Strach na štyri – DOGG

Kto vraví, že sa nebojí, klame. Štyri poviedky, ktoré pracujú s jednou z najčastejších emócií. Štyria režiséri a štyria kameramani vytvorili ilúziu napätia v samostatných príbehoch. Chcú sprostredkovať strach z viditeľného aj neviditeľného a jeho schopnosť naberať stále nové podoby. Poviedkový film sa volá DOGG.

„Jednotlivé poviedky sú veľmi rozdielne aj vo výbere žánru,“ hovorí producent filmu Maroš Hečko zo spoločnosti AZYL Production. „Slavomír Zrebný urobil psychologickú drámu Duet, Viliam Csino paródiu hororu s komediálnymi prvkami Opus dei, Enrik Bistika silne štylizovanú parodickú gangsterku z východného Slovenska Grassvater a Jonáš Karásek dokonca dystopické sci-fi Game. Každý režisér má iné tempo rozprávania – začíname pomaly, aby sme to v poslednej poviedke roztočili ako na kolotoči. DOGG je taká malá vizuálna jazda.“

Režisér Jonáš Karásek vysvetľuje, že vo svojej poviedke Game vníma tému strachu na dvoch úrovniach. „Na tej základnej sledujeme príbeh jednotlivca, ktorý sa bez svojho pričinenia stáva súčasťou zvrátenej televíznej šou, kde mu ide o krk. Tu pracujeme s úplne bazálnou podobou strachu, keď sa človek bojí o holý život. Pre diváka je však príbeh zámerne odemocionalizovaný, o hlavnom hrdinovi nič nevie, preto jeho trápenie veľmi neprežíva. Týmto zbavením sa hlbších emócií som sa chcel priblížiť duševnému stavu, v akom sa nachádza súčasný divák ľubovoľnej reality šou v televízii – je bežne konfrontovaný s drámami reálnych ľudí, no bez väčšieho emocionálneho záchvevu,“ ozrejmuje Karásek. „Práve tento moment otupenosti v kombinácii so stále sa posúvajúcou hranicou akceptácie vulgárnosti, sexizmu a v našom prípade hlavne násilia v mene nikdy sa nekončiaceho boja o vyššiu sledovanosť je niečo, čo podľa mňa vzbudzuje isté obavy, až strach. Preto je náš príbeh hyperbolickou predikciou toho, do čoho by sa mohli podobné šou v budúcnosti transformovať, aby boli schopné zaujať senzory ďalších generácií divákov, presýtené podnetmi.“ Hlavnú postavu príbehu Game stvárnil Marián Mitaš.

Slavomír Zrebný v poviedke Duet konfrontuje publikum s aktuálnou hrozbou narastajúceho terorizmu. Violončelistka Elena (Monika Hilmerová) sa po traumatickom zážitku vracia domov, no tam sa vytúženého pokoja nedočká. „Zadanie bolo nakrútiť krátky film na tému strach. Ľudí v kine sme však nechceli strašiť ani šokovať. Rozhodli sme sa hľadať hlbší, vnútorný strach, ktorý je dnes v spoločnosti prítomný. Konkrétne strach, ktorý vychádza aj z čoraz častejších teroristických útokov. Ani nie emóciu, ale skôr atmosféru strachu sme sa snažili evokovať práve týmto kontextom,“ hovorí Zrebný. „Premýšľali sme, ako sa tento strach rodí, ako mení naše správanie a najmä ako sa dá od neho oslobodiť. Strach je niečo, čo spútava a paralyzuje. Podstatné je nedať sa ním ovládnuť. Niekedy sa od strachu oslobodíme práve tým, že nájdeme odvahu vystaviť sa tomu, čoho sa bojíme. To sme sa snažili zachytiť aj vo filme.“

Opus dei Vila Csina sleduje mladú zamilovanú dvojicu, ktorá si chcela v dome starého otca založiť rodinu, lenže pod vplyvom zvláštnych okolností sa ich plánovaná idyla zvrtne na desivú nočnú moru. A Enrik Bistika vo filme Grassvater zavedie diváka do bizarného i šokujúceho sveta narkomafie. „Zobrazujeme strach z každodennej reality, ktorému prepadli konzumenti drog. Dávka ráno, naobed, večer. Chlieb náš každodenný. K Bohu sa modlia, len keď cítia problém. Každý deň prežívajú v sebaklame, že je všetko v poriadku. Pokazené zuby ich už nebolia, hnilobný smrad cítia len ľudia, ktorí sa s nimi dali omylom do reči. Medzi sebou sa radšej nerozprávajú,“ vysvetľuje Bistika.

