FRANTIŠEK DIBARBORA

Teraz, pri nedožitej storočnici Františka Dibarboru, si plne uvedomujeme jeho hereckú všestrannosť. Obsiahol široký register foriem a žánrov. Kým divadlo mu poskytovalo pestrú paletu dramatických i komediálnych charakterov, film mu zväčša ponúkal veseloherné typy, ktoré rozšíril aj vo svojej rozsiahlej rozhlasovej tvorbe.

Dibarborova herecká všestrannosť mu síce otvárala cestu do všetkých žánrov, no v období jeho hereckej zrelosti mu dávala viac príležitostí televízia ako film. Roky patril medzi popredných estrádnych zabávačov. Vďaka svojmu speváckemu a tanečnému talentu bol dobre vybavený aj pre operetu. Tanec a spev mu boli rovnako blízke ako hlbiny Dostojevského postáv, po ktorých stále túžil, avšak tých sa mu dostávalo najviac v divadle a potom v televízii, kde zaujal napríklad v tituloch Geľo Sebechlebský, Oko za oko, Pštrosí večierok, Mŕtve duše, Bačova žena, Svetlo severu či Tiene v raji.

Hoci film nezaškatuľkoval Dibarboru do komediálneho žánru hneď v počiatkoch, on sa postupne už začínal vzpierať častému účinkovaniu vo veselohrách a snažil sa vyhýbať typom, ktoré v nich stvárňoval. Pritom v úlohe fašistického dôstojníka Hermanna Thieleho vo filme Vlčie diery (1948), ktorú si vraj od režiséra Paľa Bielika vyprosil, na malom priestore ukázal, o čo slovenský film neskôr prišiel, keď mu nedával dostatok príležitostí aj v iných ako vo veseloherných žánroch. Čím viac mu film vnucoval komediálne typy, tým viac túžil po dramatických charakteroch, aké mu ponúkalo divadlo a neskôr aj televízia. Sám sa neraz štylizoval do polohy smutného klauna, ktorý ľudí zabáva, ale chcel by odovzdať aj vážnejšie posolstvo.

Ako všetci príslušníci jeho generácie aj František Dibarbora začínal v divadle. Bol výnimočným zjavom slovenského herectva, namiesto lyrického a patetického tónu prejavu disponoval pohybovou energiou a uvoľnenosťou, pohotovosťou vtipu a hereckej hravosti. A tak v SND vkročil oboma nohami do operety aj do činohernej domácej i svetovej klasiky, v televízii do početných dramatizácií románov.

Vo filme účinkoval popri komediálne ladených tituloch, ako boli Čertova stena (1948), Štvorylka (1955), Šťastie príde v nedeľu (1958), Skalní v ofsajde (1960), Dovolená s Andělem (1952), napríklad aj v Bielikovom Jánošíkovi (1962/1963), v Hollého snímke Smrť šitá na mieru (1979) alebo v detektívkach Petra Solana (Muž, ktorý sa nevrátil, 1959) či Andreja Lettricha (Smrť prichádza v daždi, 1965), ktoré mu síce ponúkli trochu pestrejšie úlohy, ale žiadnou z nich neprekonal Hermanna Thieleho z Vlčích dier.

Dibarbora patrí do slovenskej hereckej kultúry ako nezastupiteľný, všestranne erudovaný a večne nepokojný hľadač hlbín a zákutí ľudskej duše. Možno to hľadačstvo zdedil po svojich talianskych predkoch Di Barbarovcoch, ktorí priputovali začiatkom 20. storočia odkiaľsi z Udine do Bratislavy, kde sa 19. novembra 1916 narodil František Dibarbora (zomrel rovnako v hlavnom meste 4. septembra 1987). Pri príležitosti hercových nedožitých stých narodenín vydáva Slovenská pošta pamätnú známku, na ktorej sú zobrazené jeho oči.

Richard Blech ( filmový historik )
FOTO: F. Dibarbora vo filme Smrť prichádza v daždi. Zdroj: archív SFÚ