S vlakmi sa na trate filmovej histórie, teórie a estetiky vydala pred rokom 16. česko-slovenská filmologická konferencia v Krpáčove. Výskum paralel medzi modernitou, kinematografiou a vlakom završuje publikovaný zborník príspevkov Vlak zvaný film, ktorý pripája ku knižným výstupom z predchádzajúcich konferencií ďalší tematicky sústredený súbor odborných textov, v ktorých sa súčasná slovenská a česká filmová veda, zosobnená reprezentantmi príslušne zameraných vysokoškolských centier, prejavuje v rôznorodosti observačných pozícií, formálnych prístupov aj bádateľskej prínosnosti.

Názov konferencie, celoročnej prehliadky v Kine Lumière a zborníka zdôrazňuje prepojenie kinematografie a železničnej dopravy – symbolov epochy modernizácie, dané ich kinetickou a mechanickou príbuznosťou, spoločným dobovým podhubím a ďalšími spätosťami. Predznamenanie „osudového spojenia“ ozrejmuje v úvodnom príspevku Michal Michalovič, ktorý pri skúmaní zakladajúceho mýtu nového média o divákoch vydesených lumièrovským vlakom prichádzajúcim do stanice problematizuje „pozíciu, z ktorej sa pokúšame organizovať dejiny kinematografie“. Pred dvadsiatimi rokmi spornosť tohto mýtu aj prehliadaný fakt inscenovania onoho filmu pregnantne vyargumentoval a priam detektívne vystopoval a svedectvami podoprel aj nemecký filmový historik Martin Loiperdinger. Jeho štúdia bola do publikácie zaradená ako zvláštny dodatok.

So zborníkom sme pri tom, keď sa vlak a film stretávajú na stanici pri skone Leva Nikolajeviča Tolstého aj keď po boľševickej revolúcii nastupujú sovietske agitačné kinovlaky. Zostúpime do podzemia za filmárskou príťažlivosťou metra ako druhu mestskej železnice so špeciálnymi vlastnosťami, pri výklade o legendárnom anime vnímame spirituálne pôsobiaci galaktický expres. Poznávame, ako sa vlakové motívy spájajú so žánrovými filmami počnúc westernom a končiac superžánrom dobrodružného akčného filmu. Uvedomíme si montážny spôsob, akým Abel Gance v nemom filme Koleso života z roku 1922 docielil, aby pohyb vlaku asocioval fungovanie živého organizmu. Potenciál tzv. dištančnej montáže nám na štruktúre krátkeho vlakového filmu Koniec od arménskeho filmového experimentátora Artavazda Pelešjana demonštruje Martin Čihák. Luboš Ptáček netypicky interpretuje Chytilovej kritickú železničiarsku Kalamitu z roku 1981, Jan Bernard pôsobivo analyzuje „významovosť vlaku“ v troch filmoch dlhodobo odmlčaného Sašu Gedeona a Ján Kralovič hľadá spoločné východiská oravskej vlakovej happeningovej akcie Alexa Mlynárčika z roku 1971 a poeticko-kolážového dokumentárneho filmu Dušana Hanáka Deň radosti, ktorý počas nej vznikol. Ako s mlynčekom času prechádzajú cez domáce teritórium v zaujatí spravodajskou dokumentárnou propagandou Petra Hanáková, približujúca železničné šoty týždenníka vojnového slovenského štátu Nástup, a Martin Ciel, ktorého metaforická lokomotíva ideológie sa v žurnále Týždeň vo filme pričiňovala o sovietizáciu či „normalizáciu“ spoločnosti.

Ako obvykle, konferenčné príspevky vybudovali interesantnú a trochu enigmatickú stavbu, ktorej miestnosti a zákutia sú vyplnené edukatívne cenným obsahom. Predstavujú originálnu zásobáreň historiograficky, kulturologicky aj filozoficky projektovaných štúdií, úvah a interpretácií, pretkaných množstvom faktografických a reflexívnych podnetov, odkazov a filmových lákadiel.

Vlak zvaný film
(Asociácia slovenských filmových klubov v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom, Bratislava, 2016, 286 s.)

