Tento rok si pripomíname 50. výročie udelenia Oscara za najlepší cudzojazyčný film Obchodu na korze. Pri tejto príležitosti pripravilo Kino Lumière v Bratislave sériu projekcií, prostredníctvom ktorých predstaví celú zostavu filmov, ktoré boli v roku 1966 nominované na Oscara spolu s víťaznou snímkou Kadára a Klosa. Od 10. do 14. novembra sa uskutoční päť premietaní.

Obchod na korze sa už v roku 1965 ocitol na významných zahraničných podujatiach, ako bol festival v Cannes, kde Ida Kamińska a Jozef Kroner získali Zvláštne čestné uznanie poroty, prehliadka v Londýne a v septembri ho predstavili aj na Newyorskom filmovom festivale. Uvedenie snímky v amerických kinách je v súvislosti s Oscarmi dôležitý krok a riaditeľ Čs. Filmexportu Ladislav Kachtík o Obchode na korze povedal: „Uvedením filmu na mnohých miestach v USA jeho šance na Oscara oproti ostatným kandidátom stúpli.“ (M. Šrajer: Jak vyhrát v loterii – Oscaři pro český film. In: Filmový přehled) Americká distribučná premiéra filmu prebehla začiatkom roku 1966 v New Yorku. Následne americká filmová akadémia vyberala v prvom kole päť kandidátov zo série prihlásených filmov. Po ďalších projekciách bolo jej úlohou určiť poradie filmov. Nakoniec Obchod na korze zvíťazil v konkurencii snímok Kwaidan (Japonsko), Drahý John (Švédsko), Manželstvo po taliansky (Taliansko) a Krv na zemi (Grécko).

Slávnostný ceremoniál udeľovania Oscarov za filmy roku 1965 sa uskutočnil v Santa Monice 18. apríla 1966. Na odovzdávanie cien vycestovala delegácia zložená z režisérov Jána Kadára a Elmara Klosa a herečky Idy Kamińskej. Ocenenie si prevzal režisér Ján Kadár z rúk herca Gregoryho Pecka. V ďakovnej reči povedal: „Som veľmi, veľmi šťastný a hlboko dojatý. Rád by som sa poďakoval všetkým členom akadémie, všetkým hlasujúcim a všetkým priateľom, ktorí nám tak veľmi pomohli. Ocenenie Oscar nie je najvyšším ocenením len pre nás osobne, ale aj pre celú kinematografiu. Ďakujem a ospravedlňujem sa za svoju angličtinu.“ Elmar Klos spomína vo svojich denníkových zápiskoch na ceremoniál nasledovne: „Ceremoniál Oscar – cirkus, ale vyhrali sme. A razom sme sa stali zaujímavými a žiaducimi. A pritom prvé tri dni sme mali len holiaci strojček a košeľu Francisa Lederera.“ (Černobílý snář Elmara Klose) Úspech filmu Obchod na korze pomohol otvoriť cestu do Ameriky aj nasledujúcim trom československým filmom: rok po snímke Kadára a Klosa získali nomináciu Formanove Lásky jedné plavovlásky, v roku 1968 zvíťazili Menzlove Ostře sledované vlaky a rok nato sa medzi nominované dostal titul Hoří, má panenko Miloša Formana.

Marcel Šedo ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )
FOTO: Ján Kadár a Gregory Peck na odovzdávaní Oscarov. Zdroj: archív SFÚ

Oscarový Obchod na korze vyrobil pražský Barrandov, no jeho téma sa viaže na slovenské prostredie a tunajšie dejiny a navyše je úzko spätá s osobnou skúsenosťou Jána Kadára. Veľká časť snímky sa nakrúcala v Sabinove a jednu z hlavných úloh stvárnil Jozef Kroner.

