Martina Matlovičová

maliarka a ilustrátorka

Aj keď som absolvovala VŠMU, filmu sa venujem len ako návštevník kina, televízny divák a papučový kritik. Mám rada filmy so silnou témou, avšak odľahčené od pátosu, s obrazovou kamerou, radšej menej slov, nech sa divák dovtípi, nemusí mať všetko naservírované. Film má klásť otázky a ukazovať, akí sme my ľudia všakovakého druhu, ako konáme v rôznych situáciách a prečo. A na konci filmu by sa malo objaviť nejaké svetlo v hlave. Priznám sa, že pri väčšine súčasnej hranej filmovej tvorby mi chýba zmysel (Agáva, Čiara, Wilsonov, Vojtech). Z novších titulov ma nadchol akurát Môj pes Killer, kde je všetko so všetkým krásne v súzvuku. Aktuálna téma, príbeh sa nerozpadá, atmosféra udržiava diváka od začiatku až po koniec v očakávaní napriek pomalému tempu. A tá autenticita. Bol to silný zážitok.

„Odpadávala som“ ešte z Polnočnej omše (1962). Počas štúdia som film nezachytila, preto ma prekvapilo, keď ho asi pred dvomi rokmi dávali v televízii. Druhá svetová. Dobre situovaná meštiacka rodina: rodičia, zať s dcérou arizátori, jeden syn v Hlinkovej garde a k tomu všetkému u nich býva nemecký veliteľ. Do tohto pekla sa dopotáca druhý syn, postrelený partizán Juraj (Ivan Mistrík), ktorého hľadajú nemeckí vojaci. V rodine nastane zmätok, nakoniec ho odtrepú na povalu. Jedna silná scéna mi ostala v pamäti: prestretý štedrovečerný stôl plný jedla, Nemec hrá na klavíri, nostalgické rečičky o atmosfére Vianoc, členovia rodiny sú pekne oblečení, ale ten strach v ich pohľadoch. V tom istom čase o poschodie vyššie riskujú lekár so sestričkou život, lebo práve tajne operujú Juraja, ktorý blúzni a kričí od bolesti. Veľký herecký koncert veľkých hercov. Strach, napätie a akási predzvesť zlého konca sú prítomné od začiatku filmu tak, že divák sedí zarezaný hlboko vo fotelke a od strachu si aj zabudne zobnúť z nachystaných soletiek.