Na konci je zápis filmu „do dejín“

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk prinášame seriál, v ktorom prevádzame čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. V záverečnej časti seriálu sa venujeme zákonným povinnostiam výrobcov slovenských filmov v súvislosti s evidenciou diel i ďalšími úkonmi.

Hoci aktuálne vydanie rubriky Ako vzniká film priamo nesúvisí s výrobou filmu, jeho postprodukciou či distribúciou, venuje sa oblasti, ktorá možno zostáva v tieni všemožných starostí spojených s uvedenými fázami výroby a prezentácie snímok, no neradno ju prehliadnuť. Zákon o audiovízii totiž ukladá výrobcom audiovizuálnych diel viacero povinností, medzi ktorými je aj evidencia diela. Od 1. júla 2015 vykonáva evidenčnú činnosť Slovenský filmový ústav (SFÚ), ktorý túto agendu prevzal po ministerstve kultúry. Na stránke www.sfu.sk sa pod záložkou Služby nachádza zoznam diel evidovaných SFÚ a zároveň starší zoznam, ktorý vznikol ešte na MK SR. Na stránke je aj dostupný registračný formulár spolu s metodickým usmernením na registráciu diel. Vo formulári treba uviesť napríklad údaje o autoroch daného diela, výkonných umelcoch v hlavných a vo vedľajších úlohách, výrobcovi, krajine pôvodu diela, jeho minutáži, základných technických parametroch, (predpokladanom) termíne jeho prvého uvedenia na verejnosti v SR, spôsobe jeho uvádzania a výške nákladov na výrobu.

Na stránke SFÚ sa zároveň nachádza zoznam osôb pôsobiacich v audiovízii, ktorý filmový ústav zo zákona spravuje takisto od 1. júla 2015. Takáto osoba je povinná oznámiť SFÚ vykonávanie príslušnej činnosti do 30 dní od jej začatia, pod čím sa nemyslí nevyhnutne založenie firmy alebo živnostenského oprávnenia na túto činnosť. Nejde pritom len o producentov, ale o osoby, ktoré pôsobia v rozličných oblastiach audiovízie. „Podľa § 6 ods. 1 zákona o audiovízii sú to okrem výrobcov slovenských audiovizuálnych diel – s výnimkou televíznych – aj distribútori, osoby poskytujúce odborné a technologické služby pri výrobe audiovizuálnych diel, prevádzkovatelia kín a mediaték,“ vysvetľuje právna zástupkyňa Slovenského filmového ústavu Adriana Tomanová. „Podľa môjho názoru hneď ako začne právnická alebo fyzická osoba vykonávať reálne činnosť v oblasti audiovízie, vzniká jej táto registračná povinnosť. Napríklad keď mesto či obec začne prevádzkovať kino alebo už existujúca právnická osoba začne s distribúciou filmov alebo existujúce firmy začnú poskytovať kompletný odborný a technologický servis pri výrobe filmov, reklám a podobne,“ dodáva Tomanová. Lehota tridsiatich dní platí nielen pre evidenciu osôb pôsobiacich v audiovízii, ale aj pre výrobcu, ktorý má požiadať o zápis slovenského audiovizuálneho diela do príslušného zoznamu – v zákone sa však uvádza, že „táto povinnosť sa nevzťahuje na výrobcu slovenského audiovizuálneho diela, ktoré je vyrobené výlučne na účely televízneho vysielania a je uvádzané na verejnosti iba prostredníctvom televízneho vysielania“.

Existuje aj zoznam nezávislých producentov, ktorý nemá na starosti SFÚ, ale Audiovizuálny fond a na jeho webovom sídle sa nachádza aj formulár žiadosti. Zákon hovorí, že registrácia v tomto prípade funguje na dobrovoľnej báze. Žiadateľ, respektíve výrobca audiovizuálneho diela pritom nesmie byť vysielateľom ani s ním byť personálne či majetkovo prepojený a minutáž diel, ktoré vyrobil pre televízne vysielanie jedného vysielateľa, by nemala byť vyššia ako 90 percent celkovej minutáže ním vyrobených audiovizuálnych diel vrátane kinematografických.

Jedným zo zaujímavých pojmov v zákone o audiovízii je audiovizuália. Čo presne znamená? „To je všetko, čo tvorí slovenské audiovizuálne dedičstvo, čo má audiovizuálnu hodnotu, t. j. historickú, umeleckú, spoločenskú, vedeckú, krajinnú alebo technickú. Je to slovenské kinematografické dielo alebo slovenské audiovizuálne dielo šírené distribútorom, ale aj televízny program RTVS alebo TV programy, ktoré majú audiovizuálnu hodnotu. Zároveň sem patria aj audiovizuálne záznamy, ak majú audiovizuálnu hodnotu, a k tomu všetkému aj sprievodné dokumenty, ktoré súvisia s výrobou, distribúciou a uvádzaním audiovizuálií na verejnosti,” objasňuje Adriana Tomanová.

