Martin Ťapák

Každú radosť mi pokazil politický blen

Takto sa raz vyjadril Martin Ťapák. O tomto pozitívnom človeku so všestranným talentom odvysielala RTVS 14. októbra premiérový dokumentárny film v réžii jeho syna Mareka. Vyštudovaný herec, divadelník a tanečník kráča v otcových šľapajach. V roku 2012 nakrútil hudobno-tanečnú snímku Tanec medzi črepinami, v ktorej sa usiloval, podobne ako kedysi Martin Ťapák, nadviazať emocionálny kontakt s divákom.

Rodinné väzby sú legitímnou, hoci nie celkom obvyklou motiváciou na pripomenutie skutkov originálnej tvorivej osobnosti. Bez Mareka Ťapáka by to však sotvakto bol urobil. Pôsobenie jeho otca v slovenskej kultúre však trvalo vyše štyridsať rokov a nedá sa pokladať iba za warholovských pätnásť minút slávy. Ťapákova práca vzbudzovala nadšenie, ale vyvolávala aj kontroverzie, týkajúce sa miestami príliš expresívnej autorskej poetiky a politického účinkovania v období normalizácie, ktorého kvintesenciou sa stala oficiózna snímka o Klementovi Gottwaldovi Zrelá mladosť (1983). U Ťapáka bolo všetkého „príliš moc“. Možno preto, že jeho veľkému činorodému temperamentu bolo všetkého príliš málo.

Bol dieťaťom svojej doby. Jeho život a tvorbu zasiahli politické siločiary Februára (za sympatie k Demokratickej strane a emigráciu brata na Západ musel odísť z divadla), recidíva honu na buržoáznych nacionalistov koncom 50. rokov (musel odísť zo SĽUK-u), nástrahy normalizácie, keď vstúpil do KSČ a zastával post generálneho riaditeľa Slovenského filmu a poslanca SNR (1977 – 1980). Všetky dramatické životné peripetie ho posunuli bližšie k filmu: z divadla do SĽUK-u, zo SĽUK-u do Laterny magiky, z Laterny magiky do televízie, z televízie na Kolibu a po funkcionárskom období zasa nazad k filmu.

Podobne ako filmovú cestu iného hľadača národnej duše Paľa Bielika aj Ťapákovu dráhu odštartovalo herecké účinkovanie v SND, kde sa ako asistent réžie naučil inscenovať folklór. Bol o generáciu mladší ako umeleckí selfmejdmeni predchádzajúceho decénia, mohol získať patričné vzdelanie v profesii. Jeho tvorba vyrastala z hlbokej životnej skúsenosti a jasne sformulovaného osobnostného cieľa: zobraziť kolobeh slovenského osudu z perspektívy absolútnych veličín – lásky, smrti a každodennej driny. Pri všetkom sa hralo a tancovalo, zneli nádherné pesničky v podaní neopakovateľného chóru ľudských hlasov.

Účinkovanie v Laterne magike a asistencia pri Bielikovom Jánošíkovi pomohli Ťapákovi uskutočniť sen o samostatnej réžii. Rozvíjajúca sa Československá televízia v Bratislave mu v rámci potreby zvýšiť objem vysielaných programov a naplniť výrobnú kapacitu filmových ateliérov poskytla veľké príležitosti. Tak vznikli legendárne tituly Kubo, Balada o Vojtovej Maríne, Živý bič. Jeho najväčším úspechom bola paródia jánošíkovskej legendy vo filme určenom pre kiná Pacho, hybský zbojník (1975).

Konštrukčným gestom Marekovho dokumentu s prostým názvom Martin Ťapák je túžba nadviazať kontakt s otcom. Sprítomniť vlastné i cudzie spomienky, ktoré majú tú výhodu, že sú zaznamenané. Archív však musel prekročiť prah živej pamäti a tu sa autorovi darí. Pomocou strihu vyjadruje motívy vratkosti života, zápasu (opakované pády, kotúľanie nadol, smrť, kríž), ale aj harmónie okamihu, radosti a lásky. Sprevádzajú ich otcove komentáre vo zvukovej stope, ktoré plynule prechádzajú do priameho rozprávania na kameru. Z formálnej stránky je tento portrét starosvetský. Režisér sa neusiluje inovovať postupy, sústreďuje sa na obsah a tému. Problematické je pre mňa výtvarné poňatie animovaných pasáží boja „mládenca s potvorou“, analógia pôsobí príliš priamočiaro. Marek Ťapák sa však statočne vyrovnal so zložitými okolnosťami otcovej umeleckej cesty: nič si nezľahčuje, nič nepremlčí. Jeho hľadanie odpovedí je odvážne, úprimné a láskavé, samo osebe je hodnotou.