Vedenie kinematografie schválilo prieskum realizácie Obchodu na korze na jeseň 1963, ešte v čase, keď Kadár s Klosom pracovali na filme Obžalovaný – počas jeho nakrúcania boli obaja vo Varšave, kde sa rozhodli pre obsadenie hlavnej úlohy Idou Kamińskou – a súčasne na adaptácii Války s mloky. Ján Kadár a Elmar Klos patrili k vojnovej generácii, vekovo medzi tou strednou a generáciou „starých“ (Martin Frič, Otakar Vávra). Ich politická a osobná skúsenosť sa úplne líšila od skúsenosti mladých, cítili potrebu priamo, bezprostredne a konkrétne sa prejaviť politicky a ideologicky. Ján Kadár: „Nové generácie zas cítia túto potrebu v hraniciach nepriameho a sprostredkovaného prejavu. My hľadáme súvislosti medzi faktami, mladí konštatujú dojmy, akými na nich fakty pôsobia. My sme mali svoje ilúzie a dezilúzie, zatiaľ čo mladí začínajú od samého začiatku a nemôžu mať dezilúzie, lebo – v protiklade k tomu, ako sa to stalo nám – nemajú falošné ilúzie. Ale najdôležitejším faktom je, že diskusia medzi nami a mladými, ktorá sa predtým mohla odohrávať iba v rovine politickej, dnes prebieha prostredníctvom umeleckých diel.“¹

Keď pozorne analyzujeme Kadárove diela z rokov 1962 až 1964, zistíme, že ho prestali trápiť všetky možné druhy príkazov a zákazov. Po troch rokoch vynútenej „abstinencie“ sa vrátil k hranému filmu ako slobodnejší človek. Nezaujímal sa o jednotlivosti, ale o celok, o to, ako bolo možné, že v Slovenskom národnom povstaní neboli len výnimočné, ale aj tragické okamihy, prečo s takým radostným očakávaním prijatý prevrat vo februári 1948 vyústil do celospoločenskej pretvárky a popráv.

Posledné tabu, o ktorom Kadár nikdy verejne nehovoril a bolo pre neho hlboko osobné, bol holokaust. Ani v jednom z jeho predchádzajúcich diel nenaďabíme na stopu po štyroch rokoch strávených v maďarskom pracovnom/koncentračnom tábore. Nikde nenájdeme odkaz na skutočnosť, že v rokoch 1941 až 1945 maďarskí fašisti odvliekli do koncentračných táborov aj jeho rodičov, aj sestru s deťmi a že nikto z nich sa domov nevrátil. Až do roku 1962, keď sa rozhodol spracovať Grosmanovu poviedku, sa k tomu nikdy verejne nevyjadroval. Akurát lipol na bratovi, len on prežil. A to rozhodnutie nakrútiť Obchod na korze, film o systematickom vraždení, je možné zdôvodniť jediným – osemnásť rokov od chvíle, ako Kadár utiekol z tábora a prišiel takmer o celú rodinu, už dokázal so spriaznenými dušami napísať scenár, ktorý by nebol len o dobrých a zlých ľuďoch, ale viac by hovoril aj o dobe, o tom, že niekedy treba vedieť odpustiť aj vrahovi. Túžba po pomste nebola na prvom mieste.

Kadár uprostred štyridsiatky prežíval „starobu mladosti“, nemal už v sebe dravosť mladíka, ktorý dúfa, že prevráti naruby filmový svet. Omnoho viac mu záležalo na tom, aby pomocou filmu porozumel tomu, čo prežil, čím si prešiel on sám aj ľudia navôkol. V Obchode na korze chcel porozumieť aj tomu, prečo museli zomrieť jeho rodičia.

Voľba látky pritom nebola jednoduchá len z hľadiska osobnej Kadárovej skúsenosti. V roku 1962 nakrútil Zbyněk Brynych podľa poviedok Arnošta Lustiga film Transport z ráje o živote v terezínskom gete, kde počas vojny čakali Židia na odvoz do koncentračných táborov. Keď autori predložili v lete 1963 barrandovskej tvorivej skupine Feix – Brož (pracoval v nej aj František Daniel) návrh na nakrútenie Grosmanovej poviedky, museli sa brániť argumentu, že o Židoch vznikol film Transport z ráje a tému holokaustu už nakrúcať netreba. Kadár sa obhajoval tým, že označil Transport z ráje za zlý film. Scenár odoslaný na schválenie ústrednému riaditeľovi Československého štátneho filmu Aloisovi Poledňákovi sa vrátil s poznámkou: Kto si myslí, že z tohto môže byť film?²

O holokauste pritom vznikali filmy aj v ďalších krajinách a doba už bola zrelá na iný pohľad na tieto udalosti. V Československu sa v tom období nakrúcalo v podstatne inej atmosfére než pár rokov predtým. Kadár charakterizoval roky 1964 až 1968 ako obdobie „sladkej anarchie“.³ Po schválení látky do výroby ho už nikto neobťažoval, do výroby nezasahoval ani ideológ, ani producent, ani bankár. „Odhadli sme náklady Obchodu na korze na tri milióny korún, peniaze nám vyčlenili a mohli sme nakrúcať.“⁴ (Napokon rozpočet prekročili o takmer 700 000 korún a plánovanú metráž o 750 metrov, takže z 2 700 metrov bolo nakoniec 3 450.)

