Dokument o nevšednom prepojení

Hudobným dokumentom sa na Slovensku darí čoraz lepšie. Film IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia má potenciál osloviť fanúšikov populárnej kapely, ale aj divákov, ktorých sa tvorba hudobnej formácie okolo frontmana Ivana Táslera nikdy veľmi nedotýkala. „Koncert, ako ste ho nevideli. Chcel som, aby ľudia zažili tú atmosféru turné, aby s nami boli aj na skúškach, aj v šatni, aj na koncerte. Aby občas cítili pot,“ povedal o filme jeho režisér Paľo Janík.

Na tomto hudobnom dokumente z turné sa podľa Janíkových slov podieľalo asi 26 kameramanov. „Stále bol niekto poruke počas skúšok aj cestovania. Točilo sa niekoľko týždňov, úplne všetko. Nielen samotné predstavenie a jeho zákulisie, ale aj porady, skúšky, cestovanie, vykladanie, nakladanie, lásky, hádky. Dostal som kompletnú dôveru a žiadne dvere neostali zatvorené,“ ozrejmuje režisér a pokračuje: „Až v strižni sme triedili, čo je únosné a čo sa nehodí. Ale v podstate všetko, čo malo nejakú výpovednú hodnotu, sme aspoň sčasti použili. Ľudia dostanú naozaj nevyumelkovaný pohlaď do zákulisia šou, ale aj do kreatívneho procesu a osobných peripetií našich protagonistov.“

Spojenie hudby a tanca fascinuje filmárov už dlho, no Paľo Janík má k tanečnému prejavu bližšie ako väčšina jeho kolegov. „Pred niekoľkými rokmi som nahrával koncert IMT Smile, tak sme sa bližšie spoznali a dosť sme si sadli. Keď sa produkcia programu Made in Slovakia, ako sa táto šou IMT Smile a Lúčnice volá, rozhodla program natočiť, pozvali ma na stretnutie do Lúčnice, kde boli zvedaví na môj vzťah k tancu a spôsob, ako by som to točil. Priznal som sa, že som študoval na tanečnom konzervatóriu okrem klasického aj ľudový tanec. A k Lúčnici mám naozaj blízko, keďže moja stará mama Oľga Chodáková ju spoluzakladala s profesorom Nosáľom. Takže som sa dostal veľkým oblúkom opäť k tancu a teším sa, že som sa takto spojil s tým, čo milovala moja stará mama.“

Paľo Janík mal pred sebou náročnú úlohu premeniť koncertný program na filmový zážitok. Pre Jána Ďurovčíka, ktorý režíroval samotnú šou, zase muselo byť náročné poskladať dokopy IMT Smile s Lúčnicou. „Ja som mal na starosti zákulisie a koncert. Na začiatku som predstavil svoj koncept snímania a nebolo to typické televízne snímanie. Na každú pesničku a tanec som mal špecifické postavenie kamier, aby každé číslo vyniklo čo najlepšie. Tak sme sa dostali k 18 pozíciám kamier. Poňal som to viac filmovo, mal som dopredu vymyslené zábery a kameraman si počkal, kým mu do toho pekného záberu vošiel tanečník alebo spevák a potom z neho zasa odišiel,“ vysvetľuje Janík s tým, že mu v tejto oblasti veľmi pomáhal Peter Maroš, vedúci výroby za spoločnosť Filmpark, ktorý bol stále s nimi a technicky vyriešil všetky jeho bláznivé nápady. Patrilo medzi ne napríklad namontovanie filmovej kamery úplne na strop zimného štadióna, medzi svetlá vo výške asi 12 metrov.

