Vonku ubúda svetla a vnútri to u mnohých asi nie je o nič lepšie. Aj v kinách sa koncentrujú ťaživé témy. Rôznych podôb, intenzít a autorských prístupov. Pripomínajú, čo všetko v tom stroji sveta škrípe. Také sa nachádzajú aj v zostave novembrových recenzií. Zviagincevov film Bez lásky je čírou ukážkou partnerského odcudzenia, vyhroteného až do vzájomnej neznášanlivosti a odporu. Titul 120 tepov za minútu (r. R. Campillo) je zase plný angažovanosti i hnevu tých, ktorí trpia ťažkým ochorením a potrebujú čosi iné než plané reči. No a napokon sme doma – Mečiar. Tereza Nvotová sa pokúsila spracovať mečiarovskú éru Slovenska v dokumentárnej výpovedi, ktorá obsahuje aj aktuálne rozhovory režisérky s titulným hrdinom, povedzme radšej titulným protagonistom. Ten pôsobí vyrovnane, na rozdiel od diváka (ani pre film to celkom neplatí).

Ťaživosť prenikla aj do rubriky Novinky. Vo filme DOGG sa pracuje s témou strachu v jeho rôznych podobách, a to prostredníctvom štyroch poviedok štyroch režisérov – Slavomíra Zrebného, Viliama Csina, Enrika Bistiku a Jonáša Karáska. A potom je tu dokument Víta Klusáka Svet podľa Daliborka – Daliborek je neonacista. O filme hovorí aj jeho koproducent Peter Kerekes v hlavnom rozhovore čísla. Mimochodom, rozpracovaných má niekoľko zaujímavých a do značnej miery aj vážnych tém.

Októbrový festival Jeden svet bol plný vážnych tém, politických, spoločenských – aktuálnych. Ako píšeme v rubrike Ohlasy, leitmotívom festivalu bolo hľadanie dôvery a program obsahoval aj tituly slovenských režisérok, okolo ktorých sa v poslednom čase rozpútali zapálené debaty – Medzi nami (r. Z. Límová) a Sedliacky rozum (r. Z. Piussi, V. Janeček).

Pri tých ťaživých filmových témach človek niekedy znervóznie, ošíva sa, dostáva do rozpakov. Napriek tomu alebo aj preto, že tá ťaživosť môže priniesť svetlo.

Daniel Bernát