Peter Ulman ( filmový publicista )

German Cinema – Terror and Trauma. Cultural Memory Since 1945
Thomas Elsaesser
(Routledge, New York a Londýn 2014, 346 strán)

Jeden z najvýznamnejších európskych filmových historikov a teoretikov súčasnosti Thomas Elsaesser sa vo svojej knihe opäť vracia k jednej zo zásadných tém svojho výskumu, ktorou je previazanosť nemeckej kinematografie s históriou, konkrétne s traumou nacizmu a holokaustu. Skúma, ako pamäť a vina ovplyvňovali a ovplyvňujú tvorbu nemeckých filmárov od prvých povojnových rokov až po súčasnosť. Prítomnosť holokaustu v nemeckej kinematografii, a to aj vo filmoch, ktoré ho priamo nezobrazujú alebo sa v nich objavujú len okrajové referencie, skúma Elsaesser v prípadových štúdiách o jednotlivých dielach režisérov ako Konrad Wolf, Alexander Kluge či Rainer Werner Fassbinder. Druhým dôležitým momentom, ktorý si Elsaesser všíma a ktorý je ďalšou traumou vychádzajúcou z nemeckej minulosti, je takzvaná nemecká jeseň – séria vrážd, únosov a teroristických útokov Frakcie červenej armády, ktorej členov okrem iného radikalizoval odpor voči generácii otcov a nedostatočné vyrovnanie sa západného Nemecka s nacistickou minulosťou.

Kollision der Kader. Dziga Vertovs Filme, die Visualisierung ihrer Strukturen und die Digital Humanities
Adelheid Heftberger
(Richard Boorberg Verlag a Filmuniversität Babelsberg Konrad Wolf, Mníchov 2016, 517 strán)

Obsiahla publikácia je doposiaľ najvyčerpávajúcejším textom venovaným osobnosti Dzigu Vertova, jednej z najvýraznejších postáv v dejinách svetového filmu. Venuje sa nielen jeho ôsmim dlhometrážnym snímkam, ale aj jeho teoretickej práci a mnohým nerealizovaným projektom, pričom využíva množstvo historických prameňov i kvantitatívnu, informačnými technológiami podporenú analýzu vychádzajúcu z tradícií ruského formalizmu a interdisciplinárny potenciál nových prístupov z oblasti digitálnych humanitných vied. Nadväzuje pritom na výsledky výskumného projektu Digitálny formalizmus, ktorý v rokoch 2007 až 2010 realizovalo vo Viedni viacero univerzít v spolupráci s Rakúskym filmovým múzeom. Aj vďaka tomu kniha obsahuje množstvo zaujímavých porovnávacích grafov a diagramov, objasňujúcich opakujúce sa vzorce Vertovových autorských postupov, ktoré aj samotný režisér často prevádzal do podoby čísel a tabuliek.

Vadí – nevadí. Česká filmová cenzura v 60. letech
Lukáš Skupa
(Národní filmový archiv, Praha 2016, 263 strán)

Publikácia – doplnená a prepracovaná dizertačná práca z Ústavu filmu a audiovizuálnej kultúry Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne – je pohľadom do zákulisia českej kinematografie šesťdesiatych rokov a poodhaľuje, v akých podmienkach pracovali jej najvýznamnejší tvorcovia, čo sa odohrávalo v pozadí vzniku mnohých oceňovaných filmov a ako vyzerala komunikácia, ktorá predchádzala uvedeniu filmového diela do kín. Jej autor vychádza predovšetkým z detailného štúdia archívnych materiálov, ktoré dopĺňajú informácie z dobovej tlače a spomienky pamätníkov. Skupa prináša zaujímavý pohľad na dobovú cenzúru, ktorú zámerne neponíma ako čisto reštriktívnu aktivitu a vyhýba sa aj zjednodušujúcej opozícii cenzorov a cenzurovaných, sústreďuje sa skôr na proces dohodovania alebo, slovami Vojtěcha Jasného, na taktickú hru, ktorú hrali filmári s cenzormi.

Monika Mikušová