Čo sa týka spolupráce s Ivanom Táslerom, režisér tvrdí, že líder kapely IMT Smile mal od začiatku jasnú predstavu, čo nechce, no to, čo chce, museli nájsť. Napokon sa to vraj vďaka dlhým rozhovorom, ale aj návratom z rozličných slepých uličiek podarilo. A na čo si musel Paľo Janík počas nakrúcania tohto ambiciózneho projektu dávať najväčší pozor? „Aby som bol všade tam, kde sa niečo môže stať. Preto sme mali všade nejakých kameramanov. Niekedy sa nakrútilo aj štyri-päť hodín materiálu a použiteľných bolo možno tridsať sekúnd. Ale keby sme toľko hodín netočili, tak tých pár sekúnd nemáme. Na začiatku sme sa snažili dopredu načrtnúť, o čom by to malo byť, ale vôbec to nefungovalo, bolo by to veľmi strojené. Tak sme sa dohodli, že budeme nakrúcať a príbeh príde. A aj prišiel. Nemá síce jednoliatu líniu, ale odkrýva koncertné turné z mnohých pohľadov. Každý je trochu iný, dopĺňajú sa a nakoniec nám vznikla veľká mozaika, ktorá umocňuje to, čo vidíme na pódiu z pohľadu divákov.“

Režiséra Paľa Janíka môže publikum poznať vďaka komédii Tak fajn z roku 2012. Ako by ho pozval do kina na svoj nový, tentoraz dokumentárny film? „Poznám veľa ľudí, ktorí boli na koncerte, niektorí dokonca viackrát. A všetci si to chcú pozrieť znova. Film je ako oživenie krásnych spomienok a emócií, ktoré zažili. Nedávno sme si urobili také malé premietanie medzi priateľmi a známa, ktorá bola na koncerte minulý rok, v niektorých momentoch neudržala dojatie a rozplakala sa. Aj také silné momenty tam sú.“

IMT Smile a Lúčnica: Made in Slovakia (r. Paľo Janík, Slovensko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 150 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 13 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude distribuovaný na DCP nosičoch.

Róbert Pospiš ( filmový publicista )
FOTO: Filmpark production

Spoznávanie Richarda Müllera

Filmový portrét enfant terrible domácej kultúrnej scény Richarda Müllera, postavený na kontraste spevákových rodinných archívov a jeho súčasného pôsobenia, sa v novembri udomácni v slovenských kinách. Za dokumentom Nespoznaný stojí režisér Miro Remo.

„Na piesňach Richarda Müllera som odrástol. Dá sa povedať, že jeho tvorba ma aj autorsky silno ovplyvnila. Bol to môj sen, spolupracovať s ním. A ten sen sa splnil aj vďaka Marekovi Kučerovi, spoluautorovi filmu, ktorý sa postupne stal Richardovým blízkym priateľom. Marek je môj priateľ z detstva, bývali sme na dedine v bytovkách hneď vedľa seba,“ vykresľuje pozadie vzniku filmu Miro Remo. „Spolupráca s Richardom bola rozhodne zaujímavá a otvorená, aj keď sme napokon ,len‘ pozorovali a zaznamenávali realitu. Bol to však podnetný prienik do sveta tunajšieho šoubiznisu. Myslím si, že sme sa navzájom rešpektovali a mali sa radi. Práca nás tešila.“

Nespoznaný je intímnym rezom do života legendy slovenskej i českej hudobnej scény na pozadí jej koncertného turné so skupinou Fragile. „Keď sme s nakrúcaním začínali, mali sme istú predstavu, ktorá sa ubiehajúcimi rokmi postupne menila,“ hovorí Remo. „Vo filme zachytávame prerod Richarda Müllera od začiatkov jeho kariéry až po jeho súčasné fungovanie. Napríklad začiatky zobrazujeme cez Richardove rodinné archívy a konfrontujeme ich so súčasnosťou – presnejšie s obdobím, ktoré sme zachytávali, s nahrávaním albumu Hlasy s kapelou Fragile. Sprostredkujeme aj pohľad do útrob vzniku a priebehu jeho turné, ktoré sa tešilo rekordnej, až stotisícovej návštevnosti. Témy ako Richardova choroba, skúsenosti s drogami, vzťahy so ženami sa vo filme čiastočne objavia tiež. Ale my sme sa, pravdaže, neznížili na úroveň bulváru. Snažili sme sa tieto momenty zaradiť do kontextu Richardovho života tak, aby ho divák mohol lepšie pochopiť,“ vysvetľuje dokumentarista, ktorý má za sebou napriek mladému veku už niekoľko úspešných projektov, ako je napríklad krátky film Arsy-Versy, ocenený na viac ako tridsiatich festivaloch, Comeback o osudoch dvoch trestancov z ilavskej väznice alebo nedávno predstavený titul Cooltúra – autorská koláž, ktorá reflektuje stav slovenskej spoločnosti a jej kultúry.