Pojem audiovizuália nájdeme v siedmej časti zákona, ktorá sa venuje ochrane audiovizuálneho dedičstva. Nájdeme v nej aj vysvetlenie depozitnej povinnosti a akvizičnej činnosti. Pre laika je táto časť azda najabstraktnejšia. Tak depozitná, ako aj akvizičná činnosť súvisia s vytváraním a ochranou audiovizuálneho dedičstva, ktoré je podľa zákona „súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky“ a tvorí ho „súbor audiovizuálií a iných zložiek fondu audiovizuálneho dedičstva, dokumentujúcich históriu Slovenskej republiky, ako aj vznik a vývoj slovenskej audiovízie.“ Adriana Tomanová vysvetľuje: „Depozitná činnosť je uchovávanie audiovizuálnych diel spôsobom, aby boli chránené pred poškodením, zničením či ukradnutím, pričom existujú dvaja zákonní depozitári – Rozhlas a televízia Slovenska a Slovenský filmový ústav. RTVS zabezpečuje uchovávanie (depozit) vlastných vyrobených audiovizuálnych diel a záznamov, SFÚ všetky ostatné audiovizuálie. Zákon pozná zároveň aj pojem dobrovoľného depozitára, ktorým môže byť napríklad zahraničný filmový archív či zahraničný zákonný depozitár alebo samotný slovenský výrobca audiovizuálneho diela, ak v lehote stanovenej zákonom oznámi SFÚ, že je dobrovoľným depozitárom, alebo preukáže, že originálny nosič je uschovaný v zahraničnom filmovom archíve, prípadne u zahraničného zákonného depozitára a podobne. Zákon v takomto prípade upravuje všetky povinnosti súvisiace s takýmto dobrovoľným uschovávaním.“

Nejasnosť môže vzniknúť medzi prvými dvomi odsekmi § 36, ktorý je venovaný práve depozitnej činnosti. „Rozdiel medzi nimi je v tom, že odsek 1 sa vzťahuje na povinnosť výrobcu odovzdať do depozitu SFÚ slovenské audiovizuálne dielo spolu so sprievodnou dokumentáciou do 60 dní od jeho prvého uvedenia na verejnosti v SR, čiže nie v prípade jeho vydania na nosičoch. Túto povinnosť však nemajú zákonní depozitári. Odsek 2 rieši povinnosť výrobcu odovzdať do depozitu SFÚ audiovizuáliu, a to do 30 dní po tom, ako komisia pre audiovizuálne dedičstvo rozhodla, že audiovizuálne dielo alebo audiovizuálny záznam má audiovizuálnu hodnotu. Opäť sa táto povinnosť nevzťahuje na zákonných depozitárov,” ozrejmuje Adriana Tomanová.

So Slovenským filmovým ústavom súvisí aj akvizičná činnosť. „V zákone je v tejto súvislosti upravená povinnosť pre výrobcov slovenských audiovizuálnych diel, ktoré sú audiovizuáliami a na ktorých výrobu boli použité verejné financie, tak, že musia do 60 dní od prvého uvedenia audiovizuálneho diela bezodplatne odovzdať SFÚ dielo na nosiči, ktorý dosahuje kvalitu originálu, spolu so sprievodnými dokumentmi. Zároveň je upravená aj povinnosť bezodplatne odovzdať audiovizuáliu, a to do 30 dní odo dňa, keď komisia pre audiovizuálne dedičstvo rozhodla o jeho audiovizuálnej hodnote,“ hovorí Tomanová. Tým výrobcom a vlastníkom audiovizuálií, na ktorých sa nevzťahujú uvedené podmienky bezodplatného odovzdania diel, zákon ukladá povinnosť ponúknuť filmovému ústavu nosič audiovizuálie na odkúpenie. Vo všetkých prípadoch sa vlastníkom nosičov stáva SFÚ a spravuje ich v rozsahu svojho poslania a činností, ktoré mu ukladá zákon.

Starostlivosť o film teda nesúvisí len s jeho vytváraním a verejnou prezentáciou, ako postupne odkrýval seriál Ako vzniká film, ale aj s povinnosťou jeho výrobcu zabojovať na byrokratickom fronte.

Matej Sotník ( poslucháč audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU ), dan
FOTO: LoveZagreb