Pred samotným nakrúcaním Obchodu na korze hľadali autori ideálne riešenie námetu. „Znovu musíme všetko zahodiť. A nehovorím, že všetko to, čo sa dnes vo filme deje, je bez vplyvu na prístup k tejto látke. Na rozdiel od filmov, ktoré sme teraz robili, je to predovšetkým herecký film. A maximálna štylizácia, bez toho, aby sa akokoľvek odtrhovala od reality. Hlavne ale musíme dokonale zabudnúť na všetko, čo sme robili doteraz.“⁵ Stále existujúce, pritom funkčné napätie medzi Jánom Kadárom a Elmarom Klosom sa prejavilo nielen v tom, či vôbec Grosmanovu poviedku nakrúcať, a ak áno, tak prečo, ale aj v otázke, ako obsadzovať úlohy. Podľa Kadárovej spomienky videl Klos v úlohe Tóna Brtka „malého, tlstého muža, s modrými očami a holohlavého“. Voľbe Jozefa Kronera sa dlho vzpieral. Keď už obsadili Idu Kamińskú, odmietal Klos obsadenie Kronera s tvrdením: „Ján, si blázon, veď má rovnaký nos ako Kamińska.“ „A komu to vadí?“⁶ odvetil Kadár. Klos však predstaviteľovi Brtka neveril ani po hereckých skúškach. Voľba Jozefa Kronera pritom podstatne ovplyvnila zmysel aj úspech diela.

Autori si na nakrúcanie zvolili Sabinov, mestečko, z ktorého pochádzal Ladislav Grosman a ktoré sa ani dvadsať rokov po vojne nezmenilo. Na námestí nevznikli žiadne socialistické novostavby, elektrické vedenia neviedli kade-tade, vizuálne sa návštevník ocitol v štyridsiatych rokoch – Kadár preto uprednostnil Sabinov pred rodnou Rožňavou. V meste si tento rok pripomenuli 50. výročie udelenia ceny americkej filmovej akadémie Obchodu na korze slávnostným podujatím, v centre Sabinova pribudla pri tejto príležitosti socha Oscara.

¹ Lino Micciché: Generácia bez pomníkov v novom československom filme. Len pre vnútornú potrebu vydal Slovenský výbor Socialistickej akadémie a Filmový ústav, Bratislava 1966, s.12 – 13.
² Notování s Elmarem Klosem. Vysielanie Československého rozhlasu, 2. mája 1991. Archív Českého rozhlasu, DF 29847.
³ Dialogue on Film. A series of Seminars with Master Filmmakers. The American Film Institute, 7. októbra 1971, stretnutie s Jánom Kadárom (za účasti Františka Daniela). Archív The American Film Institute, zvukový záznam.
⁴ Tamže.
⁵ Rozhovor s Jánem Kadárem a Elmarem Klosem. Divadlo, 1964, č. 4, s. 40.
⁶ Ako pozn. 3.

Václav Macek ( filmový historik )
FOTO: Ida Kamińska a Jozef Kroner v Obchode na korze. Zdroj: Národní filmový archiv/Drahoslav Kapička

Obchod na korze pútal pozornosť zahraničných médií nielen v 60. rokoch, ale priaznivé reakcie zaznamenal aj tento rok, keď sa dostal na anglofónny trh prostredníctvom DVD a blu-ray nosičov.