Jelena Paštéková ( filmová historička )

18. MFDF Jeden svet

Hľadá sa dôvera. Zn: Zúfalo

Už po osemnásty raz ponúkol medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet pestrú paletu snímok na aktuálne spoločenské a politické témy. V programe jeho bratislavskej časti (12. – 17. októbra) bolo uvedených 59 filmov.

Leitmotívom bolo hľadanie dôvery. Ako sa píše v príhovore festivalového tímu, vládne nám nedôvera. Nedôverujeme sebe, iným, susedom, súdom, politikom, cudzincom, médiám... A hľadáme dôveru tam, kde to nemá zmysel – u extrémistov, v alternatívnych médiách, u konšpirátorov. Na to všetko a na mnohé ďalšie poukazovali aj autori uvedených filmov.

Dôvera sa niekedy hľadá ťažko. Skúste dôverovať predstaviteľom firiem ako Facebook či Google, ktoré v podstate bez vášho súhlasu zbierajú dáta odhaľujúce vaše správanie, záujmy a preferencie v digitálnom svete, ako ukázal rakúsky režisér Werner Boote vo filme Všetko je pod kontrolou. Alebo ruským funkcionárom sveta športu, kde je doping metódou podporovanou (a utajovanou) štátom na dosiahnutie (pochybných) úspechov športovcov, ako odhalil nemecký režisér Hajo Seppelt v snímke Tajomstvá dopingu: Ako Rusko vyrába svojich víťazov. Protagonista britsko-maďarského filmu Lepšie je mlčať (r. Sam Blair, Joseph Martin) ako „popredný“ maďarský nacionalista a antisemita zistil, že má židovský pôvod, a stal sa praktizujúcim židom – stratil dôveru svojich kumpánov, ale dôveru v novom svete, kde sa ocitol, si buduje len ťažko. O dôveru vlastnej rodiny musí bojovať štyridsiatnik Saar, ktorý po dvoch desaťročiach života v Londýne zvažuje návrat do Izraela, lenže tu sa ako HIV pozitívny gej stretáva s predsudkami svojich najbližších – v izraelsko-britskom filme Kto ma teraz bude mať rád? bratov Tomera a Baraka Heymannovcov. Podobne musí nielen s predsudkami, ale aj so štátnou mašinériou bojovať transrodová žena Cleopatra, protagonistka ironizujúco nazvanej snímky Perla Afriky, ktorú režíroval Švéd Jonny Vallström: v Ugande, „perle Afriky“, hrozí totiž LGBT ľuďom trest smrti.

Ani tohto roku nechýbala v programe festivalu súťaž slovenských dokumentov. V konkurencii snímok 10 rokov lásky (r. Adam Hanuljak), Diera v hlave (r. Robert Kirchhoff), Hotel Úsvit (r. Mária Rumanová) a Profesionálna cudzinka (r. Anna Grusková) zvíťazil Český Alláh Zuzany Piussi, čo je trochu zvláštne – nie to, že vyhral, ale že bol ako rýdzo český film zaradený do súťaže slovenských dokumentov. Isteže, autorka filmu je Slovenka (a téma jej snímky je napriek adjektívu „český“ v titule univerzálna), ale poriadok by mal byť. Alebo štatút súťaže. Ktorý neexistuje.

Festival ponúkol aj viacero slovenských dokumentov mimo súťaže. Z nich boli bezpochyby najzaujímavejšie tie, ktoré boli podobne ako Český Alláh „slovenské“ v zmysle národnosti tvorcu. Zrejme najviac prekvapil (taliansky) absolventský film doteraz prakticky neznámej novinárky a filmárky Zuzany Límovej Medzi nami (Before I Met You), a to nielen témou, ktorou je stav slovenského pôrodníctva, ale aj suverénnou umeleckou formou. A slovom do bitky bol český dokument Zuzany Piussi a Víta Janečka Sedliacky rozum, v ktorom autori kriticky a investigatívne analyzujú pôsobenie Andreja Babiša v českej ekonomike a politike.

Bol to v niečom zvláštny ročník Jedného sveta. Palestínski protagonisti filmu belgického režiséra Jana Beddegenoodtsa asi nedôverovali organizátorom festivalu a požiadali, aby bol film Vďaka Bohu, že je piatok o konflikte obyvateľov palestínskej dediny a izraelskej osady stiahnutý z programu. Vedenie Univerzitnej nemocnice Bratislava zjavne nedôveruje Zuzane Límovej a tvorcovia filmu Sedliacky rozum zasa nedôverujú recenzentke denníka Sme. Zdá sa, že organizátori Jedného sveta zaťali ústrednou témou festivalu do živého.

Jaroslav Hochel ( filmový publicista )