Nakrúcalo sa na viacerých miestach, v prípade poviedok Game a Grassvater aj v zahraničí – na Filipínach, vo Viedni, v Španielsku či v Japonsku. A podľa tvorcov je práve vizuálna stránka filmov veľmi dôležitá. Maroš Hečko podčiarkuje význam kameramanskej práce pre vytvorenie atmosféry jednotlivých príbehov. K trom poviedkam vznikol režisérsko-kameramanský tandem, iba Enrik Bistika mal na starosti réžiu i kameru (a strih). Za kamerou pri ďalších poviedkach stáli Timotej Križka, Martin Žiaran a Tomáš Juríček.

Maroš Hečko vidí jedinečnosť tohto filmového projektu najmä v tom, že možnosť povedať svoj názor a ukázať svoje schopnosti dostali mladí autori. „AZYL hľadá talentovaných debutantov; týmto projektom som s nimi chcel vytvoriť väzbu a skúsiť spoluprácu na menšej ploche. Ak sa to z oboch strán osvedčí, môže sa začať pracovať aj na celovečernom projekte. S Jonášom Karáskom to už máme za sebou.“ Myšlienka projektu o strachu vznikla ešte v roku 2011, no pre nedostatok financií sa ho podarilo dokončiť až teraz. Má to byť prvý diel zamýšľanej trilógie. „Ak sa to podarí, bude aj Smiech a Plač. A vždy s inými režisérmi. Táto trilógia má dať príležitosť úplne neznámym tvorcom,“ dodáva producent.

DOGG (r. Slavomír Zrebný, Viliam Csino, Enrik Bistika, Jonáš Karásek; Slovensko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 200 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 75 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
FOTO: AZYL Production

Portrét nežného neonacistu

Od svojho uvedenia vyvoláva rozporuplné reakcie a publikum rozsekáva na dva tábory. Dokument Svet podľa Daliborka režiséra Víta Klusáka, ktorý je slovenskou minoritnou koprodukciou, uvedú tento mesiac aj tunajšie kiná.

„Na internete som narazil na video, v ktorom ktosi predvádzal svoj nový vystreľovací obušok. Najprv mu nešiel vystreliť, potom zase zložiť. Divákov s vážnou tvárou upozornil, že protivníka neradno biť do hlavy, pretože by ho mohli zabiť. Pôsobilo to ako dokonalá paródia, ale pritom znepokojivá. Myslel som si, že je to herec, ale nebol. Po krátkom pátraní som sa preklikal do YouTube kanála a tam som objavil stovky starších videí. Prepadol som sa do jeho sveta,“ opisuje Vít Klusák moment, keď objavil protagonistu svojho najnovšieho filmu. Než sa s ním však stretol a presvedčil ho, aby s ním išiel do nakrúcania, musel zájsť do nejednej prostějovskej krčmy a obísť viacero panelákov.

Tridsaťsedemročný Dalibor K. má navonok život ako mnohí iní – pracuje ako lakovač, žije s matkou, pohybuje sa v kruhu stereotypov. Od mnohých sa však odlišuje tvorbou amatérskych videí, písaním poézie aj maľovaním. A ešte tým, že je neonacista. Neznáša Rómov, Židov, homosexuálov, utečencov či Angelu Merkelovú. „Keď sa na to pozeráme teraz, z brehu hotového filmu, vyzerá to, akoby sme vedeli, ako sú karty rozdané. Ale my sme na začiatku mali iba Dalibora. Jeho mama nebola veľmi ochotná vystupovať, váhala až do chvíle, keď sa počas natáčania zoznámila cez facebook so Slovákom, ktorý vstúpil do dverí s vyhlásením, že by z Cigánov urobil asfalt. Tak sme vedeli, že máme rasistov dvoch až troch. A Dalibor si v reakcii na to, že ho mama zradila a priviedla si domov chlapa, začal rýchlo hľadať na facebooku partnerku. Začínali sme jedným poetickým náckom a nakoniec sme tam mali štyri figúry,“ povedal počas tohtoročného MFF Karlove Vary Vít Klusák. Uvedenie filmu na tomto aj iných festivaloch sprevádzali živé diskusie a polemiky, do akej miery je jeho dokument zinscenovaný a či sú niektoré scény vyslovene zahrané. „Svet podľa Daliborka je autentický v tom, že všetky postavy sú autentické, ich vzťahy sú autentické, vystupujú samy za seba, hovoria svoje názory, nikto im nič nevkladal do úst, vystupujú vo svojom oblečení, vo svojom byte a všetky situácie vychádzali z toho, čo tieto postavy skutočne zažívajú. Takže keď Dalibor vo filme nakrúca, ako v kuchyni podrezáva matke krk, je to rekonštrukcia videa, ktoré som našiel na jeho YouTube kanáli,“ reaguje režisér. Podľa neho je Svet podľa Daliborka jeho prvý film, v ktorom sa mu podarilo prísť k postave bližšie.

