv sme sa venovali mechanických veciam, ako je ručná výroba topánky, čo nejaký čas trvá. Popritom a medzitým sme s ľuďmi komunikovali a až potom sme pristúpili k samotným rozhovorom do filmu.

Pri filme Ako sa varia dejiny si protagonistov niekedy vsádzal do prostredí, ktoré pre nich neboli úplne prirodzené, no tvrdil si, že takouto hrou ich môžeš motivovať k autentickejšiemu prejavu. Robil si to aj pri nakrúcaní Baťu?
– Nie. Pri filme Ako sa varia dejiny sa tvorivý prístup ponášal na Ladomírske morytáty a legendy, kde boli obrazy komponované ako ikona. Zároveň tam boli dôležité tie príbehy kuchárov a oni ako ich nositelia, kým v tomto prípade je určujúci príbeh Baťu a ostatní sú v pozícii druhého hlasu. Bolo však dôležité nakrúcať ich v autentických prostrediach, aby som zistil, ako sa veci reálne majú, a zachytil tie rozdiely, o ktorých som hovoril. Veď len v tej Afrike by sa našlo toľko fotogenických podnetov, ale my sme sa snažili udržať iba v prirodzenom prostredí protagonistov, v ich bezprostrednom okolí. Skúmal som to až s akýmsi antropologickým zanietením.

Spomeňme aj pripravovaný film Cenzorka...
– Projekt Cenzorka, pôvodne Cenzori, vznikal spočiatku ako dokumentárny film s jasnou predstavou o zachytení troch odlišných druhov cenzúry, z ktorých ani jedna nemala byť v prvom pláne politická. Malo ísť o cenzúru dovážaných časopisov v Saudskej Arábii, kde sa ručne zamaľovávajú „problematické“ obrázky, ďalej o väzenských cenzorov a o filmovú cenzúru v Nollywoode. Začali sme s rešeršami na Ukrajine, kde sme našli úžasnú cenzorku v Odese, no ešte stále sme mali predstavu poviedkového filmu, až sa to postupne čoraz viac koncentrovalo len na tú odeskú protagonistku. A čím hlbšie sme do veci prenikali, tým viac sme si uvedomovali, že to musí byť hraný film. Že tie príbehy nedokážeme v plnom rozsahu odsledovať a musíme ich rekonštruovať. Funguje to však takým seidlovským spôsobom – využívame nehercov, vychádzame z reálnych príbehov, nakrúcame v reálnych prostrediach. Irina Alexandrovna pracuje ako operačná dôstojníčka vo väzení a vo voľných chvíľach kedysi robievala cenzorku väzenskej korešpondencie. My sme z nej urobili iba cenzorku. Je to film o láske, o vzťahoch, o konflikte medzi vypočítavosťou a úprimným citom. Tí trestanci píšu svoje milostné listy väčšinou z vypočítavosti, pretože potrebujú peniaze, cigarety, jedlo... A niekedy sa aj šialene zamilujú. No a ženy ich milujú pre tie ich pekné slová a zároveň sú takisto vypočítavé, keď si napríklad starnúca vdova na vidieku povie, že ten väznený narkoman je jej jedinou šancou, aby nezostala sama. Radšej bude mať niekoho vo väzení, komu môže napísať, keď jej bude zle, a on ju vypočuje, hoci aj kvôli balíčku cigariet.

Z akého pohľadu sa na postavu cenzorky pozeráte?
– Má dve polohy. Jednak je to pozorovateľka vzťahov vo väzení a cez ňu vidíme všetky ostatné príbehy. A zároveň je to žena – v reálnom živote aj v našom príbehu – s pevnými morálnymi zásadami. Ona si naozaj hľadá muža snov a práve preto je sama. Vidí totiž, ako muži v jej okolí podvádzajú, klamú, predstierajú, je to denná náplň jej práce. Ona však nemôže zasahovať do toho, čo sa z listov dozvie. Väzeň síce píše milostné listy aj trinástim ženám súčasne a všetky klame, no ona s tým nemôže nič urobiť. A keď urobí, lebo je toho na ňu už priveľa, doplatí na to. Takto raz varovala nejakú naivnú ženu, ktorá pristúpila na sobáš s väzňom, ona však zareagovala tak, že sa jej nemá čo starať do života a zažalovala ju. Prosto si nechcela dať vziať ilúziu.

V akom štádiu je film Cenzorka?
– Máme ho roztočený, a ak získame podporu z Audiovizuálneho fondu, musíme film dokončiť budúci rok. Na postprodukciu sme už dostali 100 000 eur ako cenu za najlepší projekt na podujatí Works in Progress v rámci MFF Karlove Vary. Čo sa týka filmu Baťa, prvý globalista, ten by mal byť hotový v máji 2018.