Miro Remo sa ako filmár venoval aj hudobnej sfére. Nakrútil stredometrážny dokument Vrbovský veter o hudobníkovi Braňovi Jobusovi, film Pohoda o známom trenčianskom multižánrovom festivale aj niekoľko videoklipov. Na čo kládol Remo dôraz vo svojej celovečernej novinke Nespoznaný? „Pre mňa bolo dôležité pochopiť, ako funguje prostredie okolo Richarda Müllera. Pretože prostredie a ľudia, s ktorými sa stretávame, s ktorými pracujeme, žijeme, nás ovplyvňujú. Kládli sme teda dôraz najmä na to, aby sme zachytili a sprostredkovali nadobudnutý dojem z tohto prostredia. Pohybovali sme sa v ňom tri roky,“ ozrejmuje dokumentarista. „Chcel som ukázať tú druhú, nepopulárnu stranu pozlátky – a nemyslím tým nejaké šokujúce odhalenia zo zákulisia, práve naopak, to množstvo ťažkej práce, únavného cestovania, stresu a izolácie, ktoré Richard Müller musí absolvovať. Jedna z otázok, ktorú film vyvoláva, je, či tá cena za úspech nie je až príliš vysoká. Ale na to si musí odpovedať každý divák sám.“

Nakrúcanie filmu trvalo sedemdesiat dní (v rozpätí rokov 2013 až 2016) a približne rovnaký počet dní strávili autori v strižni. K dispozícii mali až dvesto hodín nakrúteného materiálu a k tomu treba prirátať ešte najmenej sto hodín vybraných archívnych materiálov, ktoré spevák a jeho blízki poskytli filmárom na voľné použitie. „Videl som všetko, čo kedy v súvislosti s Richardom vzniklo a je uchované v našom alebo českom televíznom archíve. Vo filme sme však napokon použili len jeho osobný archív. Rodinné archívy sú totiž oveľa úprimnejšie ako televízne záznamy,“ približuje režisér, ktorého dnes médiá označujú nálepkou kontroverzný aj s ohľadom na spomínaný dokument Cooltúra. Podľa neho však Nespoznaného nebudú sprevádzať kontroverzie. „Nazdávam sa, že je to skôr film ľudský, film o obdivuhodnom umelcovi, ktorý stále bojuje, a to aj navzdory životným komplikáciám, ktoré sa na neho rokmi ,navešali‘,“ dodáva Miro Remo.

Dokumentárny film Nespoznaný mal byť odprezentovaný verejnosti už na jar tohto roka, ale pre lepšie uchopenie veľkej a komplikovanej témy sa termín jeho distribučnej premiéry posunul na 17. novembra. K otázke jeho uvedenia na festivaloch sa Miro Remo vyjadruje v tom duchu, že ide o film vytvorený so zreteľom na tunajšie, české a slovenské publikum.

Nespoznaný (r. Miro Remo, Slovensko/Česko, 2016)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 210 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 27 000 eur, podpora RTVS: 35 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude distribuovaný na DCP a blu-ray nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: Režisér Miro Remo (v strede) s Richardom Müllerom a Braňom Kostkom. Zdroj: miroremo.sk

V sieti sériového vraha

Poľsko-česko-slovenský hraný debut oceňovaného dokumentaristu a kameramana Marcina Koszałku Červený pavúk mal premiéru na vlaňajšom MFF Karlove Vary. V slovenskej premiére ho uviedli tento rok v marci na Medzinárodnom festivale filmových klubov Febiofest a teraz vstupuje do tunajšej kinodistribúcie.