Dokument sa nakrúcal 45 dní v rozpätí dvoch rokov. Podľa tvorcov však nie je portrétom len jedného neonacistu. „Svet podľa Daliborka ukazuje, že s nenávistnými postojmi súhlasia jeho kolegovia, spolužiaci, kamaráti i najbližší. Našou neskromnou ambíciou je cez Dalibora nahliadnuť do hláv a sŕdc tisícok ľudí, ktorí svoj svetonázor podriadili nenávistnému strachu z inakosti, ukázať, z akého podhubia sa rodí novodobá vlna rasizmu a neznášanlivosti.“

Svet podľa Daliborka (Svět podle Daliborka, r. Vít Klusák, Česko/Slovensko/Spojené kráľovstvo, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 250 000 eur (podpora Audiovizuálneho fondu: 20 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP, DVD, blu-ray

Zuzana Sotáková
FOTO: Hypermarket Film

Rozpor medzi generáciami

Filmová trilógia autorskej dvojice Jan Hřebejk a Petr Jarchovský Záhradníctvo sa uzatvára. Tento mesiac vstupuje do kín jej posledná kapitola Nápadník.

Kým prvý film Rodinný priateľ bol melodramatickým príbehom a prostredná časť Dezertér drámou, záverečný diel Nápadník je svižnou romantickou komédiou. „Končíme teda smiechom,“ vyjadril sa scenárista Petr Jarchovský, ktorý sa na obsiahly príbeh inšpiroval rodinnými historkami. „Verím, že ide o zaujímavo komponovanú trilógiu. Sú to filmy, ktoré na seba voľne nadväzujú, ale obstoja aj samostatne. Pokiaľ však diváci uvidia všetky filmy, dostanú celkový  panoramatický obraz, dojem, aký máte napríklad po prečítaní románu. Myslím, že mnoho divákov má rado rodinné ságy,“ vysvetlil Jarchovský. „Zaujímavosťou je, že každý z nich je v trochu inom žánri. Pohybujeme sa od vojnovej melodrámy cez drámu rokov 1947 a 1948 v období februárového prevratu až po komédiu z konca 50. rokov. Myslím si, že v tom vojnovom a povojnovom príbehu je dosť humoru. Zároveň je aj dosť smutných a dojemných momentov v tretej, komediálnej časti. Je to vlastne taký návrat k filmu Musíme si pomáhat a potom k Pelíškom,“ opísal pre Českú televíziu režisér Jan Hřebejk.

Dej posledného filmu Nápadník je zasadený na úplný koniec 50. rokov. Je to predovšetkým príbeh mileneckej lásky, ale rozpráva aj o zápase medzi rodičmi a ich deťmi, poznamenanými vojnou a komunistickým prevratom. S tragikomickým nadhľadom vykresľuje ostrú zlomovú líniu medzi predvojnovou a povojnovou generáciou. Tie konfrontačné zrážky vychádzajú z odlišných životných skúseností rodičov a ich detí. Každá generácia má svoju vlastnú predstavu o šťastí a isté je, že cestu k nemu si musí nájsť sama. „Je to príbeh obyčajných ľudí a rodiny, ktorí na pozadí veľkých historických udalostí, ako sú vojna či diktatúra komunistického režimu, dokážu držať pospolu a navzájom si pomáhať. Prežívajú svoje vnútorné životné drámy, veľké i malé, čo je, myslím si, presne to, čo by sa divákom mohlo páčiť, pretože najlepšie sa stotožňuje s konkrétnym osudom nejakého človeka. Navyše na takej rozsiahlej ploche – od roku 1939 do roku 1959,“ povedal herec Martin Finger, ktorý v Záhradníctve stvárnil jednu z hlavných postáv – Jindřicha Rohna.

Nakrúcanie trilógie, ktoré trvalo pol roka, si podľa jej tvorcov vyžiadalo veľa sústredenia. Aj preto, že sa všetky snímky točili naraz. „Než sa začalo nakrúcať, strávil som veľa času skúmaním fotografií z čias, v ktorých sa naše tri filmy odohrávajú. Chcel som vytvoriť autentickú vizuálnu stránku každého filmu, aby diváci mali pocit, že tak trochu cestujú v čase,“ vysvetľuje kameraman Bartek Cierlica. „Strávil som nekonečné hodiny diskusiami o svojich nápadoch s Janom Hřebejkom až do okamihu, keď sme si obaja boli istí víziou, ktorú sme pre túto trilógiu nastavili. Chcel som s každým filmom dosiahnuť jemné zmeny nálad. To je aj dôvod, prečo som strávil veľa času testovaním farebných úprav, než sa nakrúcanie vôbec začalo.“

Záhradníctvo: Nápadník (Zahradnictví: Nápadník, r. Jan Hřebejk, Česko/Slovensko/Poľsko, 2017)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 460 292 eur (podpora RTVS: 80 000 eur)
► DISTRIBUČNÉ NOSIČE: DCP

Zuzana Sotáková
FOTO: Forum Film