V situácii, keď si už viacerí dokumentaristi vyskúšali hraný film, ma zaujalo tvoje vyjadrenie spred sedemnástich rokov, ktoré vyšlo vo Film.sk. Reagoval si v ňom na svoj príklon k dokumentárnej tvorbe, hoci si na VŠMU vyštudoval hranú réžiu. „Filmová reč dokumentárneho filmu sa mi však zdala bohatšia, básnickejšia a zistil som, že si môžem dovoliť oveľa viac.“ Stále sa s týmito slovami stotožňuješ?
– V podstate áno. Dokonca aj tá Cenzorka je hraná len v tom zmysle, že sme neboli schopní všetky tie udalosti v plnom rozsahu zaznamenať, preto sme pristúpili k rekonštrukcii, ktorá sa od Zamatových teroristov ešte posunula. Ale čo sa týka asociatívnosti filmového rozprávania a rytmu, je to pre mňa stále oveľa dokumentárnejšie. V hranom filme sa často ide po príbehu, čo zhltne veľa energie, a zostáva málo času na nadstavbové vrstvy. Dokumentárny film to vrstvenie umožňuje.

Rozrobených máš aj viacero projektov v pozícii (ko)producenta: Lož Angeles (r. Ž. Suková, A. Suk), Český Pepík (r. V. Klusák a F. Remunda), Okupácia 1968 (r. E. Moskvina, L. Dombrowszky, M. E. Scheidt, M. Szymkow, S. Komandarev). Ako sú na tom?
– Projekt Lož Angeles čaká na financovanie z chorvátskej strany. Český Pepík sa priebežne stále nakrúca, no a pri Okupácii 1968 chceme byť začiatkom budúceho roka hotoví. Ten projekt má zložité pozadie. Bulharská režisérka žijúca v Česku Svetlana Lazarova prišla do Českej televízie s tým, že by chcela urobiť film o okupácii ČSSR očami okupantov, a to z pohľadu Bulharov. V ČT chceli záber filmu rozšíriť, ale napokon projekt zastavili ako príliš drahý. Bolo mi to ľúto, a tak som námet od Lazarovej odkúpil, rozbehol to ako vlastný projekt a oslovil nových režisérov. Chcel som to urobiť podľa vzoru medzinárodného projektu Cez hranicu (2004), čo bola veľmi profesionálna, kamarátska a pohodová spolupráca a producenti vtedy navyše oslovili väčšinou začínajúcich režisérov. Ja som si takisto vybral mladých režisérov, ktorí majú za sebou len študentské alebo malé filmy, okrem Stefana Komandareva. Na projekte robia režiséri z Nemecka, Poľska, Ruska, Bulharska, Maďarska, finančne sa na ňom podieľa Česko, Slovensko, Maďarsko, Poľsko a Bulharsko. Je to dosť šialené.

Hlavnými postavami sú bývalí príslušníci okupantských vojsk, s ktorými robíte rozhovory?
– Áno, okupanti sú hlavné postavy, ale namiesto rozhovorov ide o päť silných príbehov. Napríklad v ruskej časti sa dáva dokopy „sedem statočných“ na čele s bývalým generálom, ktorý v roku 1968 pripravoval obsadenie letiska Ruzyně, aby si po rokoch zopakovali svoju cestu do Prahy. Pôjde o silné príbehy a bude to zaujímavé aj faktograficky, z historického hľadiska.

Podieľa sa na filme aj RTVS?
– Bez RTVS by sme to neurobili, na základe zmluvy s ňou sme potom mohli ísť do ďalších televízií. Mimochodom, v januári by sa mal dostať do vysielania televízny cyklus o osude šiestich industriálnych komplexov na Slovensku Budujeme Slovensko, ktorý produkujem a RTVS sa na ňom podieľa. Film je inšpirovaný fotografickým projektom Tomáša Maninu a Juraja Fifika a režíruje ho Bibiana Beňová.

Ako by si teda zhodnotil vývoj v RTVS z hľadiska jej spolupráce s nezávislým producentským prostredím?
– V posledných rokoch ide o jednoznačný posun pozitívnym smerom. Ak by sa to v tomto duchu kultivovalo dajme tomu ďalších desať rokov, mohlo by sa to dostať na štandardnú európsku úroveň. Prirodzene, zo dňa na deň to nejde, lebo ľudia v RTVS na to neboli zvyknutí a musia sa to učiť. Vo všeobecnosti je v spolupráci s televíziami vždy dôležité vedieť, do čoho idete. Ja mám skúsenosť s televíziami vo Francúzsku, v Nemecku, v Rakúsku či vo Fínsku, kde sa človek od začiatku konfrontuje s jasne nastavenými podmienkami a dostane jasnú spätnú väzbu od ľudí, ktorí sú rozhľadení, zúčastňujú sa na medzinárodných pitching fórach a ich zotrvanie v pozícii závisí od kvality filmov. Každému producentovi pomôže, keď je to prostredie presne definované a otvorené, vtedy je aj odmietnutie lepšie ako hmlisté prísľuby.

Daniel Bernát
FOTO: Miro Nôta