Karol Kremer je obyčajný mladý muž z Krakova. Píšu sa 60. roky, v Poľsku vládne komunizmus, časy sú temné, mesto prázdne a pochmúrne. Jedného dňa objaví Karol telo zavraždeného chlapca, pravdepodobne obeť záhadného sériového vraha. Mladík začne mať podozrenie, že obávaným Červeným pavúkom je priemerne vyzerajúci štyridsiatnik, ktorý pracuje ako veterinár. Začne ho priam posadnuto sledovať. Medzitým spoznáva o niečo staršiu fotografku z miestnych novín, ktorá sa mu zapáči, no hoci ho priťahuje jej láska, zároveň ho fascinuje smrť.

„Je to film pre inteligentné publikum, ktoré očakáva výzvy. A je tiež pre divákov, ktorí sa zaujímajú o kinematografiu ako formu umenia. Tí, čo očakávajú kriminálny film alebo klasický triler, môžu odísť z kina sklamaní, ale ja som nezamýšľal spraviť obvyklú žánrovú snímku. Chcel som skúmať filmový jazyk,“ vyjadril sa režisér a kameraman Marcin Koszałka v presskite. „Na Červenom pavúkovi som pracoval nenáhlivo, aby som mohol precízne dizajnovať a stavať dej, motívy a štýl. Potreboval som to, aby som nechal dostatok priestoru pre publikum. Verím totiž, že jednou z najhorších vecí, ktoré môžete vo filme urobiť, je ukázať všetky svoje karty a odkryť všetky tajomstvá. A takisto som chcel, aby si diváci Červeného pavúka pamätali a prežívali ho počas ďalších dní či týždňov.“ Koszałkovým úmyslom bolo natočiť film, z ktorého bude cítiť autorský rukopis, osobnú víziu sveta. „Nehovorím len o deji, ale aj o dizajne, farbách, kamere a zvuku. Chcel som atmosféru, ktorá bude divákom evokovať päťdesiat percent emócií. Druhá polovica je tvorená hercami a ich interakciou.“

Film je voľne inšpirovaný skutočným príbehom, ktorý vo svojej dobe šokoval národ. V úlohe Karola sa predstavil mladý a neveľmi známy herec Filip Pławiak, postavu veterinára stvárnil populárny Adam Woronowicz. „Filipa som našiel na kastingu a bola to pre neho vlastne prvá takáto komplexná skúsenosť. Vybral som si ho, pretože som potreboval herca s vysokým sebavedomím a intuitívneho v hereckom prejave. Adam bol iný prípad. Je jedným z najlepších poľských hercov svojej generácie. Do projektu som ho oslovil priamo. Perfektne sa hodí na postavu bežne vyzerajúceho muža v baretke. V jeho vrelej tvári sa odráža tieň čohosi znepokojivého a desivého,“ objasnil režisér Koszałka, ktorý má na konte ocenenia z MFF Chicago, MFF Karlove Vary, MFDF Jihlava, Krakovského filmového festivalu, z festivalov DOK Leipzig či goEast Wiesbaden.

Psychologický triler Červený pavúk finančne podporil aj Audiovizuálny fond a jedným z koproducentov projektu je Michal Kollár so spoločnosťou Sokol Kollar.

Červený pavúk (Czerwony Pająk, r. Marcin Koszałka, Poľsko/Česko/Slovensko, 2015)
► CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: údaj sa do uzávierky Film.sk nepodarilo zistiť (podpora z Audiovizuálneho fondu: 36 000 eur)
► POČET KÓPIÍ, V KTORÝCH SA FILM BUDE DISTRIBUOVAŤ V SLOVENSKÝCH KINÁCH: Film bude distribuovaný na DCP nosičoch.

Zuzana Sotáková
FOTO: ASFK