Zopár dobových zahraničných ohlasov na snímku zozbieral pre československých čitateľov v roku 1966 filmový publicista Richard Blech. Cituje napríklad Samuela Lachiza z L’Humanité: „Obdivuhodný, dojímavý film Kadára a Klosa je pozoruhodné dielo, ktoré neľútostne ukazuje kolektívnu zodpovednosť riadnych ľudí. Je príliš ľahké rozdeľovať svet na katanov a na obete. Pasivita ,civilov‘ je niekedy formou viny.“ Philip Oakes zo Sunday Telegraph: „Obchod na korze je mimoriadne citlivý film, ktorý si všíma ľudskú spoločnosť v ťažkej dobe, ako tesár, pozerajúci a obracajúci si kus dreva, ktoré opracováva tak dlho, dokiaľ neodstráni všetko zbytočné a dokiaľ sa drevo nezaskvie v čistej podobe. Vypovedá o dobe a zemi ako starousadlík, oboznámený s vôňou kuchyne a vzduchom na uliciach.“ Kenneth Tynan napísal pre Observer: „Toto skvostné dielo zo znovuzrodenej československej kinematografie zostáva stále filmom, ktorý tohto roku na mňa najviac zapôsobil. Začína sa v tónine žartovnej bukolskej komédie a prehráva sa potom nenápadne do tragédie, že si túto zmenu ani neuvedomujeme.“ Nadôvažok sú tu slová Bosleyho Crowthera z New York Times, pre ktorého bol Obchod na korze „jedným z najuchvacujúcejších a najzdrvujúcejších filmov, aké som v posledných rokoch videl. Pôsobí vďaka úprimnosti a prostote, s akými sa vyrovnáva s morálnou otázkou na úrovni obyčajného človeka.“

Britské vydavateľstvo Second Run DVD v spolupráci s Národným filmovým archívom Praha uviedlo v lete na trh anglické DVD a blu-ray The Shop on the High Street. Z mnohých reakcií na nový nosič spomeňme aspoň Trevora Johnstona, ktorý filmu venoval rozsiahly priestor v renomovanom časopise Sight & Sound, kde okrem iného píše: „Nie je to krátkodychý film jedného okamihu dejín artovej kinematografie, je to aj film pre súčasnosť – večný film.“

dan

OCENENIA OBCHODU NA KORZE (výber):

- Zvláštne čestné uznanie hercom Ide Kamińskej a Jozefovi Kronerovi na 18. MFF Cannes (1965)

- Hlavná cena, Cena Ústrednej rady odborov, Cena za ženský herecký výkon a Cena za mužský herecký výkon – 16. Filmový festival pracujúcich (1965)

- Strieborná Selznickova pamätná medaila – 10. MFF San Francisco (1966)

- Oscar za najlepší cudzojazyčný film roku 1965 (1966)

- Cena československej filmovej kritiky za rok 1965 (1966)

- Štátna cena s čestným titulom laureát štátnej ceny Klementa Gottwalda J. Kadárovi, E. Klosovi, I. Kamińskej a J. Kronerovi (1966)

- Trilobit za herecký výkon J. Kronerovi a za strih M. Hájkovi (1966)

- Najlepší režisér roku 1965 J. Kadár a E. Klos ex aequo s B. Forbesom – anketa Zväzu filmovej a televíznej tlače vo Veľkej Británii (1966)

- Zlaté pero – cena Zväzu rakúskych novinárov za najlepší film roku 1966 (1967)

- Nominácia na cenu Zlatý glóbus 1967 v kategórii herečiek vo filmovej dráme pre Idu Kamińskú

- Nominácia na Oscara v kategórii herečiek pre Idu Kamińskú (1967)

- Najlepší zahraničný film roku 1966 a Cena za najlepšiu réžiu J. Kadárovi a E. Klosovi od amerických filmových dovozcov (1967)

- Výročná cena newyorskej filmovej kritiky za najlepší zahraničný film roku 1966 (1967)

- Zlatá plaketa za najlepší zahraničný film – Donatellov David (1967)

- Najlepší slovenský hraný film storočia podľa Ankety 2000 slovenských filmových novinárov a kritikov

FOTO: Národní filmový archiv/Drahoslav Kapička

Obchod na korze
(r. Ján Kadár, Elmar Klos)

Drahý John
(r. Lars-Magnus Lindgren)

Švédskej kinematografii dlhé roky kraľoval Ingmar Bergman. Na začiatku 60. rokov zaznamenal dve oscarové víťazstvá a švédsky film dostal do povedomia ako ten, čo popiera všeobecné tabu (nahota, znásilnenie, kríza v otázke viery), pracuje s emóciami postáv a odohráva sa v typickom severskom pobrežnom prostredí. Každý z týchto prvkov v sebe obsahovali aj filmy iných režisérov, čo platí aj o snímke Larsa-Magnusa Lindgrena Drahý John. Na rozdiel od partnerských kríz v dielach Bergmana sa v tomto filme prezentuje dvojica, ktorá si k sebe ešte len hľadá cestu. Lindgren pritom využíva aj motív tajomnej ženy – typický bergmanovský prvok. Z hľadiska obrazového spracovania narába s nekontrastnou sivou farbou a zmazáva jasnú deliacu čiaru medzi morom a súšou, medzi miestom, kde dvojica môže byť spolu, a tým, ktoré ich od seba odtrhne. Ilúzia nekonečnej lásky sa končí ranným vytriezvením a zvýraznením hranice.

Krv na zemi
(r. Vasilis Georgiadis)

Grécka kinematografia zažila v 60. rokoch výraznejší medzinárodný ohlas, keď sa jej v priebehu rokov 1963 až 1966 podarilo získať tri nominácie na Oscara v kategórii cudzojazyčných filmov. Dva z týchto titulov – Georgiadisove Červené lampy a Elektra od Michalisa Kakojannisa – zaujali aj v Cannes. Tretí film Krv na zemi sa na rozdiel od Červených lámp, kde sa Georgiadis venoval súdobým problémom, odohráva na začiatku 20. storočia. Odlišné sú aj žánre, keď romantickú drámu vystriedal western. Tému chudoby a putovania za lepšou budúcnosťou zasadil režisér na nehostinné pláne Balkánskeho polostrova. Spomedzi nominovaných filmov sa sociálnym problémom venovala okrem Obchodu na korze iba Krv na zemi. Popri svojom morálnom význame je však tento film z hľadiska formálnych či naratívnych postupov nezaujímavý a z nominovaných titulov upadol v medzinárodnom kontexte do najväčšieho zabudnutia.

Kwaidan
(r. Masaki Kobajaši)

Počas 60. rokov 20. storočia prechádzala japonská kinematografia generačnou obmenou. Do popredia sa dostali mladí tvorcovia, ktorí experimentovali s formou a provokovali témou. O to viac na seba upozornil Masaki Kobajaši, ktorý sa nového trendu nedržal a vo filme Kwaidan (1964) spojil prvky džidai-geki (filmov so samurajskou tematikou) a hororu. Japonský horor si získal v 50. rokoch popularitu originálnymi a modernými katastrofickými filmami plnými monštier. Na rozdiel od nich sa Kobajaši vybral cestou tajomna, nadprirodzených javov a stiesnenosti. Samotný názov filmu sa dá preložiť ako „strašidelný príbeh“ alebo „príbeh o duchoch“. Štyri poviedky, z ktorých sa film skladá, pochádzajú zo zbierky Lafcadia Hearna, inšpirovanej japonskými ľudovými príbehmi. Odklon od realistického stvárnenia a zvýraznenie surreality filmových príbehov podporuje aj výrazne štylizovaná mizanscéna.

Manželstvo po taliansky
(r. Vittorio De Sica)

S menom Vittoria De Sicu sa spája predovšetkým film Zlodeji bicyklov, ktorý svetu predstavil taliansky neorealizmus. Z neho čerpali aj tvorcovia 60. rokov, no analyzovali predovšetkým vnútorný svet človeka. Oscarovo najúspešnejším predstaviteľom tohto obdobia bol Federico Fellini – jeho víťazstvá v rokoch 1957 (Cesta), 1958 (Cabiriine noci) a 1963 (8½) vyniesli taliansku kinematografiu na vrchol. Nasledovníka, aspoň čo sa ocenení týka, našiel Fellini vo svojom staršom kolegovi Vittoriovi De Sicovi, ktorý začínal kariéru v žánri komédie a po úspešnom neorealistickom období sa k nemu vrátil v roku 1963 filmom Včera, dnes a zajtra. Manželstvo po taliansky je dráma s prvkami komédie, v ktorej sa síce rieši otázka sociálneho postavenia dvoch hlavných postáv, avšak vo väčšej miere sa zameriava na dva odlišné pohľady na ich vzájomný vzťah. V hlavných úlohách sa predstavili Sophia Loren a Marcello Mastroianni.

spracoval Adam Straka ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )